Imunita a tolerancia

Život na Zemi predstavuje obrovský ekosystém organizmov žijúcich v rovnováhe a harmónii. Táto harmónia je však iba zdanlivá, pretože v reálnom svete je kontinuita druhov bytostne spätá s bojom o prežitie, merateľným početnosťou jednotlivých druhov.

V tomto ohľade sú, v biologickom zmysle slova, pánom našej planéty baktérie. Tieto voľným okom neviditeľné bytosti tvoria 80 % všetkej zemskej biomasy a suverénne ovládajú vzduch, zem, vodu a dokonca aj miesta s extrémnymi životnými podmienkami. I v našom črevnom trakte je ich viac než vlastných buniek tela. Dokonca sa odhaduje, že každý z nás je hostiteľom viac než 3000 rôznych bakteriálnych druhov, ktoré majú súhrnne k dispozícii zhruba 3 milióny rôznych génov, z ktorých mnohé slúžia k virulencii a potenciálnemu zničeniu hostiteľa. Sme doslova vnorení do „bakteriálneho mraveniska“, kde jedinou stratégiou na prežitie je dokonalá obrana. A to ešte nepočítame armádu vírusov a parazitov pre ktorých sme tiež výdatnou „živnou pôdou“.

Je záhadou, ako môže človek so svojimi približne 18 000 génmi vzdorovať takejto početnej a všadeprítomnej presile. Za tento heroický výkon a udatnosť vďačíme imunitnému systému. Ten je síce svojou povahou obranný, ale stratégia obrany je aktívna a založená na časovo-priestorovej koordinácii jeho buniek, za účelom zničenia biologických a environmentálnych činiteľov, ktoré ohrozujú existenciu jedinca. Deštrukčná vlastnosť nášho imunitného systému je založená na využití, z evolučného hľadiska novej schopnosti, spolupráce dvoch základných typov buniek, patriacim k podsystému vrodenej a získanej imunity.

Aktivácia imunitného systému

Bunky vrodenej imunity, napríklad makrofágy a dendritické bunky sú evolučne staršie a schopné fagocytovať mikroorganizmy i cudzorodé častice, ktoré objavili v našom tele. Po pohltení ich enzymaticky „rozsekajú“, vytvorené fragmenty vložia do žliabku špeciálnej molekuly (MHC) a v jej kontexte prezentujú na svojom bunkovom povrchu ako antigény. Dôležitou súčasťou takejto bunky prezentujúcej antigén (APC) je súbor špeciálnych receptorov zo skupiny PRR (Pattern Recognition Receptors), ktoré vo fagocytovanom materiáli s neomylnou presnosťou detegujú prítomnosť molekúl vlastných výlučne mikroorganizmom. Takto detegované nebezpečenstvo infekcie sa potom signalizuje výstražnými tzv. kostimulačnými molekulami typu CD80 alebo CD86 umiestnenými na povrchu bunky prezentujúcej antigén spolu s MHC-antigénovým komplexom. To je veľmi dôležité, pretože aktivácia PRR receptorov rozhoduje o tom či a do akej miery sa bude imunitný systém aktivovať (obr. 1).