Potreba syntézy prírodných a kultúrnych vied
V 1. časti sme sa zaoberali evolúciou vesmíru a došli sme k záveru, že na jednej strane dochádza k zvyšovaniu neusporiadanosti, na druhej strane k rastu komplexnosti, evolúcii. Biologická evolúcia predstavuje dynamiku génov, ktoré sa replikujú a mutujú. Zachovávajú sa tie, čo prejdú sitom prirodzeného výberu. Svoje miesto v tomto procese má aj človek. Rýchla evolúcia ľudského nervového systéma priniesla so sebou evolučné inovácie. Človek má väčší mozog a ľudské mláďa sa rodí predčasne – zväčšovanie hlavy a rast mozgu pokračuje ešte dlho po pôrode. Ľudské emócie sú objektívne pociťované, a postupne sa stali samostatnou evolučnou silou. Objavil sa emocionálny výber. Človek pravdepodobne myslí prostredníctvom abstraktného mentálneho jazyka a keď sa vytvoril vokálny trakt, mentálny jazyk sa premenil v reč. Red.
5. Kantove bariéry: človek je bytosťou makrosveta
Organizmy nepoznávajú svoje prostredie tak, aby našli abstraktnú absolútnu „pravdu“, ale tak, aby zaisťovali pretrvanie svojich nukleových kyselín. Prežívanie biologického druhu je kritériom relatívnej pravdivosti poznania: nukleové kyseliny organizmov, ktoré majú o vlastnostiach svojho prostredia chybné „predstavy“, prestávajú existovať, lebo prestávajú existovať organizmy, udržovače a nosiče nukleových kyselín. Vytláčané sú organizmami, ktorých poznanie je adekvátnejšie. No organizmus poznáva len tie vlastnosti prostredia, ktoré sú preň relevantné z hľadiska jeho prežitia; a poznáva ich spôsobmi, ktoré zvyšujú šance prežitia v danom prostredí, v ekologickej nike druhu. V tomto zmysle je poznávanie sveta organizmami konštruovaním; obraz sveta, ktorý je takto skonštruovaný, nazývame realitou.Aj človek bol prirodzeným výberom tvárnený tak, aby obraz, ktorý mal o prostredí, zaisťoval pretrvávanie jeho nukleových kyselín. Prostredie savany bolo veľmi komplexné a veľmi premenlivé; užitočné bolo získavať o ňom čo najviac údajov, neustále sa pýtať „čo ak?“, „čo keby?“. Z človeka urobila evolúcia zvedavého, exploratívneho živočícha. Zároveň však bolo potrebné orientovať sa, vyznať sa v prostredí, akokoľvek bolo komplexné. Každý konzistentný výklad, akokoľvek zjednodušený, bol z hľadiska prežitia výhodnejší než dezorientácia, pochybovanie či váhanie a rezignácia pred zložitosťou. Nemožnosť vyznať sa v prostredí, kognitívny chaos, je zdrojom silných negatívnych emócií; človek má inštinktívnu, biologickou evolúciou vnútenú potrebu rozumieť svetu okolo seba, a rozumieť mu úplne. Pri obmedzených znalostiach totálny výklad sveta môže mať jedinú podobu: podobu mýtu. Človek tvorí, vyhľadáva, miluje mýtus; človek je mýtofil. Jeho pohľad na svet je súborom vier, o pravde ktorých je natoľko presvedčený, že ich veľmi ťažko v priebehu individuálneho života modifikuje. Viac než druhové označenie Homo sapiens pristalo by mu iné: Homo mythophilus.
Schopnosť človeka zmeniť v priebehu individuálneho života svoju vieru, interpretáciu vlastností prostredia, je významným evolučným vynálezom. Iné živočíchy sú toho schopné oveľa menej ako človek; a rastliny, alebo nižšie organizmy, napríklad baktérie či kvasinky, to nedokážu vôbec. Všetky organizmy, včítane človeka, sú dogmatikmi, no tie najjednoduchšie sú absolútni dogmatici: svoju vieru nedokážu opustiť, za svoje „presvedčenie“ platia vlastným životom. Z tohto hľadiska je najjednoduchším absolútnym dogmatikom už každá kódujúca nukleová kyselina.
