Grónsko, olovo a staroveká ekonomika

Na výkonnosť starovekých a ranostredovekých ekonomík na území Európy medzi rokmi 1100 pred n. l. až 800 n. l. zvolili autori štúdie trochu netradičný pohľad. Namiesto prehrabávania sa v dochovaných písomnostiach či archeologických nálezoch sa venovali štúdiu koncentrácie olova v grónskych ľadovcoch. Množstvo olova v ľadovcoch totiž úzko súvisí s intenzitou ťažby striebra, pretože väčšina antického striebra pochádzala z rúd obsahujúcich oba kovy súčasne (napr. galenitu). Pri spracovaní striebra na mince, ktoré boli hlavným platidlom starovekej Európy, dostávalo sa do ovzdušia množstvo olova a v dôsledku cirkulácie vzduchu v atmosfére sa emisie olova ocitli až v Grónsku, kde sa počas stáročí usadzovali a zostali zakonzervované v ľadovcoch. Veľmi podrobné a presne datované údaje o koncentráciách olova v grónskych ľadovcoch poslúžili ako indikátor historických ekonomických aktivít spojených s používaním striebra. Zvýšená koncentrácia olova, indikujúca nárast ťažby a spracovania striebra, bola zaznamenaná napr. okolo roku 1000 pred n. l. a súvisela pravdepodobne s územnou expanziou Feničanov v Stredomorí a začiatkom ťažby striebra v baniach na Pyrenejskom polostrove. Podobný nárast nasledoval aj po víťazstve Rimanov v 2. púnskej vojne (2. stor. pred n. l.), keď obsadili Hispániu a dostali sa k tamojším bohatým náleziskám striebra. Naopak pokles ťažby striebra je badateľný v priebehu púnskych vojen a na konci Rímskej republiky, čo súviselo s prebiehajúcou občianskou vojnou. Po upokojení situácie v Ríme emisie striebra opäť stúpli v období označovanom ako Pax Romana (od nástupu Augusta na cisársky stolec v r. 27 pred n. l. až po smrť cisára Marca Aurélia na konci 2. storočia n. l.). Obrovským zlomom v sľubnom vývoji boli veľké pandémie (Antonínov a Cypriánov mor), ktoré zasiahli rímske impérium v 2. a 3. storočí n. l. Aj po nich sa ťažba striebra držala na pomerne nízkych hodnotách viac ako päť nasledujúcich storočí. Tento trend súvisel najmä s výrazných znehodnocovaním rímskej striebornej meny lacnejšími kovmi, v priebehu 3. storočia poklesol obsah striebra v rímskych denároch pod 4 %! Táto kríza v rímskom menovom systéme vyvrcholila zavrhnutím strieborných mincí a zavedením lacnejšej meny na báze zlata a medi. Opätovný výrazný vzostup emisií olova nastal po príchode Maurov na Pyrenejský polostrov a po zavedení strieborného štandardu vo Franskej ríši v roku 755 a počas vlády Karola Veľkého.

McConnell, J. R., et al. PNAS. DOI: 10.1073/pnas.1721818115