Vedná politika v prechode

Výsledkami vedeckej práce sú vedecké objavy, predkladané v podobe vedeckých publikácií. Množstvo publikovaných prác je rovnako ohromujúce ako počet ich autorov. Databáza Web of Science (WoS) v súčasnosti eviduje približne 100 miliónov vedeckých článkov. Iba v roku 2016 ich bolo približne 2,5 milióna a pribúdajú s frekvenciou jedna za 15 sekúnd.

Pravda, nie každý z 10 miliónov vedcov prispieva rovnakým dielom k nárastu všeobecného poznania o fungovaní sveta. Ako však jeho individuálny príspevok kvantifikovať? Jednou z možností je spočítať publikácie, ktoré vyprodukoval (resp. na ktorých sa podieľal). Pritom by sa brali do úvahy iba práce evidované v databázach zhromažďujúcich tzv. peer-reviewed články, t. j. také, ktorých kvalitu posúdili odborníci z príslušnej oblasti.^3),4) Toto kritérium sa vo všeobecnosti používa pri hodnotení vedeckých inštitúcií. A inštitúcie na základe neho hodnotia aj vedecké výkony svojich zamestnancov. Ale… Publikácie sa odlišujú obsahom, ale aj významom opisovaného objavu. Ako práve tento význam zmerať? Elementárnym predpokladom odhalenia dôležitosti vedeckej správy je to, že si ju niekto prečíta. A tu sa začínajú prejavovať prvé problémy. Zdá sa, že približne 80 % článkov okrem autorov, editora časopisu a posudzovateľov nečíta vôbec nikto!⁵⁾ K tomuto zisteniu dospelo viacero štúdií využívajúcich rôzne metódy. Napríklad z analýzy čítania on-line verzií článkov na internete vyplynulo, že väčšina čitateľov po otvorení stránky nepokračuje posúvaním na nižšie riadky, na koniec textu sa dostane len mizivé percento.⁶⁾ Merať čítanosť článkov počtom kliknutí alebo počtom stiahnutí treba nevyhnutne korigovať koeficientom blízkym 0,2, pričom aj takto získaný výsledok bude zrejme nadhodnotený.

Z inej štúdie vyplynulo, že články, na ktoré text príslušnej publikácie odkazuje, nielenže sú často citované chybne (napríklad nesprávnym uvedením čísel strán), ale tie isté chyby sa opakujú v rôznych publikáciách. Keďže je málo pravdepodobné, že by sa dvaja autori nezávisle od seba dopustili rovnakej chyby, možno predpokladať, že chybnú citáciu prekopírovali z inej publikácie. Mikhail Simkin a Vwani Roychowdhury⁷⁾ na základe štatistickej analýzy takýchto chýb dospeli k záveru, že iba približne 20 % citujúcich autorov pôvodnú publikáciu skutočne čítalo (reálne ich mohlo byť ešte menej, keďže ďalší mohli skopírovať správnu verziu citácie). Tento záver potvrdzujú aj osobné skúsenosti väčšiny autorov, ktorých články sú často citované nesprávne nie po formálnej, ale po obsahovej stránke. Potvrdzujú tým, že citujúci autor videl nanajvýš názov článku v databáze a nedostal sa ani k abstraktu. Diethard Tautz z Max Planckovho ústavu pre evolučnú biológiu v Plöne vo svojej analýze pre časopis LabTimes v tejto súvislosti dopĺňa ešte jeden moderný trend: v prípade mnohoautorských publikácií si celý text neprečítajú ani samotní autori! Vyplýva to z „modulárnej“ povahy týchto publikácií – sú zložené z rôznych textov, ktoré napíšu rôzni autori bez toho, aby si ich navzájom korigovali.⁸⁾

Ďalším parametrom hodnotenia kvality publikácie je počet odkazov, teda koľkokrát sa na ňu odvolali iní autori vo forme citácie. Logika velí, že čím viac je vo vedeckej literatúre odkazov na príslušnú publikáciu, tým významnejší objav priniesla. Richard van Noorden, Brendan Maher a Regina Nuzzo nedávno poukázali na to, že z desiatok miliónov článkov evidovaných vo WoS iba necelých 15 000 má viac ako tisíc ohlasov.⁹⁾ Transformáciou týchto čísel do výšky Kilimandžára dospeli k záveru, že z celkových takmer 6 km vedeckých prác spomínané publikácie predstavujú jediný meter. Povážlivejšie sú však čísla z nadmorských výšok pod 4500 m. Tretina článkov má iba 1–9 citácií a takmer polovica (43 %) nemá jediný ohlas! Pripomeňme ešte, že 80 % autorov citované články fyzicky vôbec nevidelo, to znamená, že citovaný článok nebol nevyhnutne aj prečítaný.