Plachosť, ktorú mal náš predok ešte ako obyvateľ konárov stromov v tropických lesoch, priniesol si aj do savany. Neustále nebezpečie, ktorému bol v savane vystavený, zosililo plachosť do podoby vystrašenosti: človek je bojazlivý živočích. Skupinovosť nie je len dôsledkom potreby kooperácie pri love, zbere a obrane; v skupine sa zmenšuje individuálny strach, získava sa pocit bezpečia a ten sa ešte znásobuje dôverou v silného a sebavedomého vedúceho skupiny. „Kult osobnosti“ má svoje zakorenenie v našej biologickej výbave. Súdržnosť jedincov v skupine sa zvyšuje pri ohrození inými skupinami; paradoxne, ako to odpozoroval Konrad Lorenz, agresivita voči cudzím je zdrojom lásky voči vlastným. Rovnaký, spoločne zdieľaný mýtus je ďalším účinným skupinovým tmelom – mýtus je temer vždy zároveň ideológiou posväcujúcou legitimitu skupiny a jej hodnôt.
Takáto je teda podoba človeka zmajstrovaného biologickou evolúciou: bojazlivý tvor, skupinový živočích, vyhľadávač slasti a mýtofil.
Poznávací aparát človeka, tak ako aj iných živočíchov, zachytáva iba malý úsek sveta. Ten, ktorý bol pre naše prežitie relevantný. Sme makroskopické bytosti, zložené z veľkého počtu molekúl a svet, ktorý sme schopní poznávať, je svet stredných rozmerov, makrosvet. Mikrosvet, svet elementárnych častíc, nám nie je priamo prístupný. Nielen zmyslami, ale ani svojimi konceptualizačnými schopnosťami nemôžeme do neho preniknúť. Údaje o ňom získavame iba nepriamo, pomocou našich makroskopických prístrojov. A ich údaje interpretujeme iba v pojmoch nášho makrosveta: v závislosti na použitom prístroji raz si elektrón znázorňujeme ako časticu, inokedy ako vlnu. On však nie je „v skutočnosti“ ani vlnou, ani časticou, a ani nejakou „vlnočasticou“. Mikrosvet je za „Kantovou bariérou“ a za ňu naša psychika nemôže preniknúť, lebo bola prirodzeným výberom vyformovaná pre život v makrosvete, nie v mikrosvete.
Realita mikrosveta, teda naše obrazy o ňom, vykazuje komplementaritu: svet interpretujeme dvomi – a raz možno i viacerými – navzájom sa vylučujúcimi obrazmi, z ktorých ale každý je vnútorne konzistentný. Niels Bohr, ktorý princíp komplementarity formuloval, už tušil, že sa nevzťahuje len na mikrosvet, ale na všetko, od čoho nás oddeľujú Kantove bariéry [11].
Svet veľkých rozmerov, megasvet, leží tak isto za Kantovou bariérou, tiež sme ho schopní konceptualizovať iba prostriedkami nášho makrosveta: vesmír popisujeme ako konečný a neobmedzený, hovoríme že „začal“ Veľkým treskom a pod. Neprekonateľným ostáva pre nás „Kantovo rozštiepenie“: čas a trojrozmerný priestor sú pre nás oddelené kategórie, svet popisujeme alternatívne v termínoch štruktúr alebo procesov.
Uvedená kategorizácia svetov plynie z časopriestorového škálovania: od sveta najväčších po svet najmenších rozmerov. Je však i iná kategorizácia, opierajúca sa o škálovanie podľa komplexnosti. Systémy o veľkej komplexnosti sú nám možno tak isto neprístupné ináč než cez komplementaritu. Bohr už rozpoznal komplementaritu v našom rozdvojenom pohľade na neuronálne funkcie ako kauzálne fyzikálne a chemické procesy na jednej strane a na psychické funkcie s naším sebauvedomením a pocitom slobodnej vôle na druhej strane: ide o komplementaritu psychosveta.
Kantova bariéra nás oddeľuje ešte od ďalšej kategórie svetov: sociosveta. To je komplexný svet veľkých, nadbiologických skupín, kultúrnych komunít, národov, štátov, ktoré so sebou priniesla kultúrna evolúcia človeka. Prirodzený výber uspôsobil nás pre život v malých, neanonymných skupinách lovcov a zberačov a nie pre obrovské anonymné megasociety. Preto aj pre pochopenie tejto kategórie svetov máme k dispozícii iba predstavy a pojmy makrosveta. Na rozdiel od teórií o mikrosvete, pri formulovaní ktorých je tento fakt všeobecne prijímaný, v pokusoch o výklady sociosveta povedomie tohoto principiálneho kognitívneho obmedzenia zatiaľ úplne chýba.
