Aktuální číslo:

2018/9

Téma měsíce:

Zde domov můj

Potreba syntézy prírodných a kultúrnych vied

4. časť. Úsilie o porozumenie musí prevážiť nad snahami o manipuláciu.
 |  5. 2. 2000
 |  Vesmír 79, 105, 2000/2

V 3. časti sme sa zaoberali disproporciami v rozvoji vied. Hoci je veda protikladná mýtom, z mýtov povstala a hypotézy, ktoré sa vo vede testujú, sú mýtmi vždy viac-menej kontaminované. Nie prevratné hypotézy, ale nové metodológie otvárajú nové oblasti bádania. Prístoje vymedzujú priestor nášho skúmania, predurčujú, čo si zo sveta budeme všímať. Rôzne európske jazyky sa líšia v termínoch používaných pri charakterizovaní vedy – je vecou zásadnej dôležitosti odlišovať kultúrne vedy od humanistiky, aj keď hranice medzi nimi sú zatiaľ rozmazané. Red.

9. Na cestách k syntéze prírodných a kultúrnych vied

Ako rozdiel medzi pokrokom prírodných vied a zaostávaním kultúrnych vied aspoň zmenšiť, ak nie prekonať?

Veľkosť rozdielu a jeho nebezpečnosť by sa mala stať všeobecne známou. Mali by ju vidieť politici a ekonómovia, mala by byť varovaná verejnosť. Nemenej dôležité sú však zmeny, ktoré by sa mali udiať v oboch vedeckých komunitách. Už pred 35 rokmi písal C. P. Snow o dvoch kultúrach, prírodovednej a humanitnej, ktoré sú oddelené vzájomným neporozumením [17]. Snow, vzdelaním fyzik, no ako románopisec skôr príslušník humanitnej kultúry, upozorňoval najmä na neznalosť, ale aj ignorovanie prírodných vied zo strany humanitnej inteligencie. „Pokračuje veľká stavba modernej fyziky, a väčšina najšikovnejších ľudí západného sveta vie o nej toľko, ako by vedeli ich neolitickí predchodcovia,“ konštatoval. Ak sa pýtal vysoko vzdelaných ľudí na druhú vetu termodynamiky, nevedeli o nej nič, hoci podľa neho bola táto otázka ekvivalentná otázke „poznáte diela Shakespeara?“ Keďže však prírodovedci Shakespeara poznali, ale vzdelanci z kultúrnych vied a humanistiky druhú vetu termodynamiky takmer nie, hlavnou úlohou k dosiahnutiu zblíženia oboch kultúr zdalo sa byť rozšírenie znalosti prírodných vied u humanitnej inteligencie, a samozrejme tiež u laickej verejnosti.

Do dnešných čias sa bariéra medzi dvomi kultúrami nie zmenšila, ale zväčšila. U humanitnej inteligencie nielen znalosti prírodných vied nenarástli, ale miesto záujmu o vedy bujnie záľuba v pseudovedách, astrológii, psychotronike, alternatívnej medicíne. A medzi prírodovedcami pribúdajú takí, čo už ani o Shakespearovi nič nevedia: čas je vzácny, treba ho venovať stále náročnejšej experimentálnej práci a záplave nových vedeckých publikácií, niet času na čítanie beletrie a návštevu divadiel. Jedna kultúra sa na druhú pozerá nielen s neznalosťou a ignorovaním, ale často s podceňovaním, ak nie priam s pohŕdaním. Počiatkom roku 1998 bolo možno čítať v Science o tom, aká alarmujúca je všeobecná neznalosť základných poznatkov prírodných vied u Američanov [18]. A aký záver z toho autor vyvodil? „Často sa diskutuje o tom, či je treba, aby prírodovedci boli vystavení vplyvu slobodných umení; potrebnejšie podľa môjho názoru je, aby boli básnici vystavení vplyvu fyziky.“