Zatiaľ sme teda dospeli k predbežnému záveru, že zo 100 miliónov publikácií, ktoré prešli odborným recenzným konaním, približne polovica nestála za citáciu a pravdepodobne viac ako tri štvrtiny si nikto okrem recenzentov a autorov (aj to asi nie všetkých) nedal námahu vôbec prečítať.

Stále sú tu však aj vedecké články, ktoré boli citované a evidentne aj prečítané, pretože na ne iní vedci nadviazali svojím výskumom. Teda minimálne chceli nadviazať, kým nezistili, že sa publikované výsledky nedarí reprodukovať! Ukázalo sa však, že frakcia takýchto nereprodukovateľných prác (v závislosti od oblasti výskumu) je alarmujúco vysoká.¹⁰⁾ Prieskum Americkej spoločnosti pre bunkovú biológiu odhalil, že 72 % respondentov nebolo schopných zopakovať publikované výsledky z iných laboratórií. V troch nezávislých štúdiách sa reprodukovateľnosť výsledkov z oblasti biomedicíny pohybovala v rozmedzí 11–45 %.¹¹⁾ Nedávny odhad finančných následkov nereprodukovateľnosti výsledkov len z oblasti predklinických štúdií dospel k sume 28 miliárd amerických dolárov.¹²⁾ Dôvodov nereprodukovateľnosti výsledkov môže byť, pravdaže, veľmi veľa, od špecifických podmienok protokolu, ktoré sa jednoducho nedajú opísať slovami, až po podvody skresľujúce (či úplne fabrikované) výsledky. V extrémnych prípadoch, rozšírených najmä v ázijských krajinách, „autori“ zadajú internetovej firme tému a za poplatok dostanú článok aj s výsledkami (pravdaže vygenerovanými počítačom podľa preferencií autorov).¹³⁾ Alebo autor využije softvér, ktorý dokáže vygenerovať text, čo síce vyznieva odborne, ale nedáva žiadny zmysel.¹⁴⁾ Dnes je jednou z techník, ktorou možno usvedčiť editorov niektorých časopisov, čo majú biznisplán postavený na maximalizácii počtu uverejnených spoplatnených príspevkov. Ďalší spôsob spočíva v tom, že autor editorovi sám navrhne recenzentov, ich mená sú, samozrejme, vymyslené a ich e-mailové adresy sú asociované so schránkou samotného autora, ktorý takto oponuje svoj vlastný článok. Potom neprekvapuje, že takéto posudky sú veľmi pozitívne.¹⁵⁾ Jednoducho, existuje veľa možností, ako dostať do tlače článok, ktorého obsah sa od reálne získaných výsledkov líši (interval je pritom široký; začína marginálnymi úpravami a končí stopercentným výmyslom).

Dospeli sme teda k nasledujúcemu zisteniu: 10 miliónov vedcov na celom svete každý deň vychrlí viac ako 5000 publikácií, ktoré majú vysokú šancu, že: 1. si ich nikto neprečíta, 2. nikto sa na ne neodvolá, 3. aj v prípade, že sa stane opak, v polovici prípadov (z hocijakých dôvodov) budú výsledky nereprodukovateľné. A to všetko za dva bilióny (=2×10¹²) amerických dolárov. Veda, ktorej cieľom je „hľadanie pravdy“,¹⁶⁾ je dnes skôr inštitucionalizovaná fabrika, kde veľká časť prevádzok produkuje informačný smog.