Immanuel Kant svojím formulovaním štyroch antinómií ľudského poznania prekvapujúco výstižne anticipoval komplementaritu v interpretácii každého z tých štyroch svetov, ktoré ležia za hranicami makrosveta. No nič nám pritom nedokazuje, že nás iné Kantove bariéry nemôžu oddelovať od ďalších svetov, o ktorých (zatiaľ?) nič nevieme.
6. Kultúrna evolúcia: dynamika mémov
Za tridsaťtisíc rokov ľudskej kultúrnej evolúcie sa ľudské gény sotva zmenili. Svojou génovou výbavou sme naďalej adekvátne uspôsobení iba pre život v malých skupinách lovcov a zberačov v savane. Kultúrna evolúcia bola od svojho počiatku rýchlejšia ako biologická, zrýchľovala sa a možno odhadnúť, že v našej dobe je kultúrna evolúcia prinajmenšom miliónkrát rýchlejšia, ako je evolúcia biologická. Hlavnými aktérmi tejto zrýchľujúcej sa dynamiky sú replikátory nového typu, odlišné od génov, mémy [12, s. 206]. Mémy sú stavebnými komponentami kultúrnych fenoménov: pracovné návyky, pravidlá etikety, mravné normy, príbehy z mýtov, myšlienky z vedeckých teórií, hudobné motívy, módne nápady, klebety. Ako gény, aj mémy sa prenášajú medzi indivíduami, replikujú sa, mutujú a rekombinujú. Na rozdiel od génov nepodmieňujú a neovplyvňujú materiálne vlastnosti ľudí, ale ich duchovné vlastnosti, psychiku, a cez ňu správanie. (To neznamená, že mémy nemajú materiálne efekty. Naopak, technické artefakty, od kamenných sekier po atómové bomby, sú produktami mémov – ale sprostredkovane: cez ľudskú psychiku.) Začína konštituovanie novej vedy, memetiky. Kým tradičná psychológia a sociológia sa zaoberajú otázkou, ako ľudia získavajú idey, memetika stavia otázku na hlavu a pýta sa, ako si idey získavajú ľudí [12, s. 17].Mutácie mémov môžu mať podobnú jednoduchú príčinu, ako mutácie génov: chyby pri prenose, kopírovaní v dôsledku platnosti druhej vety termodynamiky. (Vieme ako sa zmení klebeta, keď sa šíri od človeka k človeku.) Možno podobným spôsobom sa rodia v našich hlavách nové nápady: náhodnými obmenami už existujúcich ideí. Ku zvlášť rýchlym zmenám a inováciám dochádza u mémov rekombináciou. Väčšina mémov sa však mení nie náhodile, ale ich premenu si vieme racionálne vysvetliť: módne novinky sa opotrebujú a nové, čo ich nahradia, sú často protikladné; politické programy sa menia pod tlakom voličskej priazne; nový výrobný postup sa zavedie na základe vyhodnotení postupu pôvodného.
Rovnako ako gény majú materiálne nosiče – nukleové kyseliny – majú ich aj mémy. Hlavným nosičom mémov sú stavy neurónových sietí ľudského mozgu. Tieto stavy sa rozmnožujú tým, že sa ich konfigurácia prenáša z jedného jedinca na iného po transformácii na vhodné signály; poväčšine slovné. (Preto nástup artikulovanej reči bol rozhodujúci pre explozívny rozbeh kultúrnej evolúcie.) Mémy sa udržujú v našich knižniciach, našich prístrojoch, v technických a umeleckých artefaktoch, inštitúciách. Popperov Svet 3 [14] je vlastne svetom mémov.
Aké je poslanie, „zmysel“ mémov? Nijaký. Mém jednoducho je, existuje, javí onticitu, rovnako ako gén. V antropomorfnom popise mém „sa usiluje“ o svoje zachovanie, je „sebecký“ podobne ako gén, s niektorými mémami „súťaží“, s inými „kooperuje“. Sú mémy s veľmi krátkou „životnosťou“, iné sa udržujú po stáročia, niektoré sú silno „virulentné“, šíriace sa ľudskou populáciou podobne ako agresívne biologické vírusy. (Počítačové vírusy sú príkladom takýchto virulentných mémov.) A čím je človek z pohľadu mémov? Ich hostiteľom, prenášačom, sluhom a otrokom. Je pod diktátom mémov podobne ako pod diktátom génov.
