„Základy ekologie“ – pre koho základ, pre koho nie?

V čase, keď vyšlo kompendium Begona, Harpera a Townsenda: Ekologie: jedinci, populace, společenstva (1997), bol som ešte študentom ekológie. Pracoval som aj ako vedecko-pedagogická pomocná sila na jednej z katedier TU vo Zvolene, a tak som si za dvojmesačnú odmenu túto knihu kúpil. Vtedy som ešte netušil, aký veľký význam bude mať pre moju ďalšiu profesionálnu kariéru...

Od roku 2005 som začal prednášať kurz všeobecnej ekológie a moja príprava prednášok bola založená práve na uvedenej učebnici, ktorú som aj odporúčal ako základnú literatúru. Učebnica sa rýchlo vypredala a z roka na rok sa stávala nedostupnejšou. Preto kolegom z Univerzity Palackého v Olomouci na konferencii České společnosti pro ekologii (ktorá vydanie recenzovanej učebnice podporila) r. 2009 v Ostrave položili otázku, či sa nepripravuje dotlač. Univerzitné vydavateľstvo však malo väčšie ambície: vydať aktuálnejšie dielo v novom preklade a zároveň sprístupniť základnú učebnicu, ktorá bude rozsahom a obsahom vhodná pre základný kurz ekológie.

Na jeseň 2010 sme sa konečne dočkali novej učebnice s názvom Základy ekologie, preloženej z 3. vydania anglického originálu Essentials of Ecology (2008). Autorský kolektív je ten istý, a preto sa porovnanie oboch publikácií vyslovene núka.

Nová učebnica má viac ako 500 strán v celofarebnom prevedení na kriedovom papieri. Hoci má mäkký (brožovaný) obal, väzba sa zdá pevná a dostatočne trvanlivá, aj v prípade intenzívneho používania knihy. Hlavný text je doplnený „boxami“ podrobne rozvádzajúcimi napríklad historické medzníky v ekológii a matematický aparát alebo kladúcimi „ekootázky“ k téme. Za jednotlivými kapitolami sa nachádza súhrn problematiky, otázky na zamyslenie sa nad témou a precvičenie. Grafické spracovanie knihy je na vynikajúcej úrovni. Preklad je vydarený; mám k nemu len jednu výhradu: škoda, že prekladateľ dal prednosť výrazu „kompetícia“ pred gramaticky ohybnejším a v našich končinách lepšie znejúcim slovom „konkurencia“. Text je po odbornej stránke náročný a hutný, ale číta sa dobre. Autori sa ho snažili na mnohých miestach odľahčiť a vysvetliť mnohými príkladmi a prípadovými štúdiami. Nebránili sa ani poukazovaniu na mnoho javov a procesov, ktorých vysvetlenie a význam v ekológii ešte nie je úplne jasný. Snáď tak môžu podnietiť a nasmerovať aj budúci výskum.

Najnápadnejšie rozdiely medzi starším kompendiom Ekologie: jedinci, populace, společenstva (1997) a novým Základy ekologie (2010):

• iná štruktúra (koncepcia): v Základech... je odlišné radenie tém a výraznejšie prelínanie súvislostí,
• v Základech... autori rozlišujú pojmy „spoločenstvo“ a „ekosystém“ (rozdiely uvádzajú na s. 358), ktoré sa v staršej učebnici chápali viac-menej ako synonymá,
• v Základech... sa kladie väčší dôraz na pochopenie javov v ekológii v kontexte evolúcie a je tu zaradená aj samostatná kapitola o evolučnej ekológii,
• v Základech... pribudla aplikovaná ekológia a preberá sa aj aktuálna problematika metapopulácií,
• v Základech... autori nerozlišujú „podmienky“ a „zdroje“: používajú pojem „faktory“ (azda ako synonymum „podmienok“, ale asi to nie je úplne šťastné, pretože abiotické aj biotické faktory sa zvyčajne chápu širšie, zahŕňajú podmienky, zdroje aj interakcie).

Chyby v knihe: Celkovo je text napísaný na špičkovej odbornej úrovni (miestami až príliš), niekoľko drobností sa predsa len vyskytlo. Na s. 63 sa uvádza, že krídla vtákov a netopierov sú príkladom analógie. Predné končatiny vtákov a cicavcov (vrátane netopierov) sú zo zoologického hľadiska chiropterygium a jednoznačne sú to orgány homologické. Mimochodom, v učebnici Ekologie... vo výkladovom slovníku (s. 851) autori uvádzajú ako príklad homológie vtáčie krídla a predné končatiny cicavcov. Na s. 102 sa napodobňovanie výstražného nejedlého sfarbenia živočícha živočíchom neškodným označuje ako miméza. Je to otázka dohodnutej terminológie, ale tento jav sa častejšie označuje ako mimikry, tak ako je to uvedené aj v poznámke na okraji textu.