Jednoduchý recept. Ibaže podľa všetkého pomýlený. Nezaberie, tak ako nezabrali Snowove analýzy a návrhy riešení. Už vtedy podstata problému ležala inde. Možno ju lepšie videl Husserl už pred viac než 60 rokmi [19]: Podľa Husserla geometrický a mechanický obraz sveta, aký predkladajú prírodné vedy, je človeku cudzí. Je iný ako prirodzený, „životný“ svet, špecifický pre každého konkrétneho človeka, svet hodnôt, zmyslu a významu. Husserl to nazval krízou európskych vied. Neriešená kríza býva predzvesťou konca. Za 60 rokov sa však nič nevyriešilo a prírodné vedy nielen neskončili, ale triumfálne napredovali. A pritom obraz sveta, realita, akú konštruovali, bol stále abstraktnejším a vzdialenejším „životnému“ svetu. Nemohlo tomu byt ináč: svety, ktoré prírodné vedy skúmajú, ležia stále viac za Kantovými bariérami. Ba už i realita za Aristotelovou bariérou, aj keď sa týka sveta našej každodennej skúsenosti, je – zdôraznime to ešte raz – vzdialená realite našej intuície, realite naplnenej radosťami a bolesťami, úzkosťami a túžbami, nezmyselnosťou a zmyslom.

Čerpajúc z prírodovedeckého poznania obklopila nás technika mašinami a zariadeniami, bez ktorých nie je náš život viac možný. Pritom niet na Zemi jediného človeka, čo by im rozumel všetkým; špecialisti rozumejú jednej dvom – tým, ktoré navrhli, konštruovali alebo ktoré vedia opraviť; väčšina užívateľov nerozumie princípu fungovania ani len jediného prístroja, z tých desiatok, čo každodenne používa. Ale ani nás to zvlášť nezaujíma. Významné je iba to, že nám prístroje slúžia a keď sa porúchajú, má ich kto opraviť. Zanedlho sa objavia mašiny, ktoré budú bezvadne fungovať a ktorých detailnému fungovaniu nebude už z ľudí rozumieť nik, ani ich vlastný konštruktér; ani to nebude treba – budú sa opravovať samotné. K paradoxnej situácii, do akej sme dospeli, patrí aj tento bežný prejav telekracie: technické zariadenia, presvedčivé doklady relatívnej správnosti interpretácie sveta, k akému dospeli prírodné vedy, sú účinnými prostriedkami k epidemickej expanzii mémov, čo agresívne popierajú alebo skresľujú poznatky prírodných vied.

V oblasti prírodovedeckých teórií nie je tomu ináč. Su teórie, týkajúce sa povahy mikrosveta ďaleko za Kantovou bariérou, ktorým na celom svete rozumie hádam len hŕstka špecialistov. Tisícky kvantových fyzikov študujú v laboratóriu alebo za počítačmi podivné fenomény mikrosveta; ale realita, ktorou si vysvetľujú svet pre svoje vlastné potreby, je pre väčšinu z nich realitou ich „životného“ sveta, nie príliš iná ako je realita laikov. Aj so všetkými predsudkami, ktoré sú súčasťou tradície ich kultúry. Každý inžinier používa diferenciálny a integrálny počet, nie každý však jeho princípu rozumie. Všetci molekulárni biológovia pracujú s restrikčnými enzýmami, génové manipulácie sa bez nich nedajú robiť; no väčšina z nich nevie, aký je princíp fungovania enzýmov. So znalosťou druhej vety termodynamiky, na ktorú sa paradigmaticky odvolával Snow, je to podobne: technici úpešne robia termodynamické výpočty, ale všeobecného významu druhej vety nie sú si vedomí oveľa viac než ich „neolitickí“ súčastníci z humanitnej inteligencie. Inštrumentalizácia vedy dosiahla znepokojujúcej úrovne. Atómový fyzik o génoch, genetik o elementárnych časticiach vedia spravidla rovnako málo, ak nie menej, než tí, čo do Snowovej prírodovednej kultúry nepatria.

