Aktuální číslo:

2017/12

Téma měsíce:

Kontakty

Potreba syntézy prírodných a kultúrnych vied

3. časť. Disproporcie v rozvoji vied
 |  5. 1. 2000
 |  Vesmír 79, 46, 2000/1

1

7. Evolúcia vedy je súčasťou kultúrnej evolúcie

Génová výbava, ktorá podmieňuje štyri výrazné druhové charakteristiky človeka: bojazlivosť, skupinovosť, hyperemocionalitu a mýtofíliu, vytvára cez ne výborné podmienky pre vznik, pretrvávanie a rozširovanie mémov, z ktorých sa konštituujú ľudské mýty a mytológie. Mýty charakterizujú kultúrnu evolúciu od jej počiatkov a sú, povedľa nástrojov a technických artefaktov, jej hlavnými produktami. Nebolo a niet kultúrneho spoločenstva, ktoré by nemalo mýty.

Mýtus, vpečatený do mysle jedinca v citlivých fázach psychického vývoja, v ranom detstve a v puberte, je takmer nevymazateľný. Solidarita skupiny robí spoločne zdieľaný mýtus ešte odolnejším voči zmene či uhynutiu. O mýte sa nepochybuje. Iba pred dvaapoltisíc rokmi prišiel človek na to, že o výklade sveta, aký dostal v kolíske a aký zdieľa jeho sociálna skupina, je možno zapochybovať a hľadať výklady iné. Po objave ohňa bol to hádam druhý najväčší objav, čo ľudstvo urobilo.

Bolo treba zvláštnych podmienok antickej gréckej demokracie, aby sa tento objav, tento zvláštny nový mém, uchoval, ba aby mohol expandovať. Demokracia tiež umožnila, aby v tom istom spoločenstve mohli žiť povedľa seba jedinci, ktorí sa svojím výkladom sveta navzájom radikálne líšili. Pritom každý z nich bol nezlomne presvedčený, že iba jeho výklad je pravdivý a výklad toho druhého je bludom. Museli ubehnúť ďalšie stáročia, kým človek začal pripúšťať, že jeho pravda nie je jedinou a že iní ľudia majú dôvody preto, aby mali iné výklady sveta a vyznávali iné pravdy.

Tento názor, ktorý dnes malá časť ľudstva – ako-tak, za cenu veľkého kognitívneho a najmä emocionálneho úsilia – akceptuje, je plodom európskej kultúry. Je výsledkom veľmi tvrdého výberu, mémových vojen. Vojen doslova: od križiackych výprav stredoveku, cez náboženské vojny novoveku až po masakry dvadsiateho storočia s desiatkami miliónov obetí nacistickej a komunistickej mytológie.

Možno však ešte viac než nemilosrdné lekcie  z násilných zrážok mytológií k udržovaniu a pomalému expandovaniu mému o relativite individuálnych a skupinových právd prispieva iný veľký objav kultúrnej evolúcie, ktorý bol urobený na prahu európskeho novoveku (pokračujme v oceňovaní objavov: po objave ohňa možno tretí najväčší) – experimentálna veda. Ako každý iný človek, aj experimentálny vedec je plný vier, predsudkov, mýtov. Vstupuje do laboratória, aby sa vo svojom presvedčení utvrdil. Vôbec nie ako popperovský racionalista, ktorý chce svoju hypotézu všetkými spôsobmi vyvrátiť. No svet je k nemu nemilosrdný: desiatky pokusov, ktoré urobí, môžu potvrdzovať jeho presvedčenie, jediný stačí, aby ho vyvrátil, falzifikoval. Aj keď je jediný, čo nie je v súhlase s hypotézou, je dôležitejší než všetky ostatné – on rozhodol. Pravda a nepravda nie sú dvomi stranami jednej mince, voči našej psychike javia zásadnú asymetriu: nemôžeme si byť istí žiadnou svojou vierou, lebo niet experimentálneho spôsobu ako dokázať jej pravdivosť, vieme však, čo je nepravda – tá viera, ktorú pokus vyvrátil. Pre vedu neexistujú viery, ale len hypotézy. Tento princíp falzifikovania hypotéz, tušený mnohými, po prvý raz konzekventne formuloval Karl Popper v našom storočí. Je to ďalší veľký objav v dejinách ľudského myslenia. Experimentálne falzifikovanie hypotéz je tým jediným, čo robí výklad sveta vedou zásadne odlišným od výkladu mýtmi. Denná skúsenosť s falzifikovaním vier viac než čokoľvek iné nabúrava ľudský sklon k dogmatizmu a netolerancii.

