Opustené kremencové kameňolomy: čo s nimi?

Podľa odborných článkov, ktoré sa objavili v tlači v posledných rokoch, by sa dalo usudzovať, že tradične negatívny názor na kameňolomy sa začal meniť. Ešte donedávna sa kameňolomy, najmä z hľadiska ochrany prírody a životného prostredia, hodnotili ako negatívny jav, ako narušenie krajiny, a to nielen estetické, ale spôsobujúce zničenie stanovíšť populácií rastlín a živočíchov, ohrozenie flóry a fauny. Chápali sa ako rany (doslova sa písalo o „jazvách“) v prírode, v jej prirodzenom ráze, ktorým treba predchádzať, alebo devastované plochy aspoň po vyťažení zahladiť. Takto boli zamerané snahy, ale napokon aj zákonné opatrenia v oblasti rekultivácie, revitalizácie či renaturácie plôch zničených povrchovou ťažbou nerastných surovín a stavebných materiálov (kameňo)lomami. Preto možno považovať kameňolomy za jeden zo zdrojov častých konfliktov medzi ochranou prírody a hospodárskymi subjektmi či aktivitami človeka. Dokumentujú to mnohé články publikované nielen v ochranárskych časopisoch i viaceré knižné publikácie.

V posledných rokoch sa opakovane prezentujú „nové“ názory na vápencové kameňolomy, ktoré sú, na rozdiel od tradičných, pozitívne. Zdôrazňujú nedocenený význam týchto umelo vytvorených biotopov, podobných prirodzeným, z hľadiska ochrany biodiverzity. Opustené kameňolomy sa hodnotia ako refúgium vzácnych druhov, dokonca ako ideálne potenciálne stanovište druhovo pestrej vegetácie s množstvom vzácnych rastlinných druhov. Toto pozitívne hodnotenie sa prekvapivo vzťahuje aj na živé, t. j. činné moravské vápencové lomy ako náhradné lokality chránených a ohrozených druhov. Odporúča sa zakladanie nových lomov, pretože predstavujú disturbované plochy, veľmi dôležité na ochranu xerotermných motýľov. Vznik takýchto plôch sa hodnotí ako príspevok k ochrane biodiverzity. Už potom hádam ani neprekvapí názor, že kameňolomy sú krásne (Vesmír 83, 315, 2004/6)! Sú „veľmi zaujímavými, esteticky vy váženými dominantami, ktoré harmonicky zapadajú do krajiny“. Od tohto hodnotenia je už len krok k zásadnej otázke, či vôbec treba opustené vápencové lomy rekultivovať. Pritom termín rekultivácia je podľa vyhlášky charakterizovaný ako „opätovné využitie pozemku na poľnohospodárske alebo lesnícke účely“. Kým V. Cílek uvádza desať zásad revitalizácie lomu, termín revitalizácia chápe ako „znovuoživenie a fukčné zapojenie do krajiny“.

Diskusia sa zameriava na vápencové lomy, ktoré sú známe ako biotopy vzácnych a zriedkavých ohrozených druhov rastlín a živočíchov, atraktívnej pestrej vápnomilnej xerotermnej vegetácie. Vyvoláva rad otázok od oprávnenosti takéhoto pozitívneho hodnotenia lomov až po možné zovšeobecnenie na iné typy. Ako postupovať, čo si čitateľ môže vybrať v prípade iných typov lomov? Vzťahujú sa tieto závery aj na ne? Možno ich zovšeobecniť na všetky typy, napríklad aj na kremencové lomy?

Pozrime sa na tieto názory cez výsledky výskumu flóry a vegetácie v opustených kremencových a vápencových (i dolomitových) kameňolomoch v pohorí Tribeč na západnom Slovensku, ktoré som robil v rokoch 1976–1980 a 1982–1985. Väčšina lomov sa nachádza v obvodovej časti tohto jadrovokryštalického pohoria v kontakte s Podunajskou nížinou, v obalovej jednotke, pre ktorú je charakteristický výskyt dvoch radov kremencových hôrok. Ide o malé a stredne veľké lomy v blízkosti ľudských sídel, je ich tu okolo 80. Veľkých lomov je v tomto území málo, napr. pri obci Krnča. Viac veľkých vápencových kameňolomov sa nachádza v širšom okolí Nitry. Zostávajú trvalou súčasťou krajiny, pretože narušenie územia je také veľké, že ani dlhodobné osídľovanie, sukcesia, nevedie k úplnej revitalizácii či renaturácii spoločenstiev a ekosystémov.