A zatiaľ v druhej kultúre, kultúre kultúrnych vied a humanistiky, pokračujú variácie na stáročiami obohraté aristotelovské – a platónske – témy. Variácie blízke, blízučké nášmu „životnému“ svetu: oveľa pochopiteľnejšie než variácie na témy Einsteina či Darwina. No najmä: emocionálne oveľa príťažlivejšie. Ibaže: neplodné. Od postihnutia aspoň niektorých čŕt diania majú ďaleko. Ibaže: nesfalzifikované. Aj keď mnohé z nich – videné cez optiku toho, čo už o svete vedia prírodné vedy – sú evidentne falošné. Nikde tak neplatí konštatovanie Milana Kunderu, že „moderná doba je zápasom o ľudské ucho“, ako v tejto kultúre. Molekulárny biológ síce nesleduje literatúru z atómovej fyziky, ale nesmie mu ujsť jediná významná publikácia z úzkeho odboru, v ktorom experimentálne pracuje – rast poznania v jednotlivých disciplínach prírodných vied je kumulatívny. V kultúrnych vedách je kumulatívnosti málo. Tak málo, že kultúrny vedec nemusí systematicky sledovať duchovný pohyb vo svojom odbore; k úspechu potrebuje najmä to, aby sa o jeho vlastnú tvorbu zaujímali iní. Emocionálne potešenie, ktoré takáto tvorba skýta jedincovi, príjemcovi nemenej ako producentovi, môže byť vysoké, no jej relevancia z hľadiska poznania je vo všeobecnosti nepatrná. Pravdaže, sú to mémy, a v obrovskom mémovom rezervoáre, z náplne ktorého sa konštituuje spoločnosť, sú nemenej účinné ako mémy prírodovedeckých poznatkov a teórií a mémy technických aplikácií. Lenže sociálny Golém, takto skonštruovaný, sa pohybuje svojou vlastnou slepou zotrvačnosťou – o dynamike sociosveta nevieme skoro nič. A dôsledok? Už bola o ňom zmienka: desiatky miliónov mŕtvych, ktorými ľudstvo zaplatilo v našom storočí za túto neznalosť. No viac než za neznalosť zaplatilo za predstieranie znalostí, za ideové balamutenie, za niektoré emocionálne príťažlivé variácie na klasické témy Pravdy, Krásy a Dobra.

Pri úvahách o riešeniach nesmie nám ujsť základný paradox: problém dynamiky vedy, i vzťahu prírodných a kultúrnych vied, je problémom sociosveta. Hľadáme riešenie problému, čo leží vo svete za Kantovou bariérou, a do ktorého zatiaľ naše poznanie takmer nepreniklo. Tento svet je superkomplexný, a teda antiintuitívny. Riešenia, ak vôbec existujú, sú zrejme tiež antiintuitívne. Tým riešeniam, čo nám ponúka, ba nanucuje naša intuícia, sa treba vyhnúť. Zavádzali a zavádzajú:

  • Očakávať, že sa prírodovedecké poznatky stanú bežnou súčasťou arzenálu znalostí a argumentov pracovníkov kultúrnych vied, je ilúziou. Už bola zmienka o tom, že ani prírodovedci si navzájom nerozumejú. Pokrok niektorých prírodovedných disciplín je tak rýchly, že aj tí, čo v nich ako špecialisti pracujú, majú ťažkosti integrovať nové údaje a prispôsobovať svoje názory tomu často prevratne novému, čo výskum prináša. Laické oháňanie sa termínmi a teóriami prevzatými zo súčasných prírodných vied, samoorganizáciou, chaosom, synergetikou, teóriou katastrof, teóriami komplexity je v lepšom prípade smiešne, v horšom škodlivé. Snowov ideál je nenaplniteľný: ani najdômyseľnejšia reforma vzdelávania nedosiahne, aby všeobecný záujem o druhú vetu termodynamiky bol rovnako veľký ako o diela Shakespeara. A vedy sa „nepoľudštia“: ani vtedy, keď sa „životný“ svet stane priamym objektom ich výskumu, dokonca i výpoveďami o ňom samom budú sa mu vzďaľovať a odcudzovať.
  • Predstava, že sa kultúrne vedy stanú rovnako úspešné ako prírodné vedy tým, že od nich preberú ich metódy, sa ukázala naivnou. Bolo by pôsobivé, keby protikladom číreho špekulovania mohlo byť experimentovanie, pri ktorom sa všetky premenné okrem jednej udržujú konštantné a systematicky sa mení jediná – lenže takáto metodológia sa zdá byť v kultúrnych vedách nemožnou. Kde možná je, vedie k trivialitám: daromné sú pokusy, daromná k tomu pre efekt aj matematika, ak sa konštatuje iba to, čo je i bez pokusov a matematiky očividné. Požiadavka adekvátnych experimentálnych metód v kultúrnych vedách neznamená, že kultúrne vedy majú slepo napodobňovať prírodné vedy.
  • Ak má vedecké bádanie uspieť, vždy musí zjednodušovať. Metodologický redukcionizmus je možno najdôležitejším heuristickým princípom každej vedy. Experimentálnym vedcom sa občas prihodí, že redukcionizmus chápu ontologicky: pozabudnú na hierarchickú štrukturovanosť sveta a interpretujú ho na jedinej, dnes napríklad v biológii na molekulárnej, úrovni. Obraz sveta, ktorý potom veda predkladá, je sploštený. Je na humanistike, aby ho korigovala, alebo aspoň upozornila na jeho predbežnosť. Stáva sa však – a dejiny biológie, a najmä evolučnej teórie v nej, skýtajú na to veľa príkladov – že ľudia s ambíciou vedcov, no bez kontaktu, a často aj bez skúsenosti s laboratórnou prácou povýšene vinia kolegov, čo experimentujú alebo študujú matematické modely, zo zjednodušovania. Títo rozhorčení kritici redukcionizmu predkladajú „opravdové“, „nezjednodušené“, „holistické“ výklady skutočnosti. Výklady – akože ináč! – intuitívne blízke, ba samozrejmé. Občas im dokonca ďalší vývoj vedy dá zapravdu. Takéto výklady sú spravidla príťažlivé a uspokojujúce, no ich poznávacia hodnota je pramalá. Od mýtu ich delí tenká skulinka. A pritom by ako súčasť humanistiky mohli slúžiť užitočnému poslaniu. Dvojznačný význam „kvazivedeckej“ kritiky, akej sa venujú antiredukcionistickí križiacki rytieri, bude komplikovať už aj bez toho veľmi ťažké hľadanie popperovských ciest v kultúrnych vedách.
  • Lineárnosť nášho myslenia, vhodného pre život v malých skupinách v savane, nám po stáročia nedovolila vidieť, že dynamika prírody i spoločnosti je nelineárna. Veď preto aj veda začala skúmať nelineárne systémy v podstate až v druhej polovici nášho storočia. Kde sa nás lineárnosť úporne drží, dokonca aj pri vedeckom argumentovaní, je v extrapoláciách diania do budúcnosti. Až na pár výnimiek sú asi naše prognózy beznádejne neúspešné. A predsa jeden typ prognóz ostáva dôležitým: ten, ktorý vedie ku varovným scenárom. Čo môže tvora, geneticky určeného k vystrašenosti, mobilizovať k akcii viac ako ohrozenie?! Intuitívnosť je tu, ako inde, heuristicky zavádzajúca, ale pragmaticky užitočná.
  • Záludnosť našej intuície možno demonštrovať na fenoméne, ktorý sa v európskej kultúre objavil v závere druhého tisícročia: postmodernizme. Tri skutočnosti ho zdanlivo opodstatňujú: Závratný pokrok prírodných vied, vyvracajúci teórie, ktoré sme kedysi po stáročia, dnes skôr už len po desaťročia, ba už len roky či mesiace, považovali za pravdivé; vzďaľovanie sa reality, ktorú nám predkladajú, od prirodzeného sveta našich zmyslov a našej intuície. V kultúrnych vedách paralelná koexistencia neprehľadného množstva výkladov sveta, „megarozprávaní“, z ktorých každý interpretuje dynamiku diania v podobe usporiadaných, súvislých príbehov; výkladov, ktoré sa často navzájom vylučujú a z ktorých každý je o sebe presvedčený, že je jediný pravdivý. A konečne krach filozofie, ktorá sa vyhlasovala za vedu, za jediný opodstatnený základ „vedeckého svetonázoru“ – marxizmu. Na základe týchto troch skutočností dospeli niektorí filozofi k záveru, že usilovať sa o jednotné spoznanie sveta, ktoré by dokázali zdielať všetci ľudia, je nezmyslom – nezmyslom preto, lebo nie je v princípe možné: pravda existuje len v rámci každého megarozprávania, nie však mimo neho, pravda nemá ontologický status. Potom sú však všetky megarozprávania z poznávacieho hľadiska ekvivalentné; samotná veda je iba jedným z početných spôsobov rozprávania. Ak by sme niektoré z nich mali uprednostiť, nuž iba z pragmatických dôvodov. Takto vlastne postmodernizmus aj opodstatňuje inštrumentálne myslenie: dobré je všetko to, čo funguje. Ekvivalentnosť platí aj pre kultúry: každá kultúra je etnocentrická; považuje sa za najdokonalejšiu, ale keďže nik z nás zo svojej kultúry nemôže vystúpiť, aby mohol vyniesť nezávislé rozhodnutie, všetky kultúry sú rovnocenné. Tolerancia nie je spôsobom, ako spoločne postupovať v odstraňovaní neprávd; nie je metodológiou, ale ontológiou; nie pravda, ale tolerancia má ontologický status. Vyjadrením tohto postoja je v teórii poznania radikálny konštruktivizmus: evolúcia poznania nie je prehlbovaním, zjemňovaním izomorfie medzi svetom a realitou; subjekt konštruuje nie realitu, ale rovno svet, a to „na svoj obraz“, podľa svojich inherentných možností a kritérií, „autopoézou“.

