Kardiaci, nebojte sa tepla, ale chladu!

Prežili sme dve veľmi chladné zimy, 2004/2005 a 2005/2006. Počas nich však ľudí so srdcovo-cievnymi ochoreniami nik neupozorňoval na to, že chladné obdobie je pre nich mimoriadne nebezpečné. V horúcich letných dňoch sa z médií dozvedáme o kolabujúcich kardiakoch vo Francúzsku, Nemecku a pod. A tiež nás upozorňujú, že si treba dávať na seba pozor (ozaj, ako?), radia koľko piť a nič nerobiť, ak si chceme uchrániť život.

Rád by som vedel, či autormi týchto správ sú experti z oblasti medicíny. Ak áno, potom je to prinajlepšom čudné, ak nechcem povedať smutné. Lebo skutočnosť je úplne iná, aspoň na Slovensku.

Nedávno sme sa v rámci spracovania istej štúdie dostali k údajom o denných úmrtiach na Slovensku v období 1981–2001 (chýbali za roky 1982 a 1992). Zaoberali sme sa overovaním vplyvu slnečnej činnosti na srdcovocievne ochorenia. Z celkového počtu 997 522 úmrtí za toto obdobie bolo 480 693 na srdcovo-cievne a 105 715 na nádorové ochorenia. Časový priebeh týchto veličín znázorňuje obrázek 1.

Celková úmrtnosť a úmrtnosť na srdcovo-cievne ochorenia má nerovnomerný, avšak v rámci roka cyklický priebeh. Extrémne hodnoty počtu denných úmrtí prepočítané na 1 milión obyvateľov sú nasledujúce:

Z obrázek 1 možno dedukovať, že úmrtnosť na nádorové ochorenia má takmer konštantnú úroveň, s pomalým rastom. V roku 1981 bolo z celkového počtu úmrtí 17,6 % na nádorové ochorenia a v roku 2001 činil ich podiel už 22,7 %.

Časový priebeh úmrtnosti na srdcovo-cievne ochorenia vykazuje výraznú ročnú vlnu, čím sa podstatne líši od časového priebehu cyklu slnečnej aktivity, kde sa ročná perióda nevyskytuje.

Na obrázek 2 je znázornený priebeh Wolfovho čísla, rádioveho toku Slnka na vlne 10,7 cm a röntgenového žiarenia Slnka v pásme 0,1–0,8 nm za to isté obdobie (röntgenové žiarenie iba od roku 1986). Wolfovo číslo je klasický index slnečnej aktivity, odvodený od počtu slnečných škvŕn a ich skupín, poznáme ho takmer od vynálezu ďalekohladu (r. 1611) a krajné hodnoty v uvažovanom období sú 0 a 283. Rádiový tok Slnka na vlne 10,7 cm meriame od roku 1947, krajné hodnoty v uvažovanom období sú 66 · 10^–22 W/m² a 322 · 10^–22 W/m². Röntgenové žiarenie Slnka predstavuje najkontrastnejší prejav slnečnej aktivity. Regulárne merania máme od roku 1986, krajné hodnoty v uvažovanom období sú 1,15 · 10^–9 W/m² a 2,21 · 10^–5 W/m².

Na prvý pohľad vidno, že priebehy rôznych indexov slnečnej aktivity sú celkom odlišné.

Neuspokojili sme sa, samozrejme, „prvým pohľadom“, ale vyskúšali sme celý aparát štatistickej analýzy. Napriek tomu sme súvislosť medzi úmrtnosťou na kardiovaskulárne ochorenia a slnečnou aktivitou nenašli. S rovnakým výsledkom skončilo aj porovnanie s geomagnetickou aktivitou (Klocok et al., 2002, Pintér et al., 2006).

V tejto súvislosti sa vynára otázka, ako je možné, že verejnosť, aj vedecká, pokladá za nepopierateľný fakt, že zmeny úrovne slnečnej aktivity sú príčinou zvýšeného počtu srdcových príhod? Napríklad vo Velkej ecyklopédii vesmíru (Josip Kleczek, 2002, s. 541) sa píše: „...Byly publikovány tisíce prací, které se zabývají působením těchto změn na zdraví člověka. Náhlé zvýšení atmosferiků způsobuje u citlivějších lidí srdeční potíže (po mohutných erupcích se zvyšuje počet infarktů)...“

Často sa tiež uvádza možný mechanizmus prenosu prejavov slnečnej aktivity do organizmu človeka cez poruchy geomagnetického poľa podľa nasledujúceho scenára: Činnosť ľudských orgánov je riadená bioprúdmi. Prejavy slnečnej aktivity, hlavne erupcie, vysielajú k Zemi prúdy nabitých častíc, ktoré spôsobujú poruchy v jej magnetickom poli. Tieto poruchy indukujú rušivé prúdy v ľudskom organizme a tie potom môžu mať fatálne následky. Tu však treba poznamenať, o akú veľkú poruchu ide. O magnetickej poruche sa často hovorí ako o „geomagnetickej búrke“. Možno si podľa názvu predstavujeme mohutný prírodný úkaz. V skutočnosti ide o nepatrnú odchýlku od strednej hodnoty. Magnetická indukcia v našich šírkach dosahuje okolo 48 µT a zmeny pri „búrkach“ zriedka dosahujú 0,1 µT. Ide teda o zmeny na úrovni menšej ako 0,2 %. Ľudský organizmus pritom permanentne existuje v priemernom, a teda pomerne stabilnom magnetickom poli. Myslím, že môžeme vylúčiť citlivosť ľudského organizmu na takej úrovni.