Kvalita versus kvantita

Jedno z „optimistických“ vysvetlení prezentuje bunkový biológ Claus Wilke na svojom blogu The Serial Mentor.¹⁷⁾ Píše, že kvalita má tendenciu korelovať s kvantitou, pretože vedci, ktorí majú najcitovanešie práce, majú aj veľa publikácií. Porovnáva to s produkciou hitu v populárnej hudbe: na jeden hit väčšinou pripadá veľa skladieb, ktoré u publika nezarezonujú. Wilkeho argument však neobstojí. Neplatí totiž opačne: masívna produkcia publikácií neznamená, že aspoň malá časť z nich sa zmestí do dvoch najvyšších kilometrov pomyselného Kilimandžára. Parafrázujúc Wilkeho metaforu – môžem sedieť za klavírom, dokonca aj poznať noty a techniku hrania, ale dyzenterické chrlenie melódií nie je vôbec zárukou, že sa mi podarí vytvoriť niečo počúvateľné, nedajbože hit!

Problém je zrejme niekde inde. Napríklad v spôsobe hodnotenia vedeckej „tvorivosti“. Ukázali sme si, že počet publikácií nie je vhodným kritériom a hodnotenie počtu citácií podáva často skreslené výsledky.¹⁸⁾ Pritom práve tieto dva parametre používajú všetky možné agentúry a komisie na hodnotenie inštitúcií a vedeckých pracovníkov. Nečudo, že sa inštitúcie a vedeckí pracovníci podľa toho správajú. Produkujú publikácie a na zvyšovanie ich počtu využívajú rôzne triky, pričom nemusia byť nevyhnutne klasifikované ako spomínané podvody.¹⁹⁾ A tak pribúda autorov, publikácií a bodov do hodnotenia. Na základe získaných bodov sa potom inštitúcie zoraďujú do rebríčkov a tie najvyššie sa identifikujú ako špičkové, resp. excelentné. Relatívne nedávno etablovaný status excelentnosti je pritom veľmi dôležitý, pretože od neho sa odvíja financovanie, či už priame (zo štátnych zdrojov), alebo sprostredkované (cez študentov a privátnych sponzorov). Ašak excelentnosť definovaná na základe uvedených parametrov je prinajmenšom problematická. Ilustrujme to na príklade univerzít, inštitúcií, ktoré sú s excelentosťou spojené od čias Wilhelma von Humboldta, pričom však význam tohto pojmu sa v posledných desaťročiach dramaticky zmenil.

„Univerzity, ktoré sa na povrchu prezentujú ako chrámy vedeckej excelencie, sú tlačené do participácie na publikačnej olympiáde, ... hoci dôležitosť mnohých publikácií je nulová a okrem bodov do hodnotenia nemajú žiadny význam,“ píše v článku hodnotiacom súčasný stav európskych univerzít švajčiarsky ekonóm Mathias Binswanger.²⁰⁾ A pokračuje: „V skutočnosti viac publikácií vedie len k zvýšeniu počtu strán papiera, ale tento počet nehovorí o vedeckom význame príspevku vôbec nič, tak ako irelevantný je počet nôt pre kvalitu príslušnej skladby.“²¹⁾Napriek tomu súčasný systém hodnotenia postupne nahradil pôvodnú motiváciu vedeckej práce Taste for Science ambíciou Taste for Publications, pretože tá je prerekvizitou do klubu excelencie. „Predpoklad, že univerzity majú za cieľ hľadanie pravdy, sa stáva čoraz väčšou fikciou. Moderné univerzity sú hnané ambíciou po excelentnosti a v tomto zmysle hľadanie pravdy nie je veľmi užitočné.“ Táto ambícia vedie okrem iného aj k tomu, že priemerní a nekreatívni vedeckí pracovníci sú motivovaní k produkcii publikácií. Fakt, že tieto práce sú z hľadiska nárastu vedeckého poznania absolútne neužitočné, nie je argumentom. „Nečinnosť bola nahradená produkciou nonsense.“²²⁾Okrem toho, mnohí autori volia tzv. salámovú taktiku: „Vediac, že ultimátny cieľ je zvyšovať počet vedeckých výstupov, výskumníci sa snažia vyprodukovať z minima maximum.“

