Prečo spôsobuje domestikácia psa vedcom bolesti hlavy?

Morfologická rôznorodosť štvornohých priateľov človeka udivuje vedcov už niekoľko desiatok rokov. Nájdeme medzi nimi miniatúrne „vreckové balenie“ čivavy ako aj vlkodava pompézneho vzrastu alebo dogy (tá by sa na rukách držala ťažšie). Možno sa stretnúť (milovníkov spomínaných plemien prosíme o odpustenie) s „antialergickým“ výzorom mexického naháča, ktorý „navrhol prírodný dizajnér“, až po neuveriteľné kúsky, ktoré pre zmenu vytvoril ľudský dizajnér na výzore pudla. Všetky plemená majú spoločného (zoologického) menovateľa Canis familiaris à la Carl von Linné, 1758. Domestikácia psa siaha hlboko do minulosti. Otázka „Ako hlboko do minulosti?“ zamestnáva hlavy vedcov už značne dlhý čas. Snaha posvietiť si na konkrétne tisícročie čo najpresnejšie, a tak pretrhnúť historickú tmu sa odráža v množstve vedeckých článkov, venovaných tejto problematike. Niektorí autori tvrdia, že najstaršie fosílie psov sa našli v Európe a na Strednom Východe, pričom priradenie čísel k slovíčku najstaršie zodpovedalo rokom 17 000–12 000 B. P. (B. P. – Before Present, t. j. pred rokom 1950). Európa ale nepovedala posledné slovo, čo dokazuje aj nedávny článok,²⁾ týkajúci sa starobylosti psa, kde bol prekročený rok 30 000 B. P. Vďaka tomu sa v histórii vedeckého skúmania domestikácie psa vyprofilovali rôzne kombinácie. Stretávame sa s paralelnými (a protichodnými) názormi, pri ktorých môže pes pochádzať z jedného, alebo viacerých geografických miest (multigeografický pôvod) na Zemi. Ak k tomu pridáme časový faktor a ľudskú kreativitu, dostaneme viacero kombinácií. Budeme sa zaoberať len tými, ktoré vychádzajú z výsledkov vedeckého výskumu.

Uvedený archeologický záznam, hlavne ten starší, nám podával pomocnú ruku už niekoľko desiatok rokov, kým Carlos Vilà a jeho kolegovia neprišli s novu teóriou (pozri Vesmír 76, 535, 1997/9). Ich názory vtedy (ale rovnako aj dnes) vyvolali na tvárach ľudí mimické posuny, ktoré by mohli tvoriť značnú obrazovú databázu pre kresby do Darwinovej knihy Výraz emocí u člověka a zvířat. Niet sa čo čudovať, veď ponúkli číselný údaj 100 000 (alebo aj 135 000) rokov domestikovania psa. Vychádzali z analýzy mitochondriálnej DNA (mtDNA), ktorá sa takpovediac dedí po praslici, a to 162 vlkov a 140 psov. Článok sa „pridal“ k fanúšikom, ktorý obhajovali možnosti ako: vlci boli domestikovaní na niekoľkých miestach sveta a/alebo v rozdielnych časových obdobiach, prípadne tu bola jedna domestikačná udalosť, ktorú nasledovalo niekoľko epizód prekríženia sa medzi vlkmi a psami. Hladinu relatívne utíšil až článok Petra Savolainena a kol. z roku 2002, ktorý bol rovnako ako ten predchádzajúci publikovaný v časopise Science. Časový odhad domestikácie psa týchto autorov sa priblížil k archeologickým údajom, pričom ten zodpovedá časovému rozmedziu 40 000–15 000 rokov. Ďalšia dôležitá skutočnosť je geografická lokalizácia domestikácie psa. Autori sa domnievajú, že ide o východnú Áziu, sú preto konfrontovaní s faktom, že najstarší archeologický záznam pochádza z Európy a Blízkeho Východu. No podľa nich to nie je problém, domnievajú sa, že doterajšia neprítomnosť starších archeologických údajov ešte nemusí rušiť ich závery. Ako príklad uvádzajú jablko: to, že vitamíny v jablku nevidíme, ešte neznamená, že tam nie sú. Savolainen svojimi výsledkami spochybnil hypotézu o viacnásobnom a multiregionálnom pôvode psov, čím určite sklamal značné množstvo jej zástancov. Nasledujúce roky sa ale vedci snažili nechať si pootvorené zadné dvierka pre prípad, čo keby... Práve s podobným povzdychom (nad neochotou univerzálne akceptovať ním proklamované výsledky) nadviazal Savolainen na medzinárodnom vedeckom fóre (Canine Sience Forum 2008 v Budapešti) na predchádzajúcu štúdiu, pričom sa snažil o precíznejšie definovanie miesta pôvodu porovnávaním vzoriek psov a vlkov medzi geografickými subregiónmi Ázie. Jeho domestikačný kompas ukázal na juhovýchodnú Áziu a časové rozmedzie spoločného predka psa a vlka stanovil na obdobie pred 15 000–5 000 rokmi. Ale vráťme sa k „čo keby...“. Toto „čo keby...“ sa ukázalo na horizonte v roku 2005 a vyslovil ho taliansky vedec Fabio Verginelli, samozrejme s kolegami. Výsledky tohto kolektívu podporili tvrdenie odporcov názoru, že psy pochádzajú z jedného geografického miesta a času, lebo k Ázii pridali Európu.

Vo svojom článku diskutujú o možnosti, že genetická separácia vlkov a psov sa pravdepodobne uskutočnila po neolitickej poľnohospodársko-pastierskej revolúcii, kde dôvodom bola nezlučiteľnosť požiadaviek na dobytok u ľudí a vlkov. Dovtedy žiadny dobytok (ešte nebol domestikovaný) a záujmy človeka s ním nebránili tomu, aby sa medzi sebou krížili vlky a vtedajšie proto-psy. K tejto názorovej „vlne“ by sme mohli priradiť aj výsledky vedcov z roku 2000, ktoré podporujú nezávislú domestikáciu psa v tzv. Novom Svete.³⁾ Vďaka nim sa pridáva ďalší geografický región, t. j. Amerika. V šermiarskom strehu proti uvedeným záverom o pôvode predkolumbovských psov v Amerike stoja závery Jennifer Leonardovej a ako bonus jeden jazykolam. Xoloitzcuitli (skúste to povedať 3-krát rýchlo za sebou), u nás skôr známy ako Mexický naháč, slúžil ako predmet výskumu na stanovenie nezávislého pôvodu psov v Novom Svete.⁴⁾Výsledok? Tieto psy boli pôvodne domestikované niekde v Starom Svete. Čo dodať na záver? Odpoveď na časovanie a lokalizovanie domestikácie psa je, ako sme naznačili, zložitá. Skúsme si nechať pootvorené zadné dvierka a otvorenú myseľ na nové informácie, ktoré, dúfame, čo nevidieť prídu.