Neprekvapuje, že pri kolíske európskeho postmodernizmu stáli sklamaní ľavicoví intelektuáli a že postmodernizmus nachádza živnú pôdu v postkomunistických krajinách. Je prejavom kultúrnej rezignácie; a zároveň apologetikou tejto rezignácie. Môže slúžiť ako sebaospravedlňovanie pre teoretikov, čo raz otročili marxistickým mémom. Ironicky parafrázujúc Lenina, mohli by sme postmodernizmus označiť za najvyššie štádium marxizmu vo filozofii. Praktikom, vyškoleným v pružnej adaptácii na premenlivé, ale zato vždy správne stranícke uznesenia, je postmoderná vierouka posvätením ontologického pragmatizmu, na ktorom je založené ich konanie v postkomunistickej politike. V inej funkcii vystupuje postmodernizmus v USA. A. Cromer ho radí do kategorie „erozívnych hnutí“, vedľa konštruktivizmu, multikulturalizmu, radikálneho feminizmu, ekoradikalizmu a hnutia politickej korektnosti [20].

Čo ľudstvo potrebuje, je nie postmodernizmus, ale neomodernizmus: poučený návrat k osvietenskému zavrhovaniu mýtov, predsudkov a vyvrátených teórií. Požiadavku vzdelania a profesionality, rešpekt k vede. Do vedeckej komunity patrí nie beztvará postmoderná rezignácia, ale Monodov imperativ: „Skromnosť svedčí vedcovi, ale nie ideám, ktoré v ňom sídlia a ktoré musí obhajovať“ [1, s. 13]. Vedec musí byť presvedčený o svojej pravde, aj keď sa mýli – ako ináč by mohol byť silnou osobnosťou? Demokracia stojí na darwinovskom eliminovaní omylov a padá, keď sa ono znemožní; cez individuálne omyly sa konštituuje nadosobný záujem a „verejné blaho“. Namiesto morálky služby Pravde (s veľkým P; zjavenej a večnej) potrebujeme skôr morálku omylu; necnosťou je vedomá lož, nie omyl. Neznamená to, že by hlúposť a omyly z hlúposti bolo treba tolerovať a ospravedlnovať, no sila demokracie je v tom, že v nej sú tieto dve vlastnosti skôr kategóriami estetickými než etickými – sú odporné.