Klonovanie výsledkov

Podľa jedného z anonymných prieskumov takmer 5 % amerických vedcov priznalo, že publikovalo viackrát ten istý výsledok.^23),24) Producenti nonsensu však zďaleka nie sú jediní, čo kontaminujú vedeckú literatúru. Aj kreatívni ľudia sa stávajú obeťami systému stimulujúceho excelentnosť meranú počtom publikácií a citácií. Aby dostali publikácie do „vysokoimpaktových“ časopisov, často urobia takmer čokoľvek, čo od nich požadujú oponenti. Tento vzorec správania, nazývaný aj „akademická prostitúcia“, vedie okrem iného ku konformite obsahu, čo Gerhard Fröhlich vyjadruje slovami: „Vo vede prevládajú podobné podmienky ako v katolíckej cirkvi: cenzúra, oportunizmus a adaptácia na hlavný prúd. Výsledkom je, že sa vyvíja technokratický spôsob hodnotenia a hierarchizácie, ktorý brzdí vedecký pokrok.“²⁵⁾Okrem toho, keďže publikovanie v čo „najlepšom“²⁶⁾ časopise sa stáva až existenciálnou otázkou, prostitúcia smerom k oponentom nemusí byť jediným ústupkom. Prikrášlenie dát tak, aby lepšie podporovali prezentovaný výsledok, je jedným z dôvodov nereprodukovateľnosti veľkej časti štúdií, ako sme už spomínali. A v neposlednom rade, dokazovanie excelencie vyžaduje aj nemálo administratívnej práce. Prispieva k tomu aj tlak na tvorbu excelentných sietí tvorených excelentnými tímami, ktorý vychádza z predstavy, že spájanie individuálnych skupín bude mať „synergický efekt“. Z praxe je však zrejmé, že tento predpoklad platí iba pre byrokratickú záťaž zainteresovaných. Efekt na vedeckú produktivitu (neberúc do úvahy jej kvalitu) je prinajmenšom diskutabilný. Binswanger to komentuje: „Byrokracia a nie výskum je hlavnou časovou investíciou do písania publikácií a realizácie projektov, ktorých príspevok k vedeckému poznaniu je nulový a ich jediným cieľom je zvýšiť počet merateľných výstupov.“

Trend hodnotenia vedeckej kvality univerzít podľa kvantity publikácií a citácií korešponduje so spôsobom hodnotenia ich podielu na vzdelávaní. Kým v 50. rokoch minulého storočia nastupovalo do prvých ročníkov európskych vysokých škôl približne 5 % populácie absolventov stredných škôl, v súčasnosti je to takmer polovica všetkých maturantov. Absolútny počet talentovaných, múdrych študentov je rovnaký, sú však čoraz viac riedení v mori ich spolužiakov, ktorým chýbajú potrebné schopnosti a motivácia. Z elitárskych inštitúcií sa stali továrne na masovú výrobu vysokoškolákov. Časť z nich rozšíri vedeckú komunitu a zapojí sa do masovej produkcie publikácií, z ktorých väčšina okamihom uverejnenia splní svoju jedinú úlohu – prinesie body do hodnotenia.

Je evidentné, že takýto systém nemôže dlho vydržať. Nielen z ekonomických dôvodov, ale aj kvôli kreditu, ktorý si moderná veda predovšetkým v 20. storočí získala. Nikto nemôže spochybniť fakt, že kvalita ľudského života sa práve vďaka výsledkom vedeckého výskumu po všetkých stránkach dramaticky zlepšila. Aj o fungovaní sveta máme dnes z toho istého dôvodu oveľa adekvátnejšiu predstavu. Zvyšovanie investícií do vedy a do prípravy novej generácie vedcov bolo preto úplne racionálnou stratégiou. Ukázalo sa však, že finančné zdroje rastú oveľa pomalšie, ako narastá počet vedcov. Na jednej strane by sa mohlo zdať, že to zvyšuje súťaž, a teda malo by zvyšovať aj celkovú kvalitu. Pár desaťročí to tak skutočne aj fungovalo, ale len dovtedy, kým nenastal masový nárast vedeckej komunity. Dokiaľ ju tvorili skutoční experti, význam vedeckých objavov sa mohol hodnotiť na základe ich obsahu, a nie podľa počtu publikácií, ktoré ich opisovali. Systém peer-review fungoval, pretože títo experti boli kompetentní posúdiť, či má práca toho-ktorého autora zásadný, alebo iba marginálny význam. Tento system, pravdaže, nebol bezchybný, ale bol dostatočne robustný, aby chyby korigoval.

