Zombie sýkorky

Sýkorky patria k veľmi rozšírenej skupine spevavcov v oblasti temperátnych a boreálnych lesov. Väčšina ľudí má zrejme odmalička zafixovanú predstavu o nich ako o milých vtáčatkách, najčastejšie so žltým bruškom, ktoré občas navštívia kŕmidlo pred oknom. Kto však kŕmidlo vydržal pozorovať dlhšie, mohol si všimnúť nielen agresívne správanie medzi sýkorkami navzájom, ale aj všeobecný nárast nedôverčivosti ostatných, menších druhov vtákov voči nim. Aj keď sa z učebníc ekológie dozvedáme, že veľká časť medzidruhových interakcií v boji o zdroje prebieha skôr nepriamo (ak zje červíka drozd, pre jedinca konkurenčného druhu tento červík už neostane, ak obsadí hniezdnu dutinu škorec, ostatné, menšie druhy dutinových hniezdičov budú mať k dispozícii o dutinu menej atď.), v určitých kritických situáciách môže medzi druhmi dochádzať aj k tzv. interferenčnej kompetícii, keď jedince rozdielnych druhov reagujú na prítomnosť konkurenta práve agresívnym fyzickým kontaktom. Aby toho nebolo málo, z času na čas môže dochádzať k zabíjaniu konkurentov či dokonca k ich cielenému loveniu. Ako neskôr ukážem, hranica medzi danými typmi interakcií je občas poriadne úzka.

Komu sa aspoň raz v živote podarilo zúčastniť na odchyte sýkoriek, mal šancu okúsiť na vlastnej koži, aké bolestivé je vyťahovať tieto malé potvory z odchytovej siete. Nielenže sú oproti veľkej časti malých spevavcov pri tejto „operácii“ aktívnejšie a dotyku ornitológa sa bránia vydávaním hlasných poplašných signálov, ale sú aj extrémne silné a svojím malým, ale ostrým zobákom dajú prstom človeka poriadne zabrať (sám som neraz skončil poďobaný do krvi). Sýkorky majú v porovnaní s podobne veľkými druhmi spevavcov oveľa mohutnejšiu telesnú konštitúciu a nielen ostrý, ale aj extrémne silný zobák, ktorým dokážu rozbiť žalude či dokonca škrupinu lieskového orecha. Okrem rastlinnej zložky (v zimných mesiacoch môže tvoriť až 90 % potravy) si sýkorky obohacujú jedálny lístok aj živočíšnymi proteínmi – najčastejšie lovia malý hmyz alebo jeho larvy. Avšak tá „normálna“ potrava sýkoriek nás teraz až tak nebude zaujímať, zameriame sa skôr na ich trocha atypický jedálniček. Už z minulosti sa napríklad dozvedáme, že niektoré sýkorky boli pristihnuté pri požieraní zdochlín koní alebo dobytka. Ďalšie historické knihy dokonca opisujú sýkorky živiace sa tukom alebo tkanivom obesencov. Záľuba v požieraní mŕtvol by už mohla čo-to napovedať o povahe týchto „zombie“ sýkoriek.

Okrem toho, že sýkorky sú značne benevolentné, čo sa týka výberu potravy, patria medzi veľmi inteligentné stvorenia. Dokazuje to celosvetovo známy prípad britských sýkoriek belasých (Cyanistes caeruleus) a sýkoriek bielolícich (Parus major). V 40. rokoch minulého storočia sa preslávili vyďobávaním kovových uzáverov na mliekových fľaškách [1]. Britskí mliekari totiž nechávali fľaše s mliekom pred dverami zákazníkov, a kým si ich majitelia vyzdvihli, prešlo niekoľko minút alebo aj hodín. Sýkorkám tak poskytli dostatočne dlhý čas na to, aby sa nielen zoznámili s novou pochúťkou, ale aj vynašli spôsob, ako ju získať. Smotana, nachádzajúca sa tesne pod uzáverom, predstavovala pre ne taký výdatný zdroj potravy, že sa jej získavanie postupne rozšírilo medzi sýkorkami v celej Británii. Ostrovní mliekari sa preto museli tohto spôsobu odovzdávania mlieka nadobro vzdať. Navyše, niektoré sýkorky bielolíce sú také vynaliezavé, že z času na čas používajú dokonca nástroje – vetvičky – na vyťahovanie lariev hmyzu ukrytých v kôre stromu.