Ako možno predpokladať z názvu i úvodu knihy, ale aj z očakávaní, ktoré boli spojené s jej prípravou a vydaním, mala by byť základnou učebnicou ekológie pre vysokoškolských študentov príslušných odborov. Túto ambíciu však predkladané dielo podľa môjho názoru nespĺňa. Pokúsim sa vysvetliť prečo, a teda komu je určené.

Prečo? Od prvých riadkov je text knihy vysoko odborný. Keď sa odosobním a predstavím si, že by som o vede s názvom ekológia nevedel nič a chcel by som sa o nej poučiť, štúdium by bolo mimoriadne komplikované. Bezpochyby by som nevedel do hĺbky oceniť množstvo detailov a nuansí, ktoré vysvetľovanie problematiky prináša. Už prvá kapitola začína štyrmi prípadovými štúdiami, kde sa autori snažia priblížiť komplexnosť a zložitosť výskumu v ekológii a (asi) čitateľa ďalej motivovať. Kto však o ekológii nič nevie, predpokladám, že nedokáže význam týchto príkladov oceniť, možno ani pochopiť. Od čitateľa sa totiž vyžadujú pomerne hlboké znalosti nielen z ekológie (napríklad o mutualizme, sukcesii, podstate spoločenstiev a populácii), ale aj z ďalších disciplín, najmä z numerického spracovania údajov. Spomínané prípadové štúdie sú pre začiatočníka príliš komplikované. Bol som zvedavý, či to nie je len môj subjektívny dojem, preto som oslovil niekoľkých študentov ekológie (začínajúcich, ale aj študujúcich niekoľko rokov) a kolegov (ktorí vyštudovali ekológiu a majú pedagogickú prax) – a môj dojem potvrdili.

Z pedagogického hľadiska by som uprednostnil rovnakú výstavbu textu ako v učebnici Ekologie..., od prostredia cez jedince, populácie až po spoločenstvá (prípadne ekosystémy).

Kapitola 3.2. má síce názov Faktory prostredia, ale je tu rozobratý len jeden faktor – teplota. Ostatné chýbajú, čiastočné informácie o nich sa dajú nájsť na rôznych miestach knihy. Kým kapitola 4.2. Geografie společenstev ve velkých i malých měřítcích je napísaná majstrovsky, zdá sa mi, že podkapitola 4.5.2. Ekologie jezer je bez bližších poznatkov z hydrobiológie pre čitateľa v podstate nepochopiteľná (s. 135–136).

Veľká časť ekológie sa zaoberá vzťahmi (interakciami) medzi organizmami. Preto „roztratenie“ poznatkov o jednotlivých interakciách po celej knihe a ešte k tomu na rôznej úrovni považujem v takto zameranej knihe za nešťastné. Predácia a parazitizmus by mohli byť spracované, vzhľadom na ich špecifiká, skôr ako samostatné kapitoly. Nie z úplne jasných dôvodov bol mutualizmus zaradený do kapitoly Evolučná ekológia; pokojne tu mohol byť aj parazitizmus, a vlastne všetky vzťahy, keďže sú výsledkom spoločnej evolúcie organizmov.

Komu je teda učebnica určená? Štruktúru knihy a náročnosť spracovania problematiky považujem za ideálnu pre doktorandské štúdium, lebo doktorandi už základy ekológie „preskákali“ a teraz môžu ísť do detailov a k podstate veci. Tí bezpochyby text ocenia a budú len otvárať oči nad tým, čo všetko je v ekológii možné a kam sa dá ísť. Vrelo odporúčam!

Kniha Základy ekologie bude ale určite dobrou pomôckou aj pre ekológov – začiatočníkov (keďže sa pre nich stala dostupnou). Pedagógovia stoja pred veľkou úlohou – mali by sprístupniť poznatky tak, aby boli zrozumiteľné a umožnili neskôr pochopiť hlbšie súvislosti. Študentom – začiatočníkom v tejto súvislosti odkazujem: „Čítajte, neskôr pochopíte!“