Vedec, ktorému pokus vyvrátil jeho obľúbenú vieru, môže sa jej naďalej zúfalo držať. To však nie je podstatné – tento mém je odsúdený na uhynutie. Iní vedci pokus zopakujú, presvedčia sa o nepravdivosti hypotézy, a ak nie pôvodný vedec sám, oni vytvoria novú hypotézu, ktorá je s týmto pokusom v súhlase. (A raz možno bude vyvrátená iným pokusom.) Vedecká práca je kolektívnym úsilím vedcov, ľudí ako každý iný, mýliacich sa, tvrdohlavých, predpojatých, ctižiadostivých, no veda ako výsledok tohto úsilia je odosobneným procesom neustáleho vyvracania neprávd a takto rastom poznania. Kultúrna evolúcia je rastom poznania rovnako ako biologická. Aj princíp ostal ten istý: varírovanie a výber z variánt. Na rozdiel od neusporiadaného zápasu mémov o udržanie a rozmnožovanie, ktorým sa vyznačujú všetky sféry kultúry, je však veda vedomým, systematickým a inštitucionalizovaným procesom skúšania a vyberania. Preto je cez ňu rast poznania taký rýchly; no preto je tiež hlavným urýchľovačom kultúrnej evolúcie.

Veda nie je len proces. Je to aj inštitúcia. Spojená do sietí, horizontálnych i vertikálnych, s inými inštitúciami. Vedec nie iba báda. Pre druhú, sociálne nevyhnutnú časť jeho činnosti navrhli Krohn a  Küpfers (15, s. 151) označenie sciencing: vyhľadávanie pracovníkov a peňazí pre výskum, zakladanie a vedenie inštitúcií a vedeckých časopisov, písanie publikácií a prezentovanie výsledkov na konferenciách, vyučovacia, expertná a popularizačná činnosť. Kým vo svojom súčte sú výsledky bádania produktom nadosobným, a zároveň neutrálnym voči akýmkoľvek hodnotám – v zmysle gréckeho slova theória: pozeranie sa – povaha vedy ako inštitúcie je určená najmä druhým typom činnosti. V nej nejde o experimentálne výsledky, ale ľudské vlastnosti participujúcich vedcov, so všetkými ich omylmi, predsudkami a slabosťami. Sciencing možno oveľa viac než samotná dynamika kumulácie vedeckého poznania rozhoduje o zameraní bádania, o jeho prioritách, o jeho spoločenskom význame. Tak isto, ako o tom rozhodujú iné inštitúcie kultúrnej siete, najmä ekonomické a politické. Nerozlišovanie týchto dvoch rozdielnych oblastí vedy je hlavnou príčinou zmätkov v chápaní vedy, najmä jej spoločenského významu a jej vzťahu k hodnotám.

Hoci je protikladná mýtom, veda povstala z mýtov a  hypotézy, ktoré sa vo vede testujú, sú mýtmi vždy viac-menej kontaminované. Stále zriedkavejšie falzifikujú hypotézy vedy nejaké „čisté“ pozorovania; ako veda postupuje, nové hypotézy sú stále odolnejšie k takémuto „jednoduchému“ spôsobu falzifikovania. Stále viac sa deje falzifikovanie prostredníctvom stále nových prístrojov. Nevyhnutným dôsledkom rastu vedeckého poznania je rast zložitosti a komplexnosti vedeckých prístrojov. V protiklade k bežnému názoru nie prevratné hypotézy, ale nové metodológie, umožnené novým typom inštrumentov, otvárali nové oblasti bádania, revolucionizovali vedu; i naďalej najmä ony budú odokrývať obzory pre revolučne nové hypotézy. Tak ako naše zmyslové orgány „vykrajujú“ zo sveta to, čo je pre nás relevantné, prístroje vymedzujú priestor nášho skúmania. A tak, ako naše zmysly sú už „napité“ teóriami (14), i prístroje, konštrukcie so zabudovanou znalosťou, „predurčujú“, čo si zo sveta budeme všímať a ako to budeme interpretovať.

