Dom vo svahu

Možno by mali byť tieto riadky predstavujúce tvorbu architektky Markéty Cajthamlovej prostredníctvom jediného projektu – vily v Černošiciach (1997–1999), ktorú navrhla spolu s architektom Levom Lauermannom, vlastne nazvané: dom v černošickom svahu. Ak sa človek odhodlaný stavať dom usadí a vyberie si konkrétnu lokalitu, jej osídľovanie sa mu stane dlhodobým poznávaním výziev a záhad miesta. Architekt Frank Lloyd Wright o tom v reči prednesenej r. 1938 pred federáciou amerických architektov povedal: Môj recept na moderný dom znie: najskôr vyberte dobré miesto. Siahnite po mieste na najobtiažnejšom pozemku – vyberte pozemok, ktorý nik nechce – ale taký, ktorého črty poukazujú na určitú povahu: na stromy, na jedinečnosť, na akúsi chybu, ktorú má z hľadiska obchodníka s pozemkami. Táto mnohým možno podivne znejúca rada nepramení len z Wrightovho vzťahu k čaru a náročnosti miest, na ktorých staval (a z jeho pochybovania o vzájomnej prevoditeľnosti našich hľadísk), ale tiež z úvah o architektúre modernej svojou novosťou, funkcionalitou i organickosťou. Organickou sa podľa Wrighta architektúra stáva vtedy, keď – inšpirovaná prírodou – je „sama zo seba“, vnútorne opodstatnená, skutočná, pravá (intrinsic) entita, v ktorej celok sa vzťahuje k časti tak, ako časť k celku.

Miesto v strmom svahu zarastenom riedkym dubovým lesom, kde vila v Černošiciach dnes stojí, je takýmto wrightovsky dobrým, teda obtiažnym pozemkom inšpirujúcim architekta k tvorivému stavaniu a obyvateľov k tvorivému bývaniu. Svah so stromami sa stáva iniciátorom priestorovej skladby domu pre päťčlennú rodinu, hoci pri menej citlivom prístupe klienta i architekta by sa ľahko mohol stať chybou nielen z hľadiska obchodníkov s pozemkami. Dom by sa bez tohto, do istej miery „nehostinného“ pozemku nestal takým pohostinným. V zmysle svojej „pohostinnej nehostinnosti“ obyvateľom ponúka výstup do strmého kopca, oddialenie od osídleného sveta a zároveň blízkosť prírody. Ponúka intimitu, uzavretosť v kaskádovito členitej schránke, aj ďaleké výhľady. Obrazy okolia, oknami rámcované a smerované, tu nestrácajú čaro meniacej sa, „živej“ krajiny.

Ak si kladieme otázku, čo vlastne robí túto stavbu na tomto mieste tak „skutočnou“ a – povedané s Wrightom – „vnútorne opodstatnenou“, je to práve jej uzavretý, a predsa neukončený priestorový rozvrh odpozorovaný z charakteru miesta a premenený prostriedkami modernej architektúry. Pre Wrighta bola každá horizontála domu extenziou pôvodného krajinného horizontu, tak ako bola preňho krajina tou najjednoduchšou architektúrou, usporiadanosťou. Ak je schodisko architektonickou analógiou svahu, ak je terasa i plochá strecha architektonickým vyzdvihnutím krajinného horizontu do výšky, potom skladobnosť tohto domu je pokusom uchopiť vnútornú ústrojnosť tohto miesta a doplniť, rozvinúť ju do architektonického diela – hry vertikál a horizontál –, ktorú by sme tu inak nenašli. Ak sa v zmysle Wrightovho uvažovania o organickom budovaní domu v krajine pýtame aj na to, aký vzťah tu majú celky k častiam a naopak, môžeme odpovedať, že je to vzťah veľmi voľný. Priestor vily nie je riadený žiadnou celkovou kompozičnou schémou, a predsa si tu celky a časti navzájom odpovedajú. Ak je táto vila vo svahu aj analógiou hniezda vysoko medzi stromami, potom je hniezdom upleteným z presných i menej presných, navzájom prepojených obytných buniek, navodzujúcich jemné napätie medzi prírodným prostredím a stavbou, medzi formami voľnými a viazanými, premenlivými a nemennými. Práve disharmoničnosť v harmónii je podľa mňa najinšpiratívnejšou výzvou a záhadou obývania vily v Černošiciach. Ponúka omnoho podnetnejšiu analógiu s Wrightovou vilou nad vodopádom, než je púha podobnosť foriem, ktorá sa týmto dvom majstrovským stavbám často pripisuje.