Slovenská cementačná meď a európska alchýmia

Alchýmiu (z arabského al-kímijá) možno považovať z hľadiska dnešných poznatkov za protovedeckú a filozofickú disciplínu, ktorá kombinuje prvky a postupy chémie, metalurgie, fyziky, medicíny, astrológie, semiotiky, mystiky a umenia.

Praktizovali ju v helenistickom svete s centrom v starovekom Egypte na prelome letopočtu, v tom období ju pravdepodobne „pestovali“ nezávisle aj v Číne. Alchýmiu rovnako poznali v oblastiach ovládaných islamom, odkiaľ sa dostala aj do Európy, kde sa udomácnila a rozvíjala do konca 19. storočia v sieti starých filozofických systémov.

Pohľady na alchýmiu, a najmä na jej prínos do pokladnice poznania ľudstva, sa zásadne rôznia. Je to podmienené aj tým, že doteraz neexistuje všeobecne akceptovaná definícia alchýmie ako jednej z ľudských činností. Stanoviská súčasných vedcov k alchýmii možno v zásade rozdeliť do dvoch základných skupín.

Prvá skupina vedcov považuje alchýmiu za výslovne škodlivú, zavádzajúcu, postavenú na dôvere donorov v priaznivé výsledky desiatky rokov trvajúcich experimentov, bez overiteľných pozitívnych zistení. Pri takomto ponímaní alchýmie si však musíme uvedomiť, že každú ľudskú činnosť (a teda aj alchýmiu) treba hodnotiť v závislosti od doby jej uplatňovania, ale aj nasledujúcich hodnotení.

Druhá skupina súčasných vedcov, ale aj predstaviteľov minulých generácií, vidí v praktikách alchýmie (najmä toho jej odvetvia, ktoré sa pokúšalo o transmutáciu kovov) zárodok modernej exaktnej vedy.

Ako v prípade všetkých kreatívnych činností, aj v postojoch k alchymistom a ich výsledkom existujú medzi uvedenými vyhranenými názormi rôzne medzistupne.

Alchymisti používali ako „vstupné“ suroviny v laboratóriách prevažne minerály ortuti, antimónu, arzénu, olova, síry, striebra, ale robili pokusy aj so zlatom a pod.

Časť, a to aj renomovaných alchymistov, sa v 14.–17. storočí venovala aj falšovaniu kovových mincí, pričom najprimitívnejším spôsobom získavania kovu bolo orezávanie okrajov mincí. Odrezky po pretavení slúžili ako raziaci kov na výrobu falošných mincí.

Alchymistické praktiky týkajúce sa cementačnej medi práve zo slovenských ložísk patria do skupiny činností, ktoré predchádzali prístupom exaktnej vedy. Meď v strednej Európe ťažili už Kvádi a Kotíni v prvých storočiach n. l. Slovenské ložiská v oblasti Španej Doliny a Smolníka boli pravdepodobne známe už v staroveku a ich produkcia v ranom stredoveku patrila k najväčším na Starom kontinente.