Devalvácia peer-review

Zaplavenie vedeckej komunity miliónmi výskumníkov a postupné riedenie populácie skutočných expertov však vedie k devalvácii peer-review a jeho nahradeniu scientiometrickými parametrami. Dnes už často ani nevieme, čo presne robia naši kolegovia na tej istej katedre, zato vieme takmer presne, koľko majú publikácií či citácií a či sa ich Hirschov index pohybuje nad alebo pod mediánom príslušného vedného odboru. Keby ste sa v 60. rokoch minulého storočia opýtali Jamesa Watsona, koľko má Francis Crick citácií, vašej otázke by vôbec nerozumel. Ak by ste argumentovali, že podľa toho by sa dalo zistiť, či je Crick excelentný vedec, bol by úplne mimo. To, že Francis Crick je výnimočný mysliteľ, bolo predsa zrejmé z obsahu jeho prednášok, článkov, listov a z otázok, ktoré kladie na seminároch! Každý z jeho kolegov (peers) by bol reagoval rovnako; nikto by nepotreboval počty citácií a publikácií na dôkaz toho, že Crick je špičkový vedec.²⁷⁾

V premnoženom, hyperkompetitívnom prostredí súčasnej vedeckej komunity je však takéto kompetentné hodnotenie kvality vedeckého príspevku jednotlivcov a inštitúcií oveľa zložitejšie. Nesúvisí to iba so špecializáciou jednotlivých oblastí, ale aj s ich zamorením priemernými jednotlivcami, ktorí obsadzujú vplyvné pozície v grantových a ratingových agentúrach či v prijímacích komisiách. V istom zmysle sme sa dostali do neriešiteľnej dilemy: na jednej strane peer-review kvôli takýmto členom komunity zlyháva, na strane druhej jeho náhrada číselnými indikátormi kvality systém korumpuje.²⁸⁾ Aké je riešenie? Zrušiť scientometrické parametre? Čím ich nahradiť? Nie je lepšie ponechať tieto parametre (napriek ich nedokonalosti) ako skúšať alternatívy, ktoré majú šancu situáciu ešte zhoršiť?²⁹⁾ Akú závažnosť im pri hodnotení prisudzovať a do akej miery sa spoliehať na názor kolegov? Aké ďalšie indikátory pri hodnotení kvality brať do úvahy?³⁰⁾

To, čo sme uviedli, je povrchný opis všeobecného stavu vedy. Dôležité je, že napriek všetkým problémom sa denne dozvedáme o významných vedeckých objavoch. Nevznikli však v náhodne rozptýlených miestach, ale sú koncentrované do niektorých geografických lokalít. Ak platí, že veda má všeobecný problém, prečo sa neprejavil všade rovnako? Prečo je napríklad frekvencia dôležitých objavov na Slovensku nižšia ako v okolitých krajinách Európy? Ide do vedy u nás oveľa menej financií? Áno, Agentúra na podporu výskumu a vývoja mala rozpočet na rok 2015 necelých 40 miliónov eur, ale na druhej strane staviame vedecké parky či vedecké centrá, financujeme centrá excelentnosti, kompetenčné centrá za stovky miliónov eur. A dovolíme si (v tejto situácii) investovať 15 miliónov eur do propagačnej kampane Študuj vedu! Financie sú síce dôležité, ale nepredstavujú ten primárny dôvod našej bezútešnej situácie.