Od vedeckých prístrojov je však len krôčik k nástrojom užitočným pre bežný život, ku strojom, k technike. Technika vyrastala z celkom iných koreňov ako veda; nie z potreby cez mýtus nájsť kognitívnu istotu a emocionálne uspokojenie, ale zo snáh zefektívniť lov, zber a neskôr poľnohospodárstvo: od opracovaného kameňa cez hlinené nádoby a bronzové sekery. No len čo sa experimentálna veda ako-tak rozvinula, technika z nej začala výdatne ťažiť, parazitovať. Z parazita sa postupne stával symbiont: veda a technika splývajú v technovedu – vymýšľanie stále účinnejších a príťažlivejších mašín stáva sa v mnohých oblastiach vedeckého bádania z prostriedku stále viac a viac cieľom, často jediným a inými inštitúciami posväcovaným a vyžadovaným. Naopak, poznanie prírody, človeka a spoločnosti ako cieľ vedy sa mení na prostriedok: veda sa inštrumentalizuje. Veda sa stáva inštrumentom pre manipulovanie človeka so svetom a so sebou samým. Ľudských úmyslov je však za tým málo, hoci to takto často subjektívne pociťujeme: je to najmä výsledok autonómnej dynamiky mémov, pre ktoré okrajové podmienky vymedzujú nie ľudskí jedinci, ale inštitúcie.

Je jednou z podivností európskej kultúry, že rôzne európske jazyky sa líšia v termínoch, ktoré používajú pri charakterizovaní vedy (nejde o lexikálne ale o sémantické rozdiely). Medzi anglickou „science“ a nemeckou „Wissenschaft“ sú významové rozdiely a  pre  nemecké „Geisteswissenschaften“ nemá angličtina dokonca ani bežne používaný ekvivalent. Nasledujúce riadky sú pokusom o  spresnenie termínov pre našu jazykovú oblasť, slovenčinu a češtinu.

Podľa povahy objektov, ktoré sú predmetom záujmu vedy, možno rozlišovať vedy materiálne a vedy duchovné. V krajných prípadoch je rozlíšenie jasné, no zaujimavé a heuristicky cenné je najmä tam, kde táto jasnosť nie je zrejmá. To je vari najzretelnejšie vidieť na kognitívnych vedách: kognitívna biológia a neurobiológia sú materiálnymi vedami, psychológia je vedou duchovnou. Sociálna fyzika, pokiaľ by sa obnovila v modernej podobe, bola by materiálnou vedou – nemožno dokonca vylúčiť, že by o spoločnosti dokázala veľa nového povedať – sociológia ňou však nie je. Ani dejiny materiálnej kultúry, aj keď si všímajú materiálne objekty, nemožno radiť do materiálnych vied. Hoci gény i mémy sú abstraktnými entitami, genetika je materiálnou vedou, keďže sa osvedčilo skúmanie génov na úrovni ich materiálnych nosičov, nukleových kyselín; memetiku – ktorej konštituovanie je len v začiatkoch – bude asi užitočnejšie radiť do duchovných vied.

Bežnejšie, ale svojou povahou odlišné, je členenie vied na vedy prírodné a kultúrne (poslednému názvu treba dať prednosť pred názvom humanitné vedy). Do kultúrnych vied patrí všetko, čo je spojené s kultúrnou evolúciou a čo pred nástupom kultúrnej evolúcie neexistovalo.

Vedy, ktoré skúmajú objekty, či už materiálne alebo duchovné, sú vedami empirickými. Sú medzi nimi vedy deskriptívne, ktoré existujúce objekty popisujú a triedia, a vedy experimentálne. Povedľa empirických vied existujú vedy neempirické – formálne. Formálne vedy sa nezaujímajú o objekty sveta, ale o vzťahy medzi objektami. Nielen o vzťahy, ktoré sa vo svete realizujú, ale o všetky uskutočniteľné, teda aj o potenciálne vzťahy. Niektoré formálne vedy, ako logika a matematika, sú staršie ako empirické vedy. Dnes k nim patrí kybernetika, synergetika, teória informácie, teória hier, štatistická fyzika.