Mnohé mémy, možno väčšina, sú pre individuálneho človeka alebo pre spoločnosť dlhodobo, no najmä krátkodobo, užitočné: pravidlá slušného správania, desať božích prikázaní, poznatky vied, nespočítateľné mémy, z ktorých pozostáva dielo Shakespeara. Keby užitočné neboli, ťažko by sa prenášali z generácie na generáciu. U iných užitočnosť nie je ľahké posúdiť. Je však veľa mémov, ktoré sa udržujú a šíria – niektoré s veľkou virulenciou – napriek tomu, že sú škodlivé: fajčenie, zlomyseľné klebety, úpadkový televízny brak, nacionalizmus. Ako je to možné? Pretože vo svete mémov, podobne ako vo svete génov, selekčné mechanizmy posudzujú darwinovskú fitnes génu alebo mému, nie človeka ako ich prenášača. Samozrejme, ak hynie prenášač, hynie s ním aj gén alebo mém. Lenže ak veľký počet kópií virulentného génu alebo mému existuje vo veľkom počte jedincov, príslušný gén či mém pretrvá a kopíruje sa napriek tomu, že každému konkrétnemu jedincovi je na škodu. V biologickej evolúcii to však predsa len nakoniec vedie vo väčšine prípadov k eliminácii takéhoto génu. Nie však v kultúrnej evolúcii, ktorá je nesmierne rýchla. Preto tiež v kultúrnej evolúcii je skupinový výber, vyberanie a tým pretrvávanie replikátorov, ktoré sú užitočné pre skupinu, aj keď môžu byť na škodu jednotlivcovi, oveľa častejší a účinnejší ako v biologickej evolúcii. Spravidla iba imprinting v ranom detstve a puberte „imunizuje“ jedinca proti tomu, aby si mém silno rozšírený v jeho prostredí nepodmanil aj jeho.
Nesebeckosť, altruizmus, ktorého biologickú základňu možno elegantne odvodiť z teórie sebeckých génov, je u človeka nesporne vo veľkej miere podmienený mémami, nie iba génmi. „Sebecké“ mémy „využívajú“ naše biologické danosti, aby v nás potlačili naše biologické sebectvo a tým si vynikajúco zvýšili svoje „sebecké“ replikačné možnosti. Extrémnym prípadom je mém pre kamikadze (sebevražedné útoky japonských letcov na americké lode počas druhej svetovej vojny), ktorý perzistoval v silne solidárnej japonskej populácii za druhej svetovej vojny napriek tomu, že tí, čo boli jeho „najoddanejšími“ nositeľmi, samotní letci, hynuli.
Ukážkou toho, aké nepodstatné faktory môžu niekedy rozhodovať o „víťazstve“ mému v „súťaži“ s inými, je príklad rozšírenia sa mému pre samotné slovo „mém“. Ideu replikačných jednotiek v kultúrnej evolúcii vyslovili iní vedci ešte pred Dawkinsom. Monod ich nazýval jednoducho ideami [1], Lumsden a Wilson zaviedli označenie kulturgen [15]. No ujal sa a rýchlo sa šíri z mozgu do mozgu Dawkinsov termín mém; možno preto, že sa toto slovo podobá slovu gén a že je nám svojou jednoslabičnosťou esteticky príťažlivejšie než ťažkopádny kulturgen.
Väčšina biológov si dosiaľ dostatočne neuvedomuje, akú veľkú rolu hrá v biologickej evolúcii parazitizmus. Vo veľkej miere je „hnacou silou“ biologickej evolúcie, je to neustály vývoj nových zbraní na oboch stranách: lenčo si hostiteľ „vymyslí“ (darwinovskými mechanizmami) novú obranu, už si parazit „hľadá“ nové spôsoby, ako obranu obísť alebo podviesť. Parazitizmus mémov je pre kultúrnu evolúciu nemenej dôležitý: mnohé mémy sú jednoducho veľmi schopnými parazitmi. Ľudský mozog, so svojou obrovskou nadbytočnosťou potenciálnych neurónových spojení, je vynikajúcou živnou pôdou pre rozmnožovanie mémov, a teda aj skvelou príležitosťou pre „šikovné“ mémové parazity.
