Keď ľudia hľadajú zmysel tam, kde nie je

Nebudem asi jediný, čo napríklad na sociálnej sieti narazil na síce pôsobivý, ale úplne nezmyselný citát tešiaci sa až nepatričnej obľube širokého spektra ľudskej populácie. Vzhľadom na enormné rozšírenie podobných „blbostí“ v každodennom živote je až zarážajúce, že sa tento fenomén prakticky nestal objektom empirického skúmania. Túto situáciu sa podujala zmeniť skupinka amerických psychológov, ktorých zrejme podobné skúsenosti primäli pozrieť sa na spomínanú problematiku zblízka. Nedávne zistenia zhrnuli v článku s priliehavým názvom „On the reception and detection of pseudo-profound bullshit“ (K prijímaniu a detekcii pseudohlbokých blábolov). V rámci pokusu predkladali takmer trom stovkám dobrovoľníkov viaceré výroky koncipované tak, že skladbou síce pripomínali zmysluplnú vetu s potenciálne hlbokou myšlienkou, v skutočnosti to boli len náhodné zhluky módnych či učene znejúcich slov. Respondenti mali ohodnotiť „hĺbku“ týchto citátov na stupnici od 1 do 5. Ukázalo sa, že osoby, ktoré boli k týmto pseudohlbokým výrokom vnímavejšie, dosahovali slabšie výsledky v oblasti kognitívnych schopností, verbálnej či fluidnej inteligencie, schopnosti sebareflexie a okrem toho častejšie inklinovali až k prílišnej dôvere k nadprirodzeným javom či konšpiračným teóriám. Preto ak nabudúce budete chcieť zavesiť nejaký ten motivačný citát na jednu zo sociálnych sietí, uistite sa, že skutočne dáva zmysel. (G. Pennycook, et al., Judgment and Decision Making 10, 549–563, 2015