Je vecou zásadnej dôležitosti odlišovať kultúrne vedy od humanistiky. Aj keď, či skôr najmä preto, že hranice medzi nimi sú zatiaľ rozmazané. Humanistika nie je vedou, nie je však ani mýtom. Na rozdiel od vedy jej viery nie sú falzifikovateľné, na rozdiel od mýtu dnešná humanistika pripúšťa (alebo: mala by, ak nemá byť mýtom) svoju nehotovosť, podmienenosť, otvorenosť ku kritike a zmene. Napriek tomu, že je jej jazyk, na rozdiel od jazyka vedy, skoro vždy kategorický – spravidla nepoužíva formulácie, ktoré sú bežné vo vede: „zdá sa“, „výsledky naznačujú“, „možno predpokladať“ a pod. Humanistika, na rozdiel od vedy, je impregnovaná hodnotami; ba je jednou z jej funkcií, možno najdôležitejšou, aby poznatkom vedy pridávala hodnoty. Nie iba poznatkom vedy; hodnoty, usporiadanosť, zmysel pridáva všetkým mémom. Ako náš mozog z početných vnemov rôznych zmyslových orgánov konštruuje zmysluplné obrazy reality, ako umelec zo zmäti emócíi skladá umelecké dielo, humanistika triedi a hodnotí konglomeráty mémov, aby z nich vznikali zmysluplné podoby sveta – individuálneho ľudského života, duchovných zápasov, politických udalostí, dejín. Veda je nutne, ako konštatoval už na počiatku nášho storočia Max Weber, „odkúzľovaním skutočnosti“; humanistika by poznatkom mala pridávať nové kúzlo. Tak ako je veda súčtom konkrétnych vedných disciplín, je humanistika súčtom jednotlivých disciplín humanistiky. A ich syntézou, teda nie púhym súčtom, je filozofia.

Humanistika je najdokonalejšia vtedy, keď sa neberie príliš vážne, keď je intelektuálnou hrou. Odpudzujúcou sa stáva, keď má ambície predvádzať sa, ako by bola vedou. Nebezpečná je, keď sa podvolí alebo ponúkne, aby si z nej politická moc urobila svoj inštrument – keď sa mení na ideológiu.

Aj vedy svojou povahou v podstate popisné mali by usilovať o experimentovanie; veď iba experiment umožňuje falzifikovanie ich teórií. Bez experimentov ostávajú mnohé disciplíny rozmazanými množinami na hraniciach vedy a humanistiky. Nie všetky disciplíny potrebujú laboratóriá. Vedecká ekonómia, politológia, sociológia môžu však nadkladať nad sociálnu dynamiku poznávacie rastre a každé políčko rastru považovať za laboratórium a dianie v ňom za experimenty. Ak sa tieto vedy obohatia o nové experimentálne zariadenia a techniky, mohli by raz priamo zhotovovať aj svoje špecifické experimentálne modely. Ich rozvoj by to značne zrýchlilo a zaviedlo do nich chýbajúcu – a prepotrebnú – kumulatívnosť.

8. Veda a Aristotelova bariéra: disproporcie v rozvoji prírodných a kultúrnych vied

V roku 384 pred naším letopočtom narodil sa v gréckej Stageire jeden z najväčších géniov ľudstva: Aristoteles. Zomrel šesťdesiatdvaročný, no za svojho života dokázal vytvoriť dielo, ktorého význam siaha do našich čias. Položil základy mnohých vedných disciplín, logiky, fyziky, biológie, antropológie, psychológie, sociológie, politológie. Mnohé hypotézy, ktoré vyslovil, boli hypotézy vedecké: boli v princípe falzifikovateľné. Lenže nebolo ich ako falzifikovať; on i jeho nasledovníci materiálne a duchovné objekty popisovali, ale nepoznali experimentovanie. Muselo ubehnúť šestnásť storočí, kým Roger Bacon objavil význam experimentálnej metódy, ale po ňom bolo treba čakať ešte ďalšie tri storočia, kým sa pričinením jeho menovca Francisa Bacona tento význam stal všeobecnejšie prijímaným. A až ďalší z hŕstky ľudských géniov, Galileo Galilei, experimentovanie do vedy naozaj aj zaviedol a tým aj experimentálnu vedu založil – na prahu sedemnásteho storočia, temer dvetisíc rokov po tom, ako Aristoteles sformuloval prvé vedecké hypotézy!