Vzťah medzi génmi a mémami nie je symetrický. Gén je fundamentálnejšou jednotkou, existencia mémov je na génoch závislá, génov na mémoch nie. Špecifické gény v špecifickej kombinácii, vďaka ktorým sa v embryonálnom vývoji človeka formuje mozog, sú predpokladom pre to, aby mémy vôbec existovali. Nosiče mémov v skúmavke kopírovať a rozmnožovať nemôžeme, nosiče ľudských génov však áno. Pre niektoré mémy vytvárajú gény priaznivé prostredie a napomáhajú ich kopírovaniu, iné zas rýchlo z populácie vytesnia. Účinok mémov na gény je slabší, okrem iného preto, lebo mémy sa menia oveľa rýchlejšie ako gény. Sotva však možno pochybovať napríklad o tom, že mém pre celibát katolíckych kňazov, ktorý sa udržuje po celé stáročia i napriek tomu, že ho niektoré gény vytláčajú, dokáže naopak sťažovať alebo i celkom blokovať replikáciu iných – možno z ľudského hľadiska „cenných“ – génov.
Mémy, tak isto ako gény, netvoria neusporiadané kopy, čosi ako hromadu fazúľ vo vreci, sú „kooperujúcimi egoistami“, organizujú sa do štruktúr. My im v tom napomáhame – oveľa viac než na pravdivosti záleží nám na konzistencii, vnútornej usporiadanosti a neprotirečivosti nášho pohľadu na svet. Tak sa tvoria vedecké teórie, filozofické systémy, ale aj inštitúcie: právny systém, univerzity, vedecké ústavy, štát. Inštitúcie majú vlastnú stabilitu i dynamiku, a preto spolurozhodujú o tom, aké nové mémy vzniknú, ktoré sa zachovajú a ktoré nie sú prípustné a sú likvidované. Mémy komunistickej ideológie sa spočiatku ľahko uchytili a rozmohli vďaka našej mytofílii, no v degeneratívnej fáze režimu, v časoch reálneho socializmu, sa udržovali len preto, lebo ich kópií bolo veľa a tak ich vyrieďovanie dlho trvalo, no najmä preto, lebo ich prežívanie bolo zaisťované odosobnenými inštitúciami. Kultúrne štruktúry môžu byť medzi sebou nekompatibilné, navzájom temer nepreniknuteľné. Kultúra môže byť imúnna voči mémom inej kultúry, znemožnovať rekombináciu vlastných mémov s cudzími.
Kultúrna evolúcia sa často stavia do protikladu s biologickou. Hovorieva sa, že kultúrna evolúcia nemá darwinovský, ale lamarckovský charakter. Je to chybný názor. Kultúrna evolúcia je tiež darwinovská. Účelnosť, zameranie, zmysluplnosť nachádzame v nej iba ex post, ako výsledok nezacielených variácií a výberu. K lamarckovskému výkladu zvádza skutočnosť, že kultúrna evolúcia je podstatne rýchlejšia ako biologická, a to zas súvisí s tým, že kultúrne replikátory, mémy, sú neporovnateľne menej stabilné a oveľa premenlivejšie, než sú biologické replikátory, gény. Keď memetika bude schopná rozpoznať v kultúrnych javoch podobnú dichotómiu, akou je v biologických javoch dichotómia genotyp/fenotyp, a nájde analógiu Weismannovej bariéry, naše pohľady na dynamiku spoločnosti a kultúry sa zmenia zásadným spôsobom.
Literatura
[1] Monod J.: Le hasard et la nécessité. Éditions du Seuil, Paris 1970[11] Bohr N.: Atomphysik und menschliche Erkenntnis I. Vieweg, Braunschweig 1964
[12] Dawkins R.: The selfish gene. Oxford University Press, Oxford, 1976
[13] Lynch A.: Thought contagion. Basic Books, New York 1996
[14] Popper K.: Objective knowledge. An evolutionary approach. Clarendon, Oxford 1972
[15] Lumsden C. J., Wilson E. O.: Genes, minds, and culture. Harvard University Press, Cambridge, Mass. 1981
Ke stažení
- Článek ve formátu PDF [287,89 kB]