Na konzumovaní smotany by snáď nebolo nič prekvapivé (ak, samozrejme, nerátame prekvapených zákazníkov), avšak hlavne v poslednom období sa čoraz častejšie objavujú správy o útokoch sýkoriek (najčastejšie bielolícich) na nie celkom bežný druh koristi – netopiere. P. Estók s kolektívom [2] zaznamenali 18 útokov sýkoriek bielolícich na nič netušiace hibernujúce netopiere v jednej z maďarských jaskýň. Ukázalo sa, že sýkorky úplne systematicky vyhľadávali netopiere, ktoré sa prebrali z hibernácie, a dokázali ich lokalizovať dokonca podľa hlasu. Čerstvo prebudené netopiere sú odsúdeniahodne pomalé (teplota ich tela len o málo prekračuje okolitú teplotu), a preto ich sýkorky poľahky premohli (aj keď vážia „len“ 4× viac ako 5gramový netopier). Znie to až neuveriteľne, ale tieto drobné vtáčatá dokážu zabíjať a požierať menšie druhy netopierov s noblesou pravého zombie – obeti rozďobú lebku a vyžerú z nej mozog. Telo nechávajú zvyčajne bez povšimnutia.

Okrem netopierov sa čoraz častejšie stávajú obeťami mozguchtivých sýkoriek aj iné malé spevavce. Hlavne zo severnejšie položených oblastí pribúda hlásení o usmrtení niekoľkých jedincov, dokonca celých kŕdľov, najčastejšie stehlíkov čečetavých. Za takmer všetkými „záhadnými“ úmrtiami pritom stojí nám už dôverne známy páchateľ – sýkorka bielolíca. Najviac hlásení pochádza z Fínska, odkiaľ sa mi podarilo nájsť aj jeden pekne zdokumentovaný prípad útoku sýkorky bielolícej na stehlíka čečetavého priamo na kŕmidle s rozsypanými semenami slnečnice (odkaz: www.youtube.com/watch?v=4igkGoBFd_M). Ako ukazuje video, sýkorka útočila s obrovskou silou a razanciou. Pomyslenou spojkou medzi týmto a ostanými zaznamenanými „zločinmi“ boli znova rozdrvené lebky a vyjedené mozgy. Už koncom 19. storočia sa pozastavuje H. Saunders [3] v prekrásne ilustrovanej knižke o britských vtákoch nad týmto fenoménom a konštatuje, že „sýkorka bielolíca napáda malé a slabé vtáky, rozsekne im lebku pomocou silného zobáka, aby sa dostala k mozgu; je dokonca známe, keď si podobným spôsobom pochutnala na netopierovi“. Tým sa však výpočet aktivít zombie sýkoriek rozhodne nekončí – sýkorky bielolíce, ktoré vážia približne 20 g, útočia dokonca na spevavce o tretinu ťažšie, napríklad na strnádku žltú (Emberiza citrinella) s hmotnosťou 30 g.

Vražedné útoky sýkoriek sa neviažu len na zimu alebo obdobia hladu. J. A. G. Barnes [4] opísal dva či tri prípady, keď sýkorka bielolíca napadla a zabila muchárika čiernohlavého (Ficedula hypoleuca), pričom situácie boli až nápadne podobné spomínaným napadnutiam netopierov a malých spevavcov. Doslova píše, že jedince muchárikov našli „mŕtve s rozbitou lebkou vo vyvesených búdkach obsadených sýkorkami veľkými“. Opisuje aj útoky sýkoriek na vtáky chytené do pasce alebo siete. Ďalší autor spozoroval sýkorku veľkú ako odnáša telo králička zlatohlavého (Regulus regulus) patriaceho medzi naše najmenšie spevavce (váži len asi 5 g). Vtáčik bol opäť zabitý úderom do zadnej časti lebky, oči mal vykľuté a lebku rozbitú. Podobné prípady útoku a usmrtenia muchárika čiernohlavého priamo vo vyvesenej búdke, tentoraz menšou sýkorkou belasou, som našiel medzi internetovými videami (napr. www.youtube.com/watch?v=ZFfx5UUl2nk). Aj útok tejto takmer o polovicu ľahšej sýkorky belasej je naozaj brutálny, okrem mäkkých častí tela opäť zasiahla oblasť hlavy, a samec muchárika nemal šancu ubrániť sa. Výhry v súbojoch s menšími alebo podobne veľkými protivníkmi však nemusia tkvieť len v robustnej telesnej stavbe a silnom zobáku sýkoriek. Brutalita, s akou sýkorky na malé spevavce útočia, by mohla byť spojená s oveľa vyššími hladinami hormónu testosterón v porovnaní s ich korisťou. Napríklad hladina plazmového testosterónu sýkorky bielolícej môže v období hniezdenia (keď sú takmer všetky hniezdiace vtáky tak trocha agresívne) dosiahnuť priemerne 2–6 ng/ml (maximálne až vyše 10 ng/ml), menšej sýkorky belasej 2–5 ng/ml (maximálne 13 ng/ml), kým v prípade muchárika čiernohlavého sa táto hodnota pohybuje priemerne v rozmedzí 1–2 ng/ml.