Inštrumentalizácia vedy, zrýchľujúca sa premena vedy na technovedu, vedie k hypertrofii tých vedných disciplín, ktoré slúžia ekonomike, dnes na prvom mieste informatiky a molekulárnej biológie. Ekonomická súťaž v globálnej ekonomike núti krajiny k neustálym technickým inováciám. Nedávno vypracovaná autoritatívna analýza francúzskeho výskumu [21] doporučuje nielen prioritné financovanie výskumu v týchto disciplínach, ale aj zriaďovanie technologických centier pri všetkých univerzitách na prevod ich objavov do výroby, favorizovanie vedcov, ktorí sa podieľajú na úspechu výrobných aplikácií, a poskytovanie štartovacieho kapitálu pre tých vedcov, čo si zriaďujú vlastné podniky. Žiadúci by bol trend opačný: malo by dôjsť k masovému presunu priorít od prírodných vied a technovedy ku kultúrnym vedám. Najlepšie mozgy ľudstva by mali premýšľať nie nad konštrukciami stále výkonnejších čipov a nad technikami klonovania ovcí, ale nad povahou poznávania, vedomia, emócií, nad fungovaním politických a ekonomických inštitúcií, nad ľudským šťastím. Nie však iba premýšlať – empiricky skúmať! Proti vôli a diktátu inštitúcií k takémuto presunu, aj keď pomaly, dochádza: mladých adeptov vedy – treba veriť že tých najlepších – priťahujú nie vysoké zárobky, nie technické manipulovanie s využívaním známych princípov, ale túžba po novom, veľkosť intelektuálnej výzvy, zložitosť problémov. Presuny záujmov sú badateľné vo všetkých vzdelávacích inštitúciách.

Už dnes je zreteľná trhlina, ktorá delí iné dva typy kultúr, než ako ich videl Snow: kultúru vedy a kultúru technovedy a techniky. Kultúru reflexie nad svetom a kultúru manipulácie s ním. Ak v neurovedách, a najmä vo výskume ľudského mozgu, prevládne technovedná orientácia, vznikne vážne riziko pre spoločnosť, varuje neurobiológ J. P. Changeux [22]. Treba len dúfať, že čím silnejšie budú politické a ekonomické inštitúcie favorizovať kultúru technovedy, tým zreteľnejšia bude aj tendencia k úniku najlepších duchov od technovednej manipulácie k vedeckému úsiliu o porozumenie. Okrem iného aj o porozumenie tomu, prečo mémy pre manipuláciu majú tak veľkú virulenciu.

Ako sa však vyhnúť tomu, aby snaha o porozumenie zas neuviazla v kruhu, vo variáciách na staré témy, v špekulovaní a pseudošpekulovaní? Pravdepodobne iba tak, že výskum v kultúrnych vedách bude sa opierať o všetko to, čo prírodné vedy doteraz zistili. A ak s ich rozvojom ostane v úzkom kontakte. Ak predovšetkým prírodovedci sami budú stále viac reorientovať svoje výskumné zamerania. To však v silách jednotlivcov už čoskoro nebude. Prelomenie bariéry medzi vedcami z prírodných a kultúrnych vied nie je možné tak, že jedni i druhí budú vedieť všetko. Ostáva iba vzájomná komunikácia, deľba úloh, hľadanie spoločného jazyka. Rekombinácia génov a mémov je dôležitým generátorom nového poznania; lenže aby rekombinácia ideí nebola naďalej pohybom v kruhu, ale ozajstným rastom poznania, naše intuitívne, „večné“ idey musia rekombinovať s novými ideami, ktoré vyrastajú z experimentálneho bádania. Hlavný pokrok treba očakávať najmä v oblastiach, kde sa stýkajú rôzne disciplíny: v neurobiológii, sociobiológii, kognitívnej biológii, biopedagogike, biopolitike. A samozrejme v memetike.

V protiklade k vševedkovstvu, rovnako ako „radikálnemu eklekticizmu“ postmodernistov, syntéza vied predpokladá úzku, ale dôkladnú profesionalitu účastníkov. Nie z povrchného zovšeobecňovania, ale z nepretržitej interakcie početných „geniálnych jednostranností“, z variability a výberu, sa môže rodiť interdisciplinarita.