Preštudoval som množstvo prác o vplyve slnečnej aktivity na ľudský organizmus. Avšak nemôžem si spomenúť ani na jednu, ktorá by nevzbudzovala pochybnosti. Myslím si, že ide o mýtus, ktorý vznikol jednak z hlúposti, väčšinou je to mechanické a necitlivé použitie metód štatistickej analýzy, a jednak zo zámerného zavádzania, spravidla „v mene dobrej veci“ na základe výsledkov vedeckého výskumu. Pri patričnom výbere dát sa takýto „výskum“ dá ľahko uskutočniť.

V žiadnom prípade si však nemyslím, že Josip Kleczek zámerne zavádza. Pri neustále sa rozširujúcej špecializácii sme odkázaní na „vieru“ v znalosti expertov a tu je výber veľmi ťažký. Ide aj o fenomén, ktorý výstižne charakterizoval známy poľský sociológ Z. Bauman (2005): „Na každú otázku je predsa iba jedna pravdivá odpoveď. Zatiaľ klamných odpovedí môžeme mať nespočetné množstvo .. klam je princíp a pravda je výnimka.“

Vráťme sa však k hľadaniu príčin priebehu počtu denných úmrtí na srdcovo-cievne ochorenia, ako sú znázornené na obrázek 1. Markantnú ročnú periódu môžeme v našich zemepisných šírkach pozorovať v neustálej zmene ročných období a v príslušnom počasí. Najcharakteristickejším parametrom počasia je teplota. Pokúsime sa súvislosť úmrt nosti na srdcovo-cievne ochorenia s teplotou preskúmať podrobnejšie.

obrázek 3 znázorňuje priemerný chod úmrtí na srdcovo-cievne príčiny v období 1981–2001 s výnimkou rokov 1982 a 1992, pre ktoré údaje chýbajú. Celkovo je to priemerný chod za 19 rokov. Do priemeru sú zarátané denné hodnoty úmrtí na srdcovo-cievne choroby prepočítané na 1 milión obyvateľov. Vidíme, že tieto priemerné hodnoty kolíšu medzi 12,3 a 17,3. Minimum úmrtí pripadá v priemere na 18. august ± 14 dní, maximá vidíme dve, jedno koncom decembra, druhé na prelome februára a marca. Priemerné maximum pripadá na 24. januára ± 64 dní. Krajné hodnoty sú reálne, z celého obdobia.

Je to teda celkom opačne, ako sme zvyknutí na údaje z masmédií. Podľa nich sú pre pacientov so srdcovo-cievnymi ochoreniami najnebezpečnejšie horúce dni. Podľa našich výsledkov na obdobie chladného počasia pripadá až o 40 % viac úmrtí na tento druh ochorení.

Na obrázek 4 je znázornený chod priemernej teploty v rovnakom období. Na výpočet priemernej teploty sa použili hodnoty namerané o 6,0 UT na meteorologickej stanici Sliač, ležiacej približne v strede územia, z ktorého je zaznamenávaná úmrtnosť (φ = 48° 37', λ = 19° 07').

Koeficient korelácie, pri použití priemerných mesačných hodnôt, r = –0,72 pri posune o 1 mesiac, lebo pri priemerných hodnotách za uvažovaných 19 rokov pripadá maximálna teplota na 23. júla ± 17 dní a minimálna na 16. január ± 31 dní. Keď sme na analýzu použili denné hodnoty, dostali sme rôzne posuny v zime a v lete. Ako sme videli vyššie, podobné tvrdenie platí aj pre rozptyl. Zatiaľ čo letné minimum úmrtnosti pripadá na časovo dobre definované obdobie, zimné maximum má veľký rozptyl, čo môže súvisieť s výskytom chrípkových epidémií, ako uvádza Príkazský (2002).

Nazdávame sa, že ani znížená atmosférická teplota pravdepodobne nie je tým agensom, ktorý spôsobuje zvýšenú úmrtnosť na srdcovo-cievne ochorenia. Avšak ani táto súvislosť nie je presvedčivá. Ťažko si vieme predstaviť fyziologickú reakciu na počasie, ktorá by sa prejavovala s oneskorením približne mesiac. Ani extrémne hodnoty úmrtnosti nie sú v nijakom vzťahu k extrémnym hodnotám teploty a ani k výskytu chrípkových epidémií.

V citovaných prácach sme analyzovali možnú súvislosť aj s inými meteorologickými veličinami: tlakom, vlhkosťou, dĺžkou slnečného svitu, rýchlosťou a smerom výškového vetra. Výsledky boli podobné, ako pri teplote, lebo teplota je so všetkými týmito veličinami sezónne zviazaná.

Je zaujímave, že medzi (druhým) maximom úmrtnosti na srdcovo-cievne ochorenia (február) a minimom (august) je približne pol roka, keď je Zem v protiľahlých bodoch svojej dráhy s ekliptikálnymi dĺžkami okolo 150° a 330°. Tieto smery však nie sú ničím výnimočné ani z hľadiska slnečnej sústavy, ani z hľadiska Galaxie (nie sú vo vzťahu k pohybu slnečnej sústavy v Galaxii).

Praktickým záverom môže byť asi iba poznatok, že najnebezpečnejším obdobím pre kardiakov na Slovensku, a pravdepodobne aj inde v stredných zemepisných šírkach, je zimná sezóna.