Medveď baribal ako bodyguard líšok

Vrcholoví predátori ovplyvňujú ekosystémy a spoločenstvá ostatných organizmov tzv. zhora (angl. top-down control), často s kaskádovitým efektom na nižšie trofické úrovne. Tieto efekty sa tradične študovali z hľadiska letálnych interakcií. Z novších štúdií ale vyplýva, že väčšina interakcií medzi rozdielnymi triedami predátorov prebieha nepriamo, napríklad tak, že stredne veľkí predátori sa vyhýbajú miestam výskytu tých vrcholových. Podobne ladenú dynamiku vzťahu medzi predátormi zachytáva tzv. hypotéza uvoľnenia predátorov strednej úrovne – mezopredátorov (angl. mesopredator release hypothesis). Lokálny pokles početnosti vrcholových predátorov typu vlka či medveďa môže mať za následok zmeny v distribúcii, hustote či správaní mezopredátorov, ako sú líšky a mačky, a to zase ovplyvňuje ekológiu koristi (napr. populačnú dynamiku drobných vtákov) alebo ešte menších predátorov. Doteraz však nebolo príliš jasné, či a do akej miery majú na tieto posuny vplyv životné stratégie vrcholových predátorov. Túto otázku riešil tím amerických vedcov a výsledky zhrnul v štúdii publikovanej v odbornom periodiku Oecologia. Skúmali vplyv hibernácie vrcholového predátora, medveďa baribala (Ursus americanus), na časovo-priestorovú dynamiku výskytu stredne veľkých predátorov vrátane líšky sivej (Urocyon cinereoargenteus), kojota prériového (Canis latrans) a rysa červeného (Lynx rufus) v západnej Nevade (USA). Ukázalo sa, že najmenej dominantní predátori – líšky – sa v lete a na jeseň vyskytovali prevažne v oblastiach s vysokou aktivitou medveďov. Kojoty sa, naopak, týmto oblastiam vyhýbali. V priebehu zimy, keď medvede hibernujú, sa tento vzor prevrátil a voľné teritóriá medveďov oveľa častejšie obsadzovali väčšie kojoty, pričom líšky odišli (aktivita rysov v rámci medvedích teritórií zostávala celý rok približne rovnaká). Odchod medveďov hibernovať ale nemal významnejší vplyv na dennú aktivitu mezopredátorov. Medvede tak pôsobia ako ochranný štít líšok pred konkurenčne silnejšími kojotmi.

Liška šedá (Urocyon cinereoargenteus) je poměrně velká liška, jejíž hmotnost se pohybuje v rozmezí 2–7 kg. Skvěle šplhá po stromech (z psovitých šelem to kromě ní umí jen psík mývalovitý), na nichž se ukrývá před nebezpečím nebo hledá potravu. Je všežravá. Dává sice přednost masité stravě, ale nepohrdne ani ovocem nebo ořechy.Snímek Holly Kuchera, Shutterstock

Moll R. J. et al.: Oecologia, 2021, DOI: 10.1007/s00442-021-04927-6