Ale nepodliehajme ilúzii: aj kultúrne vedy sa budú stále viac vzďaľovať „životnému“ svetu, pretože budú expandovať za Aristotelovu bariéru a ďalej za Kantove bariéry. Aj ich výpovediam, podobne ako výpovediam prírodných vied, nebudú laici rozumieť. Možno ešte častejšie než v prírodných vedách výjde najavo, že na mnohé otázky, intuitívne zaujimavé a naliehavé, nebolo možno odpovedať, lebo boli zle postavené, ak nie priam nezmyselné. Tak ako prírodné vedy dnes, aj kultúrne vedy budú strácať na zaujímavosti. Paradoxne, práve tým sa budú meniť na dôležitý nástroj evolučného rastu poznania spoločnosti – jediný, ak k nim nerátame tak nákladné preverovania teórií, akými boli fašizmus a komunizmus. O to viac bude rásť dôležitosť humanistiky. Stále viac ona, a nie vedy samotné, bude komunikovať s laickou verejnosťou. Už dnes by najmä humanistika mala byť schopná približovať vedu verejnosti. Veda, tá najdokonalejšia, vždy bola najmä hrou. Vo vede, podobne ako v inej sociálnej hre, v športe, by mal jedinec hrať dovtedy, kým je výkonný; a keď je na vrchole schopností, mal by mať maximum podpory i uznania. Možno práve vyslúžilí vedci, za fázou tvorivej výkonnosti, by sa mohli užitočne angažovať v humanistike: syntetizovať znalosti a ich zmäť skladať do konzistentných príbehov, pridávať poznatkom hodnoty, odovzdávať posolstvo vedy ostatným. Zmizli by tristné praktiky, keď neplodná stárež „riadi vedu“ a predstiera, že vedecky báda, a neskúsená mlaď kompenzuje svoje frustrácie povrchným popularizačným mudrlantstvom.

Umenie humanistiky bude nesporne stále ťažším, ako prenik vedy do psychosveta a sociosveta bude stále viac prinášať poznatky, interpretovateľné iba za pomoci princípu komplementarity. Už dnes proti obrazu človeka ako „živnej pôdy“ pre mémy, čo ponúka memetika, obrazu tvora, ktorý to má ťažšie než iné živočíchy, lebo je „otrokom“ nie iba génov ale aj mémov, stojí komplementárny obraz ľudskej bytosti ako slobodného indivídua, ktoré sa rozhoduje na základe racionálnej úvahy, ktoré je skôr pánom svojich génov a mémov než ich otrokom. Už možno dnes je výzvou pre humanistiku pokúsiť sa zmieriť nás s obomi týmito komplementárnymi obrazmi. Zatiaľ sme vari schopní jedine preskakovať od jedného k druhému – tak ako pri zrakovom vnímaní dvojznačných obrazov, napr. Neckerovej kocky, dokážeme jedine oscilovať medzi dvomi navzájom sa vylučujúcimi interpretáciami. Pred niekoľkými desiatkami rokov, keď sme ešte o dynamike mémov neuvažovali, skúsený anglický biológ P. B. Medawar vyslovil presvedčenie, že na rozdiel od iných živočíchov sme vďaka kultúre – ktorú chápal lamarckovsky – do tej miery slobodní, že iba na nás záleží, aký bude náš budúci osud [23]. Dokonca i prísny „génový determinista“ R. Dawkins skončil svoju knihu, v ktorej zaviedol aj termín mém, konštatovaním pre útechu: „Sme vystavaní ako génové mašiny a formovaní kultúrou ako mémové mašiny, ale máme moc aby sme sa postavili proti svojim stvoriteľom. My, jediní na Zemi, môžeme rebelovať proti tyranii sebeckých replikátorov“ [12, s. 215].

Naozaj je to tak?

Budeme mať čas sa o tom presvedčiť?

10. Kozmická výzva

Ktorýkoľvek z „ôsmich smrteľných hriechov civilizovaného ľudstva“, ktoré popísal Konrad Lorenz, opodstatňuje záver, ku ktorému Lorenz dospel: budúcnosť ľudstva na Zemi je ohrozená [24]. Nejde o prežitie jednotlivcov ani o prežitie jednotlivých kultúr, ale o prežitie celej pozemskej civilizácie, ba možno človeka ako biologického druhu vôbec. Z tohoto hľadiska možno povedať, že ľudstvo stojí pred globálnou výzvou.

Úvaha nad Drakeovou rovnicou ukazuje, že výzva siaha ďalej: jedná sa o výzvu kozmickú. Ide o to, či ľudstvo bude prvou civilizáciou v našej časti vesmíru, ktorej sa podarí prejsť kritickou fázou ohrozenia sebazničením. K rozhodnutiu dôjde behom života niekoľkých budúcich generácií.

Veľa bude záležať od toho, či a ako rýchlo sa ľudstvu podarí prekonať rozdiel medzi znalosťami z fyziky a chémie, ktoré umožňujú konštruovať zložité mašiny, a medzi chabou znalosťou o človeku a spoločnosti.