Kvarcity, kremence, sú kremičité horniny (silicity), v ktorých minerálnom zložení prevláda kremeň (oxid kremičitý SiO₂), tvorí 90 i viac percent. Na rozdiel od karbonátických hornín (vápencov, dolomitov a i.) sú spodnotriasové kremence veľmi pevné (dosahujú 7. stupeň Mohsovej desaťčlennej stupnice tvrdosti nerastov), odolné voči mechanickému a chemickému zvetrávaniu (nie sú rozpustné vo vode) i proti erózii (pomalý rozpad) a sú chudobné na živiny. Z týchto silikátových pôdotvorných substrátov vznikajú kyslé, sorpčne nenasýtené pôdy s nízkou vodnou kapacitou, veľmi chudobné na živiny (rankrové pôdy s veľmi nízkymi zásobami rastlinných živín).

Pre kremence je typická acidofilná vegetácia, ktorá znáša vysokú koncentráciu vodíkových iónov vo vodnom pôdnom roztoku (nízke pH) a nízky obsah živín v pôde. Ide o skupiny rastlín viazané na pôdy kyslé (acidofyty) a chudobné (oligotrofyty).

Z nášho výskumu vyplynulo, že opustené kremencové kameňolomy sú významným biotopom acidofilnej flóry a fauny, ktorá sa vyskytuje v susedstve a na kremencoch v okolí lomov, na hôrkach a skalkách. Ich druhová diverzita je síce nižšia ako vo vápencových lomoch, ale môžu sa medzi nimi vyskytovať zriedkavé až vzácne druhy rastlín a živočíchov a ich spoločenstvá.

V týchto kameňolomoch sme zistili viacero pionierskych rastlinných spoločenstiev ekologicky vikariantých spoločenstvám vápencových lomov. Sú to napr. rastlinné spoločenstvá silikátových sutín montánneho až kolínneho stupňa, ¹⁾ ktoré osídľujú prirodzené sutiny a podobné sekundárne stanovištia, zložené z nekarbonátových hornín. Sekundárne sutinové plochy na nádvoriach a pod stenami lomov, ostrohranný kremencový skelet s nízkym obsahom jemnozeme osídľujú teplomilné pionierske spoločenstvá starčekov (Senecio sylvaticus a S. viscosus) a konopnice širokolistej (Galeopsis ladanum), riedke, druhovo chudobné porasty oligotrofných erodifilných druhov (zväz Galeopsi dion segetum). Na podobných stanovištiach sa vo vápencových lomoch vyskytujú spoločenstvá jednoročných nízkych bylinných druhov konopnice úzkolistej (Galeopsis angustifolia) a papyšteka menšieho (Chaenorhinum minus), podobne ako v kameňolomoch iných pohorí na západnom Slovensku (Malé Karpaty, Považský Inovec).

Ďalej sme tu zistili rastlinné spoločenstvá plytkých skeletnatých pôd, terofytné rastlinné spoločenstvá silikátových pôd kolínneho stupňa (rad Thero-Airetalia), efemérne spoločenstvá minerálne chudobných pôd. Tieto neuzavreté riedke porasty nízkych tráv a efemérnych bylín, dokumentované z Tribeča, tvoria 10–15 cm vysoké jednoročné trávy a krátkožijúce byliny: mrvka myšia (Vulpia myuros), ovsienka pekná (Aira elegans) a ovsec pochybný (Ventenata dubia). Sú to vzácne spoločenstvá, ktorých výskyt na Slovensku nie je dosiaľ dostatočne preskúmaný.

Z prechodných sukcesných štádií sme zistili viacročné krovinové spoločenstvá, porasty nízkych kríkov vresa (Calluna vulgaris) a kručinky chlpatej (Genista pilosa), prípadne pichľavej kručinky nemeckej (Genista germanica), s hojným zastúpením lišajníkov a machov. Takéto vresoviská (Genisto-Callunetum) sa vyskytujú na stredne veľkých až veľkých plochách na rôznych miestach v obvodovej časti pohoria Tribeč. Porasty vyšších krov a brezy (Betula verrucosa) sme zistili iba v niektorých starších lomoch a zapojený lesný porast (agátinu) iba v jednom lome pri Zlatne.