Prečo to sýkorky robia? V letných mesiacoch by mohli útoky na iné druhy spevavcov súvisieť napríklad s nedostatkom vhodných miest na hniezdenie, a teda vyšším tlakom na sýkorky. Hniezdne dutiny by mohli získavať takýmto agresívnym spôsobom. Práve v období hniezdenia by teda mohlo dochádzať k spomínanej interferenčnej kompetícii. Svedčí o tom aj fakt, že hoci boli pôvodní nájomníci dutiny zabití rozďobaním lebky, ich mozgy ostali väčšinou nedotknuté (nešlo preto o zabitie za účelom získania potravy; pozri aj druhé video). Čoraz častejšie a nevypočítateľné zmeny počasia môžu byť s veľkou pravdepodobnosťou zasa príčinou takéhoto správania sýkoriek v zimnom období. Okrem prípadov z Fínska najviac podobných útokov zaregistrovali vo viacerých oblastiach Švédska a Poľska, kde sú lokálne vtáky vystavené tuhšej zime ako tie naše. Na možnosť útokov „z hladu“ (a teda prejavu predačného správania) poukazuje napríklad P. Estók a kol. v spomínanej štúdii o netopieroch, kde prikŕmením zimujúcich sýkoriek eliminovali ich chúťky na maličké lietajúce cicavce. Prečo však zimujúce sýkorky zabíjajú, aj keď majú dostatok potravy (viď vyššie uvedené video zachycujúce brutálny útok sýkorky bielolícej na stehlíka čečetavého pri plnom kŕmidle)? Zrejme za tým bude aj iná záludnosť.

Podozrivé je to, že sýkorky sa zameriavajú takmer výlučne na konzumáciu mozgu, ostatné časti nechávajú ležať bez povšimnutia. Odpoveď zrejme nebude nijako fascinujúca, pretože mozog patrí všeobecne medzi veľmi výdatné zdroje proteínov, ktoré sú navyše ľahko stráviteľné (aj dnes sa mozog v istých častiach sveta považuje za delikatesu). Navyše, niektoré štúdie poukazujú na to, že konzumácia mozgov môže prispievať k zvyšovaniu inteligencie lovca. Pojedanie mozgov môže slúžiť aj ako kompromis medzi „searching time“ (časom potrebným na vyhľadanie koristi) a „handling time“ (časom potrebným na spracovanie koristi). Ak je potenciálnej koristi dostatok (ako v prípade kŕmidiel, kde sa zhlukujú spevavce, alebo netopierov vytvárajúcich mnohopočetné zimoviskové spoločenstvá), sýkorkám sa jednoducho vyplatí zožrať iba mozog, ktorý je najvýživnejší, a radšej si uloviť ďalšiu korisť, ako tráviť čas pojedaním menej kvalitných častí obete.

Sýkorky však nie sú jedinou skupinou spevavcov so zombie sklonmi. Podobné zombie správanie sa zistilo napríklad pri strakošoch (Lanius spp.; patria tiež medzi spevavce a niektoré druhy sa živia aj lovom menších cicavcov alebo vtákov, avšak oveľa častejšie ako sýkorky), aj tie občas vyžierajú vtákom iba mozgy. Takýto prípad sme spolu s kolegami zaznamenali aj my minulý rok pri návšteve Kene. V odchytovej sieti sme našli slávika krovinového (Luscinia megarhynchos) s úplne rozbitou lebkou a skonzumovaným mozgom, pričom zvyšok tela ostal nedotknutý. V prípade strakošov sa predpokladá, že ako taxón vznikli približne pred 30 miliónmi rokov v oblasti dnešnej Austrálie (kde sa v súčasnosti už nevyskytujú). V tom období sa tamojšia klíma začala ochladzovať, čo spôsobilo ústup kompaktných lesov a globálne zvyšovanie otvorených habitatov. V dôsledku aridizácie austrálskej klímy v oligocéne nešlo len o rozširovanie stepí a pastvín, ale aj o expanziu púští. Preto mohla byť v prípade strakošov iniciátorom lovu ostatných vtákov potreba prežiť v meniacom sa prostredí. Súčasná výrazná zmena klimatických podmienok, keď sú zimy čoraz nevyspytateľnejšie a ubúda aj vhodných miest na hniezdenie, môže v sýkorkách „prebúdzať“ podobné správanie. My môžeme len dúfať, že klimatické zmeny nebudú natoľko veľké, aby sa zombie sýkorky pustili aj do nás.