Možno to už, tak ako mnohí iní vo vesmíre pred nami, nestihneme. Možno nadišiel čas nových otázok, ktoré si v tejto kritickej fáze musíme postaviť. Aj tejto: Prečo by onticita, pretrvávanie replikátorov a ich pomocných zariadení, malo byť hodnotou? Nebude našou pravou rebéliou proti tyranii replikátorov, o ktorej hovorí Dawkins, práve popretie tejto hodnoty? Nenadišiel čas, aby sme za večnou ľudskou túžbou po nesmrteľnosti prehliadli rafinovanú stratégiu génov a mémov a vyvodili z toho dôsledky? Nie sú vôbec pojmy nesmrteľnosti a večnosti konštrukciami z nášho makrosveta, ktoré vo svetoch za Kantovými bariérami sú jednoducho bez zmyslu? A tejto: Bolesť si „vymysleli“ génové replikátory ako zvlášť účinné zariadenie na zaistenie svojho pretrvávania v živočíšnych telách. Človek, živočích so sebauvedomením, však bolesť vedome prežíva; trpí. Nemalo by sa stať hlavným poslaním vedy, v tom čase, čo nám ešte ostáva, odstrániť ľudské utrpenie? A ešte: Nekončili vesmírne civilizácie práve preto a vtedy, keď všetko utrpenie zredukovali na nulu?

Literatura

[1] Monod J.: Le hasard et la nécessité. Éditions du Seuil, Paris 1970
[12] Dawkins R.: The selfish gene. Oxford Univesity Press, Oxford 1976
[17] Snow C. P.: The two cultures and A second look. Cambridge Univ. Press, Cambridge 1969
[18] Augustine N.: What we don´t know does hurt us. How scientific illiteracy hobbles society. Science 279, 1640–41, 1998
[19] Husserl E.: Die Krisis in der europäischen Wissenschaften und die transzendentale Phänomenologie. Philosophia, Band 1. Knižne vyšlo až 1954: Nijhoff, Hague 1936
[20] Cromer A.: Connected knowledge: Science, philosophy and education. Oxford Univ. Press, N.Y. 1997
[21] Butler D.: Innovation „stifled“ in France, says report. Nature 392, 214, 1998
[22] Butler D.: Advances in neuroscience „may threaten human rights“. Nature 391, 316, 1998
[23] Medawar P. B.: The future of man. Methuen, London 1960
[24] Lorenz K.: Die acht Todsünden der zivilisierten Menschheit. Pipper, München, Zürich 1973

Ke stažení

OBORY A KLÍČOVÁ SLOVA: Věda a společnost

O autorovi

Ladislav Kováč

RNDr. Ladislav Kováč, DrSc. (1932) je profesor biochémie na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa kognitívnej biológii. Je členom Slovenskej akademickej spoločnosti a zahraničným členom Učené společnosti ČR. Po novembri 1989 bol deväť mesiacov ministrom školstva SR. E-mail: kovacl@fns.uniba.sk

Doporučujeme

Člověk býložravcem

Člověk býložravcem uzamčeno

František Vyskočil  |  3. 9. 2018
Z dvaceti aminokyselin, které naše tělo potřebuje k vytváření životně důležitých bílkovin, si asi osm neumí vyprodukovat samo. Ještě pár vitaminů...
„Archetyp“ pražské kavárny

„Archetyp“ pražské kavárny

Pavel Janoušek  |  3. 9. 2018
Krásnou literaturu lze číst z mnoha důvodů: ze školní povinnosti, pro zábavu i z potřeby vstoupit při četbě do dialogu s někým, kdo mi může...
Století Československa

Století Československa uzamčeno

Jitka Rychtaříková  |  3. 9. 2018
První světová válka za sebou nechala celosvětovou spoušť, v níž vyhasly miliony životů. Ačkoliv přímé vojenské ztráty v Českých zemích (Čechách,...

Předplatným pomůžete zajistit budoucnost Vesmíru

Tištěná i elektronická
verze časopisu
Digitální archiv
od roku 1994
Speciální nabídka
pro školy a studenty

 

Objednat předplatné