Väčšina lomov v pohorí je ponechaná na prirodzený vývoj. Rekultivácia sa uskutočnila v kameňolome v bezprostrednom susedstve prírodnej rezervácie Lupka pri Nitre. Do tejto lokality, ktorá sa využívala ako strelnica, čiastočne ako nelegálne smetisko, navozili zeminu a vysadili stromy.

Príklady dvoch typov „rekultivácie“ opustených kremencových kameňolomov z posledných rokov sme našli v katastrálnom území obce Velčice v okrese Nitra. Na výstavbu dopravnej komunikácie medzi obcami Velčice a Mankovce (v dĺžke 2 km) sa použil kameň z dvoch lomov – jedného obnoveného a druhého nového kameňolomu v tomto katastrálnom území (Dolinka a Za Plíškami). Keďže v jednom prípade išlo o obnovenú ťažbu v chránenom území, Správa CHKO Ponitrie dala na ňu súhlas s podmienkou nasledujúcej rekultivácie, ktorá sa čiastočne uskutočnila navozením zeminy z odkryvu pre cestu. Na navozenej zemine sa rýchlo vyvinuli porasty ruderálnych rastlín, husté porasty jednoročných druhov, najmä vysokej lobody lesklej (Atriplex sagittata). V nasledujúcich rokoch prevládla palina obyčajná (Artemisia vulgaris) a vratič obyčajný (Tanacetum vulgare) s ďalšími viacročnými druhmi ruderálnych a poloruderálnych rastlín (bylín). V súčasnosti sa na plytších pôdach, ktoré neboli celkom prekryté navážkou zeminy, vyskytujú pestrofarebné porasty komonice lekárskej (Melilotus officinalis) a hadinca obyčajného (Echium vulgare).

V druhom lome, ktorý bol ponechaný na samostatný vývoj, možno pozorovať pomalé sukcesné zmeny. Ide o mozaiku rôznych typov pionierskej vegetácie na nádvorí a v suti pod lomnou stenou. Uchytili sa tu rôzne druhy rastlín: anemochórne (zo semien prinesených vetrom), zoochórne (zo semien prinesených živočíchmi), prípadne druhy splavené vodou stekajúcou po stenách. V najhlbšej časti vzniklo vysychajúce jazierko, kde rastú viaceré vlhkomilné druhy (hygrofyty), zavlečené najpravdepodobnejšie vtákmi, napr. žabník skorocelový (Alisma plantago-aquatica), sitiny (Juncus spec. div.) a i.

Rozdiel v druhovom bohatstve týchto dvoch lomov je celkom zrejmý v prospech druhého lomu, ktorý ostal bez rekultivačného zásahu ponechaný svojmu osudu. Predstavuje však výrazné narušenie lokality: ťažbou sa na značnej ploche zničili pôvodne lúčne a (čiastočne) lesné spoločenstvá. Vytvoril sa tu antropogénny typ reliéfu, ktorý predstavuje riziko pre hubárov a iných náhodných chodcov, pretože nie je dostatočne zabezpečený. Na danom mieste znamená prechodné spestrenie flóry, zvýšenie diverzity spoločenstiev. Vyvinuli sa tu pionierske typy xerotermnej acidofilnej vegetácie. V poslednom období však aj tu začali vysýpať zeminu a odpad, na ktorom sa vytvorili porasty lobody lesklej.

Náš výskum potvrdil, že v niektorých opustených kameňolomoch sa v určitom období vyskytujú vzácne a ohrozené druhy rastlín a typy acidofilnej vegetácie, miestami aj mokraďovej vegetácie (zavlečené vlhkomilné rastliny).

Akékoľvek zjednodušené biologické či tech nické hodnotenia kameňolomov v krajine a závery sú však neprípustné. Jednotlivé kameňolomy treba hodnotiť diferencovane, a potom k nim treba aj diferencovane pristupovať (k ich revitalizácii, renaturácii a pod.). Pri každom kameňolome sa musí zohľadňovať jeho veľkosť, umiestnenie v teréne a spôsob ťažby. Nie je lom ako lom. Ak sa niektorý môže javiť ako pozitívny, či dokonca užitočný prvok v krajine, iný môže byť výrazne nežiaducim nielen preto, že narúša estetiku krajiny, ale môže byť aj centrom ruderalizácie a šírenia inváznych druhov organizmov. Jedno všeobecné konštatovanie je však namieste: súčasné veľkolomy a spôsob ťažby v nich len ťažko možno hodnotiť pozitívne. Malé lomy možno ponechať prirodzenej sukcesii, pri stredných lomoch je možnosť usmernenej sukcesie.