Hneď prvé experimenty, ktoré Galilei urobil, vyvrátili Aristotelovu teóriu, na ktorej po stáročia stála fyzika: teóriu o príčinách pohybu materiálnych objektov. Teóriu, ktorá je ľudskému mysleniu intuitívne blízka; tak blízka, že i dnes si deti a laici vysvetľujú pohyb v prírode rovnako, ako pred 2300 rokmi Aristoteles. Hypotéza, ktorou Galilei nahradil sfalzifikovanú hypotézu Aristotela, a ktorú temer o sto rokov neskôr zovšeobecnil Isaak Newton, je naopak v rozpore s našou intuíciou a aj s našou každodennou skúsenosťou: komu by napadlo, že k tomu, aby sa objekty priamočiaro a  rovnomerne pohybovali (nekonečne dlho!), netreba vynakladať nijakú silu?! Ba plynie z tohto galileiovsko-newtonovského princípu pohybu ešte niečo podstatnejšie, čoho ani mnohí teoretici vedy nie sú si vedomí: otázka o príčine pohybu je zle postavená otázka; pre Galileia a Newtona pohyb je postulát a nie problém, ktorý treba riešiť. Riešiť treba zmenu pohybu, nie pohyb sám.

Experimentálna metóda naštartovala rýchly rozvoj vied. Jedine vďaka nej nebolo viac treba čakať stáročia či priam tisícročia, kým sa jedny hypotézy zavrhli a kým museli vzniknúť nové. Rozmanité hypotézy môžu, pravdaže, existovať vedľa seba, ba aj vytláčať jedna druhú – plynie to z ľudskej psychológie: zvedavosti, súťaživosti; a plynie to aj z autonómnej dynamiky mémov. Pokiaľ sa ale prostredie, v ktorom existujú, nemení a pokiaľ hypotézy nie sú presievané sitom experimentálneho falzifikovania, k nijakej evolúcii poznania nedochádza, je to pohyb v kruhu, nanajvýš náhodné posúvanie v náhodne vybranom smere, náhodné blúdenie. Vedy, v ktorých poznanie postupovalo dopredu, boli tie, v ktorých sa robilo čo najviac experimentov, v ktorých sa vyvíjali nové metódy a nové prístroje – a to boli prírodné vedy. Čím viac pokročili, tým väčšiu príležitosť poskytovali pre technické využitie poznatkov. (A pre vývoj stále účinnejších zbraní: lebo aj o udržaní politickej a ekonomickej moci rozhodujú darwinovské princípy variácií a výberu.)

Z Aristotelových predstáv dnes v prírodných vedách neostalo nič. Realita, ktorú tieto vedy skonštruovali, je vzdialená od sveta našej skúsenosti a našej intuície; nemôže tomu byť ináč – prírodné vedy dnes prenikajú dokonca aj do sveta, čo leží za Kantovými bariérami. V zoznamoch literatúry, ktorými končia prírodovedecké publikácie, sa Aristotelove práce nevyskytujú a v citačnom indexe prírodných vied je jeho meno zriedkavé.

Ináč je tomu v kultúrnych vedách a v humanistike. V ich citačnom indexe je Aristoteles medzi často citovanými autormi. Jeho úvahy o ľudskej duši, o morálke, o povahe politiky sú každoročne predmetom analýz v stovkách nových publikácií a sú naďalej východiskom k novým a novým variantám rovnakého uvažovania. Ako je to možné? Že by sa bol Aristoteles mýlil vo svojich predstavách o prírode, ale dokázal odhaliť podstatné pravdy o človeku a spoločnosti?

Sotva. Vysvetlenie je, pravdaže, iné – a ťažko spochybniteľné. V kultúrnych vedách a humanistike prežívajú Aristotelove hypotézy a teórie toho istého druhu, ako bola jeho teória o príčinách pohybu: blízke nášmu intuitívnemu chápaniu, evidentné až do samozrejmosti – ale nepravdivé. Len ich dosiaľ nemal kto sfalzifikovať. Naše poznanie človeka a spoločnosti iba málo pokročilo od čias Aristotela; naše znalosti tejto časti sveta sú skoro iba tak nedokonalé, či skôr, naša ignorancia a naše chybné videnie skoro tak ohromné, aké boli vo fyzike či biológii pred dvetisíctristo rokmi.

Práve preto, že neboli nájdené metódy modelových experimentov, museli byť niektoré teórie falzifikované pokusmi masových rozmerov – za sfalzifikovanie Marxových hypotéz sa zaplatilo smrťou mnohých desiatok miliónov ľudí. Ba ani čo by ani táto krutá lekcia, nemenej krutá ako lekcia nacizmu, nestačila. To, čo sa povedalo o poézii, malo byť povedané predovšetkým o kultúrnych vedách: nie poézia, ale kultúrne vedy mali by byť po Oswieczime (a po gulagoch) celkom iné. Nie sú, bohužiaľ.

