Domestikace psa

Článek je bezpochyby velmi zajímavý, u laika však vyvolává řadu dotazů a pochybností. Pokusím se zde vyslovit alespoň některé, na něž bych rád znal alespoň částečně uspokojivou odpověď.

• Jaký je (resp. v čem spočívá) genetický rozdíl mezi vlkem a psem? Je známo, že vzájemné křížení je bezproblémové a kříženci jsou zcela plodní. Kdy se dá Canis označit ještě za vlka (třeba i domestikovaného) a kdy už za psa? Mají různá plemena psů větší, či menší podíl „vlčí krve“, tedy vlčích genetických vlastností? Kdesi jsem četl, že pokud by z nějakého důvodu na Zemi vyhynuli lidé, během velice krátké doby by existoval zase poměrně jednotný druh C. lupus. Dá se to tak říci?
• Podle některých populárních článků se na genezi psích plemen mohly podílet i další psovité šelmy (šakali, lišky ap.). Lze to nějak prokázat?
• Doba domestikace psa je podle mého značně relativní a těžko mohla proběhnout na jednom místě (ale jistě to netvrdím). Podle převažujícího názoru docházelo k domestikaci vlka všude tam, kde se vedle sebe lidé a vlci vyskytovali, což někteří vědci nyní zpochybňují.

Uvažujeme-li o době domestikace před 15 000–5000 lety, kam zařadíme australského dinga, který se naaustralský kontinent mohl dostat jen zásluhou člověka? Podle moderního datování (nástrojů nalezených v Arnhemské zemi) přišli lidé do Austrálie už před 50 000–60 000 lety po takzvané „pobřežní dálnici“; tedy dříve než do Evropy a mnoha částí Asie. Co tedy psi, kteří přišli do Austrálie s nimi?

Otázek je jistě ještě mnohem více. Tyto jsou však natolik zřejmé, že určitě napadnou spoustu čtenářů článku Tomáše Jakuby.

Lubor Mojdl, Frýdek-Místek

Odpoveď autora: Rozdiel medzi psom a vlkom je malý – 0,2 % zo sekvencie mtDNA, preto vedci predpokladajú, že jediným predkom psa je vlk.¹⁾ Určenie, či ide o vlka alebo psa, závisí aj od toho, či ide o archeologické alebo molekulárne údaje – takáto „pracovná“ definícia psa bude preto závisieť od vedného odboru. Okrem iného, tieto údaje ovplyvňujú datovanie domestikácie. Zatiaľ čo pri archeologických údajoch sa vedci opierajú už o pokročilejšie štádiá domestikácie (zmeny v tvárovej časti alebo dĺžke končatín), pri molekulárnych údajoch sa opierajú často o to, kedy bolo prerušené rozmnožovanie „proto-domestikovanej“ formy s divou populáciou.²⁾

Plemená psov sa v odbornej literatúre delia na staré a nové. Vznik väčšiny nových plemien je datovaný do 18.–19. storočia. Za nové plemeno (vzniklo relatívne nedávno), pri ktorého vzniku bol vlk, možno považovať aj Československého vlčiaka. Jeho ďalšiu existenciu, rovnako ako existenciu ostatných plemien, podmieňujú plemenné štandardy. Staré plemená, ako napr. Husky, Chow chow, Mexický naháč alebo Basenji, majú pôvod oveľa starší. Avšak pri obidvoch plemenách psov, nových aj starých, sa odrážali požiadavky šľachtiteľov. Preto odpoveď na otázku o podiele „vlčej“ krvi je zložitá.³⁾

Odpovedí na otázku o jednotnom rode Canis (slovíčko lupus už určuje druh – podľa binomickej nomenklatúry) môže byť viacero. Pýtate sa, či by sa pes mohol znovu „zvlčiť“. Nato jednoznačná odpoveď neexistuje, pretože nikto taký experiment zatiaľ neuskutočnil. Každopádne sa na základeniekoľkých poznatkov možnodomnievať, že zo psa sa vlk znovanestane. V procese domestikácie vzniká veľa zmien. Jednou z nich je napr. percentuálne zmenšenie niektorých mozgových častí (čo súvisí aj so správaním zvieraťa), v dôsledku adaptovania sa na spolužitie s ľuďmi. Táto „strata“ je nenávratná, ale dá sa predpokladať, že počas evolúcie sa organizmus adaptuje (ak sa adaptuje) na takéto podmienky.⁴⁾ Keby sa fiktívny scenár o vyhynutí ľudstva naplnil, geografia a ďalšie faktory ovplyvňovali, ovplyvňujú a budú ovplyvňovať populácie organizmov neustále. Preto možno hovoriť o poddruhoch (keď sa tu nachádza človek), ktoré majú niečo spoločné (vznikli zo spoločného predka), ale aj veľa rôzneho, pretože sa adaptovali na dané podmienky. A keby človek ako druh vymrel (ako výrazný faktor ovplyvňujúci dianie na Zemi), tieto organizmy sa prispôsobia podmienkam bez tohto faktora. V populárnych článkoch sa naozaj ešte stále píše o tom, že na vzniku psích plemien sa podieľali aj iné psovité šelmy. Väčšina vedcov zaoberajúcich sa touto problematikou sa však na základe výskumov prikláňa k názoru, že sa na domestikácii iné šelmy nepodieľali a za jediného predka je považovaný vlk (pozri Vesmír 76, 535, 1997/9). Dokazovali to na základe morfologickej podobnosti a genetickej príbuznosti. Niektorí autori variabilitu plemien vysvetľujú skôr domestikovaním rôznych poddruhov vlka. V súčasnosti sa považujú za miesta domestikácie rôzne geografické oblasti– Európa, Blízky východ a východná Ázia. Otázka, ktorá z nich hrala prím v domestikácii (alebo či to boli všetky), je neustále predmetomarcheologických a molekulárnych výskumov. Vedci predpokladajú, že sa dingo dostal do Austrálie (nebol tam domestikovaný) pred 5 až 8 tisíc rokmi. Tam znovu zdivel,na čo poukazujú niektoré znaky– napr. biele labky a stočený chvost. Tieto znaky sa podarilo „vypestovať“ aj u líšok v sibírskom experimente, ktorý prebieha už vyše 40 rokov (pôvodne v réžii Belyaeva a neskôr Lyudmili Trut).⁵⁾

Tomáš Jakuba