Centrá excelencie

Hlavný problém bude asi v nás, čo vedeckú komunitu na Slovensku tvoríme. Či chceme, alebo nie, sme produktmi kultúry, ktorá nepreferovala skutočnú excelenciu, ale konformitu a predstieranie „hromadnej špičkovosti“. Slovenské centrá excelencie, ktorých primárnou výnimočnosťou je to, že sú hlavným atraktorom miliónov eur z eurofondov³¹⁾ bez akejkoľvek korelácie s výnimočnosťou vedeckou, sú toho rukolapným dôkazom.³²⁾ Problémy, do ktorých sa dostáva veda v zahraničí, sme vďaka našim kultúrnym špecifikám dotiahli do úplnej dokonalosti. Scientiometrický fetišizmus má u nás až absurdný rozmer: na to, aby ste sa stali špičkovým tímom, musíte sa prihlásiť do súťaže, v ktorej vyplnením excelovskej tabuľky dokazujete, že ste skutočne špičkoví. Ak sa neprihlásite, tým vlastne priznávate, že ste (pod)priemerní.³³⁾ V tabuľke, pravdaže, môžete modelovať rôzne nastavenia a pri troche šikovnosti sa vám prah „špičkovosti“ určite podarí prekonať.³⁴⁾ Druhá možnosť, ako sa stať špičkou, je nechať sa „odhaliť“ špecializovanou ratingovou agentúrou, ktorá príslušnej inštitúcii za pár desiatok tisíc eur (ďalší dôkaz, že peniaze na vedu máme) podľa analýzy databáz špičkové osoby identifikuje. Aby táto identifikácia bola transparentná, robí ju štatistik, ktorého pravdaže nezaujíma obsah prác, iba ich počet a počet ohlasov na ne. A inštitúcie sa potom tešia, koľko majú špičkových tímov či vedcov a môžu si tak nalepiť punc síce bezobsažnej, ale číslami podloženej excelentnosti.

Štvrťstoročie po Novembri 89 sme sa ocitli v paradoxnej situácii. Kopírovali sme stratégie na podporu vedy, ktoré dovtedy efektívne fungovali na Západe. Za 25 rokov však v systéme nastala kríza, u nás ešte zvýraznená kultúrným kontextom, do ktorého bol tento systém implantovaný. Ak sa s tým chceme vysporiadať, musíme nájsť riešenie všeobecného problému (premnožené, hyperkompetitívne prostredie s limitovanými finančnými zdrojmi a zle nastavenými kritériami hodnotenia) a lokálneho problému druhého rádu (kultúrne stereotypy).

Riešenie?

Pravdaže, problém je na prvý pohľad taký komplexný, že sa zdá byť neriešiteľný. Ako každý systém, ktorý prešiel dlhodobým vývojom, má aj systém hodnotenia a manažovania vedy svoje „evolučné obmedzenia“. Pozostáva z množstva navzájom interagujúcich premenných, mnohé z nich zrejme ani nepoznáme. Jeho zmeny sú preto spojené s rizikom, že neprinesú želaný výsledok. Znamená to, že máme na pokus o riešenie rezignovať? Možno sa problém nejakým samoregulačným mechanizmom vyrieši sám. Aká je záruka, že pokus o intervenciu nepovedie k horšiemu výsledku, ako je súčasný stav? Ak je však hlavným problémom premnoženie vedeckej komunity, bolo by riešením zamerať sa na tento parameter. Prestať sa tešiť z toho, že na univerzity sa napriek nepriaznivému demografickému vývoju stále dostávajú tisícky študentov, naopak, obmedziť počet prijatých a vyberať ich na základe prísnejších kritérií. Upraviť študijné programy tak, aby sa na doktorandské štúdium dostali iba tí najlepší z najlepších a ostatným dať možnosť získať vedomosti a zručnosť, prostredníctvom ktorých nájdu uplatnenie na trhu práce mimo vedeckých laboratórií. Paralelne s tým znížiť počty akademických pracovníkov. Vďaka nižšiemu počtu študentov by sa jednak znížili finančné a časové nároky na zabezpečenie výučby, jednak (ako sme spomínali) veľká časť „výskumníkov“ nemá potenciál nič podstatné vybádať. Pri rovnakom finančnom balíku by sa mohlo podporiť vyššie percento vedcov vyššími sumami. A keďže by to boli tí, ktorí majú potenciál niečo vymyslieť, boli by to užitočnejšie vynaložené prostriedky.³⁵⁾

Toto je základ návrhu, ktorý dali prednedávnom na diskusiu americkej vedeckej verejnosti jej štyria významní predstavitelia.³⁶⁾ Vychádzali pritom zo stavu, ktorý je výsledkom nesprávneho predpokladu z 50. rokov minulého storočia, že financie na výskum v USA budú donekonečna rásť.³⁷⁾ Iluzórnosť tejto projekcie ilustrujú okrem iného faktom, že zdroje najväčšej americkej biomedicínckej grantovej agentúry (National Institutes of Health; NIH) boli v roku 2014 na úrovni 25 % rozpočtu roku 2003.³⁸⁾ To má za následok napríklad:

1. zníženie úspešnosti grantových aplikácií z 30 na 10 %; 2. zvýšenie priemerného veku úspešných uchádzačov o granty; 3. favorizovanie aplikácií s garantovaným krátkodobým výsledkom pred riskantnejšími projektmi, ktoré však majú potenciál priniesť zásadnejšie objavy; 4. fakt, že 60 % absolventov doktorandského štúdia nepokračuje vo vedeckej kariére, znehodnocuje investície do ich vzdelania.³⁹⁾

Nestálo by za to uvažovať o podobnom návrhu aj u nás? Ak sú problémy vedy na Slovensku nadstavbou všeobecných problémov systému, ktorý sme sa v posledných desaťročiach snažili napodobniť, potom by táto stratégia za diskusiu určite stála. Zásadnou otázkou (podobnou Yossarianovej dileme v knihe Hlava 22) pravdaže je, kto bude posudzovať kvalitu príslušníkov slovenskej vedeckej komunity. Keď priznáme, že systém hodnotenia na základe scientometrických ukazovateľov je náchylný na inváziu oportunistov, kto bude naším Watsonom, čo bude posudzovať Crickove vedecké kvality? Celkom určite by sme sa nemali posudzovať navzájom; takéto pokusy vždy končili nejakou verziou slovenského nepotizmu a kritériá sa upravili tak, aby cez ne prešli všetci členovia klanu. Posudzovať by mala externá a nestranná skupina expertov a hodnotila by obsah, a nie kvantitu. Ako však takýchto expertov identifikovať? Aké kritériá by mali spĺňať? Ako sa vyhnúť situácii, že nás budú hodnotiť experti, ktorí sami patria do skupiny oportunistov?^40),41)

Nie sú to len technické otázky. Stratégia, ktorá by zvyšovala priemer kvality vedeckej komunity a inštitúcií na Slovensku redukciou akademickej populácie, by nevyhnutne mala značné a okamžité sociálne⁴²⁾ a ekonomické následky. Je asi ťažko predstaviteľné, že by sa nejaký politik či štatutár inštitúcie pustil do tak riskantného projektu. Nielen preto, že súčasný systém je extrémne odolný voči takémuto typu zmien,⁴³⁾ ale aj preto, že by sa na jeho uskutočnenie ťažko hľadala podpora (voličov, študentov, zamestnancov). Možno však o ňom aspoň diskutovať a hľadať prípadné alternatívy. V situácii, keď vieme, že systém je zlý, by bolo až morálnym zlyhaním nepokúsiť sa hľadať spôsoby, ako ho zmeniť k lepšiemu.⁴⁴⁾

Medzitým by sme nemali rezignovať na zmeny, ktoré sú síce iba kozmetického charakteru, ale rovnako podstatné. Zmeny nášho každodenného správania v kolektívoch na univerzitách a výskumných ústavoch. Stačí málo – zaujímať sa o to, čo robia ľudia v našom bezprostrednom okolí. Komunikovať medzi sebou o tom, čo robíme, nielen porovnávať bezobsažné metriky! Zagratulovať kolegovi, ktorému sa podarila pekná publikácia. Nemerajme našu akademickú hodnotu číslami, ale schopnosťou úprimného zdieľania radosti z úspechu iných. Oslavujme ho spoločne! Veda je (aj) kompetitívna aktivita, a preto schopnosť tešiť sa z úspechu kolegov tej istej inštitúcie môžu mať len zdravo sebavedomí príslušníci akademickej obce. Keďže toto zdravé sebavedomie je v pozitívnej korelácii so zmysluplnosťou a kvalitou vlastnej vedeckej práce, stálo by za úvahu zistiť, koľko úprimne sa radujúcich ľudí by sa na takej oslave zúčastnilo.

Pozn. redakce: Viz též úvodník (Vesmír 96, 375, 2017/7-8), v němž jsou i odkazy na další příspěvky k tématu.