Prečo podliehame nezmyslom

Dá sa identifikovať okamih, keď prepadneme nejakému nezmyslu? A dá sa analogicky odvodiť aj bod „precitnutia“?

Väčš ina z nás má rada pocit, že má pravdu. Nie nadarmo sme nazvali náš druh Homo sapiens – človek rozumný. No ľudia majú často aj bizarné či nezmyselné presvedčenia. Ako zistíme, čo je nezmysel a čo nie je? A máme vôbec právo nazývať nejaké presvedčenie nezmyslom – nie je pravda niečím subjektívnym?

Najskôr sa zamerajme na zlomové body vo vývine epistemológie – čiže teórie poznania –, ktorá do značnej miery ovplyvňuje, ako sa pozeráme na pravdu a možnosti jej poznania. Naše predstavy o poznaní sa totiž vyvíjajú od detstva a majú určité fázy. Ako celkom malé deti vnímame poznanie ako nejakú objektívnu entitu, umiestnenú vo vonkajšom svete, ktorú dokážeme poznať s istotou (realizmus), alebo nám ju sprostredkovala nejaká autorita (absolutizmus). Okolo puberty si začíname uvedomovať, že veľké množstvo našich poznatkov pochádza od ľudí, ktorí sa mohli mýliť (a často aj mýlili v tom, čo si o svete mysleli), a veľké množstvo vecí nevieme poznať s úplnou istotou. Napríklad tvrdenie, že Zem je guľatá, dieťa berie ako fakt, ktorý doslovne odráža realitu a je nepochybný. Mladý človek, ktorý dospel do štádia multiplizmu, si už uvedomuje, že guľatosť Zeme sa pred letmi do vesmíru nedala pozorovať priamo, a preto kedysi ľudia verili, že Zem je plochá. Keďže sa v škole dozvedel, že staršie poznanie bolo prekonané novšími pozorovaniami, uvedomuje si dočasnosť poznania. Z tohto dôvodu ho vníma ako relatívne a subjektívne. Tvrdenia, že Zem je guľatá a Zem je plochá, vníma ako vyjadrenie názoru, pričom obe majú podľa neho nárok na rovnakú pravdivosť. Posledný vývinový krok – od multiplizmu po evaluativizmus – je najkrehkejší, a nie každý k nemu dospeje. Človek, ktorý je v štádiu evaluativizmu, síce uznáva osobnú a neistú povahu poznania i právo ostatných na vlastný názor, ale snaží sa osobné poznanie porovnávať s objektívnou realitou. Unáva aj existenciu určitých kritérií pomáhajúcich odlíšiť, ktoré tvrdenia sú založené na faktoch, a preto sú pravdivejšie ako iné. V uvedenom príklade je to relatívne jednoduché – prevažná väčšina ľudí uzná, že hoci nejaká mladá slovenská speváčka¹⁾ má bezpochyby právo myslieť si, že Zem je plochá, dôkazy hovoria v prospech guľatosti Zeme a s istotou možno povedať, že výrok „Zem je guľatá“ je oveľa pravdivejší ako výrok „Zem je plochá“.