Oranžéria

Nová oranžéria (1996–1998) od Evy Jiřičnej a Duncana Webstra si získala množstvo priaznivcov i odporcov. Priaznivci poukazujú na jej technologický a estetický prínos k historickému prostrediu Kráľovskej záhrady, odporcovia ju považujú za samoúčelné, ambivalentné a nákladné „gesto“ európskej postmoderny na Pražskom hrade. Obe strany pritom užívajú aj prívlastok manieristická. Prvá strana skôr s odvolaním sa na manierizmus ako umelecký a architektonický sloh či fázu slohu, druhá strana zasa v presvedčení, že tým charakterizuje dielo užívajúce viac zručnosť – manieru – v opakovaní architektonických techník než vlastnú tvorivú činnosť. Nech už je pochopenie a hodnotové ladenie termínu manierizmus na oboch stranách akékoľvek, otázkou je, ako postihuje povahu tejto stavby v súvislosti s dejinami manieristickej architektúry.

Hoci sa Nová oranžéria mala stať jednoznačne fungujúcim článkom technickej infraštruktúry Kráľovskej záhrady, zadávatelia i autori projektu kládli na ňu už od začiatku ambivalentné technologické a symbolické nároky. Mala stelesňovať súčasnú architektúru s počítačovo riadenou vnútornou klímou a súčasne nepôsobiť „technologizujúcim dojmom“. Mala byť modernou stavbou s inovatívnou konštrukciou a súčasne nenarušiť staticky nespoľahlivý zvyšok zadného tehlového múru rudolfínskej oranžérie postavenej r. 1582. Mala dodržať výšku schátranej oranžérie vybudovanej v záhrade v 40. rokoch 20. storočia preto, aby sa nenarušil obvyklý výhľad na Hrad, ale zároveň nemala brániť rozšíreniu či zmene funkcie na hradný skleník. Bolo nevyhnutné vyhnúť sa napodobovaniu predchádzajúcich oranžérií a súčasne nenarušiť historický charakter miesta. Hoci riešenie Novej oranžérie je prevádzkovo, technologicky a materiálovo jednoznačné, na takúto architektonickú úlohu a miesto odpovedá architektúrou s dvojakou platnosťou (zahŕňajúcou nielen protiklad, ale aj zvrat). Ambivalentnosť je pritom nielen jej vlastnosťou, ale aj metódou vzniku.

Za manieristickú považujú priaznivci i odporcovia kurióznosť oranžérie, jej zjemnené, takmer maliarske pôsobenie vo svetle prechádzajúcom polopriehľadnými vrstvami diagonálnou konštrukciou zviazanej stavby zo skla. Manieristický sa mi však zdá skôr jednoduchý, hladký chod tohto zložitého a členitého „domu-stroja“ na pestovanie rastlín, spôsob, akým sa počítačové technológie („automat“) vzťahujú k vonkajšej oceľovej konštrukcii („sieti“) a zaveseným skleným stenám („krištáľu“). Utvárajú komplex s diferencovanými oddelenými vrstvami prepojenými iba vzduchom, svetlom, vlhkosťou a rastlinami. Je to živý organizmus vložený do organizmu umelého. Rozľahlý interiér bez vnútorných podpier vzniká vrstvením a prevrátením obvodového plášťa „naruby“: konštrukciou von, sklom dnu. Ako kuriózny a bizarný sa mi tu -ak už - javí samotný proces prevrátenia prirodzene a umelo, primitívne a inteligentne, starobylo a moderne živenej „zvrátenej“ schránky, ktorá vyjadruje bytostnú ambivalentnosť celého (zá)hradného areálu. To, že má aj ďalší, oddelený či hermetický zmysel manifestovaný prestupom svetla hranolom (nazývaným autormi aj „uhlík“), poukazuje na proces, v ktorom pod tlakom stabilného miesta a rozvíjajúcich sa technológií vzniká „automat-prostredie-drahokam“, ktorý sa neustále premieňa.