Aristoteles za to nemôže. Vo svojej genialite videl jasnejšie a ďalej ako my, ale metódami, ktoré mal k dispozícii, ani on nemohol prekonať prekážku, ktorú možno nazvať Aristotelovou bariérou: hranicu, ktorá oddeľuje to, na čo dokážeme prísť čírym uvažovaním od toho, do čoho možno preniknúť jedine popperovským mechanizmom experimentálneho falzifikovania hypotéz. Aristotelova bariéra je inej povahy, než sú Kantove bariéry: so svetom za ňou sme v priamom zmyslovom kontakte, preto jeho obrazu – realite, ktorá mu zodpovedá – dokážeme rozumieť, aj keď to vyžaduje mentálnu námahu. Až keď vedy preniknú za Aristotelovu bariéru, môžu prenikať stále ďalej – až potom aj do svetov, oddelených Kantovými bariérami.

To, že prírodné vedy predbiehajú rozvoj kultúrnych vied, je pochopiteľné: znalosť jednoduchších systémov je predpokladom pre to, aby sme poznávali systémy zložitejšie. Ale ohromnú disproporciu, ktorá sa v rozvoji oboch typov vied vytvorila, nemožno týmto argumentom vysvetliť. Akokoľvek početné sú príčiny, jedno je jasné: táto disproporcia je dnes hlavnou príčinou ohrozenia ľudskej civilizácie. Priveľa vieme o tom, ako zhotovovať nesmierne účinné mašiny, a primálo o povahe účelov, pre ktoré ich používame. V celkovom súčte sú naše znalosti stále veľmi malé. Protiklad medzi tým, ako málo vieme a ako veľa dokážeme robiť, je hrozivý.

Literatura

14 Popper K.: Objective knowledge. An evolutionary approach. Clarendon, Oxford 1972
15 Lumsden C. J., Wilson E. O.: Genes, minds, and culture. Harvard University Press, Cambridge, Mass. 1981

V 2. časti sme čítali o človeku ako bytosti makrosveta. Evolúcia z človeka urobila zvedavého živočícha, ktorý sa musel orientovať v prostredí. Nemožnosť vyznať sa v prostredí býva zdrojom silných negatívnych emócií. Významným evolučným vynálezom je schopnosť človeka zmeniť svoju vieru a interpretáciu vlastností prostredia. Kultúrna evolúcia priniesla dynamiku génov. Nesobeskosť, altruizmus, ktorého biologickú základnu možno elegantne odvodiť z teórie sebeckých génov, sú u človeka nesporne vo veľkej miere podmienené mémami, nie iba génmi.

Red.

Ke stažení

OBORY A KLÍČOVÁ SLOVA: Věda a společnost

O autorovi

Ladislav Kováč

RNDr. Ladislav Kováč, DrSc. (1932) je profesor biochémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa kognitívnej biológii. Je členom Slovenskej akademickej spoločnosti a zahraničným členom Učené společnosti ČR. Po novembri 1989 bol deväť mesiacov ministrom školstva SR. E-mail: kovacl@fns.uniba.sk

Doporučujeme

Přemýšlej, než začneš kreslit

Přemýšlej, než začneš kreslit

Ondřej Vrtiška  |  4. 12. 2017
Nástup počítačů, geografických informačních systémů a velkých dat proměnil tvorbu map k nepoznání. Přesto stále platí, že bez znalosti základů...
Tajemná „Boží země“ Punt

Tajemná „Boží země“ Punt uzamčeno

Břetislav Vachala  |  4. 12. 2017
Mnoho vzácného zboží starověkého Egypta pocházelo z tajemného Puntu, kam Egypťané pořádali časté obchodní výpravy. Odkud jejich expedice...
Hmyz jako dokonalý létací stroj

Hmyz jako dokonalý létací stroj

Rudolf Dvořák  |  4. 12. 2017
Hmyz patří k nejdokonalejším a nejstarším letcům naší planety. Jeho letové schopnosti se vyvíjely přes 300 milionů let a předčí dovednosti všech...

Předplatným pomůžete zajistit budoucnost Vesmíru

Tištěná i elektronická
verze časopisu
Digitální archiv
od roku 1994
Speciální nabídka
pro školy a studenty

 

Objednat předplatné