Reflexia priestoru v prirodzených jazykoch

Naivne chápaný priestor (tak ako sa reflektuje v jazyku) je na rozdiel od geometrického priestoru nerovnorodý. Hovoriaci vníma svoje najbližšie okolie ako centrum priestoru a zo svojho pohľadu pragmaticky hodnotí jeho časti. Rozdiely v chápaní priestoru medzi jednotlivými jazykmi sa prejavujú v zámenných systémoch, v toponymii i v lexike vôbec.

Z mnohých jazykov poznáme elementárny dvojčlenný systém: tento - ten, this - that, dieser - jener. Použitie jednotlivých tvarov závisí od vzťahu označovaného predmetu k zhovárajúcim sa. Prvé formy z týchto dvojíc označujú predmety či osoby v blízkosti hovoriaceho, druhé sa aplikujú na ostatné, vzdialenejšie predmety a osoby. V iných jazykoch sa stretávame s trichotómiou priestoru, napr. latinské hic - iste - ille, japonské kono - sono - ano a maorijské teenei - teenaa - teeraa. Na predmety (osoby) v priestore bezprostredne obklopujúcom hovoriaceho sa vzťahujú ukazovatele hic v latinčine, kono v japončine a teenei v maori. Na priestor okolo poslucháča sa vzťahujú ukazovatele iste v latinčine, sono v japončine a teenaa v maori. Tretí člen triády (latinské ille, japonské ano, maorijské teeraa) sa vzťahuje na priestor vzdialený od obidvoch účastníkov komunikácie.

Austrálsky jazyk kalkatungu člení komunikačný priestor ešte jemnejšie. Zámeno caa sa vzťahuje na predmety v blízkosti hovoriaceho, ak sú v jeho zornom poli, naa označuje predmety, ktoré sú mimo jeho zorného poľa, a zámeno paa sa vzťahuje na vzdialené predmety.

Z pragmalingvistického hľadiska je priestor prostredie, v ktorom existujeme, konáme, pohybujeme sa. Ľudia žijúci v raných kultúrach pokladali za stred sveta miesto, ktoré obývali. V Škandinávii sa svet ľudí volal Midgardr "usadlosť uprostred". Obklopoval ho svet netvorov a obrov Utgardr, t.j. "za ohradou". Nejde však o škandinávske špecifikum. Čína sa odjakživa pokladala za krajinu stredu (porovnaj domáci názov Číny Čung-kuo). Obyvatelia Mangaie v Cookovom súostroví boli presvedčení, že len ich ostrov je obývaný ľuďmi, obyvateľov okolitých ostrovov považovali za zlých duchov.

Pozorovateľ a účastník rozhovoru je centrom priestoru, ale tým sa rola človeka v procese členenia priestoru nevyčerpáva.

George Lakoff a Mark Johnson v knihe Metaphors We Live By tvrdia, že hoci je náš pojmový systém štruktúrovaný metaforicky, základné priestorové pojmy sú odvodené bezprostredne zo zmyslovej skúsenosti. Je to síce pravda, ale priestor môže vystupovať takisto vo funkcii zdroja, ako aj cieľa lexikálnej metafory. Význam mnohých priestorových slov sa preto nedá opísať bez prihliadnutia ku kultúre. Anatómia je najvýznamnejším modelom pre stvárňovanie priestorových výrazov v mnohých indiánskych jazykoch. V jazyku tzutujil sa slovo -paan "brucho" používa aj vo význame "vnútri", "v" (chpaan ja jaay, "v dome"); -xkin "ucho" znamená aj "vedľa" (pa rxkin ja jaay "vedľa domu"); -iij "chrbát" označuje "za", "vzadu"; -chii^ ¹⁾ "ústa" majú aj význam "vedľa", "v blízkosti"; slovo -wach "oko" sa používa i vo význame "pred", "oproti", "na" a konečne slovo -wi^ ¹⁾ "hlava" znamená aj "na", "nad".

Podobný model stvárňovania priestoru nachádzame v sumerčine, najstaršom zachovanom jazyku. Sumerské slovo ša(g) "srdce" vytvára výraz ša(g)- ...-ak-a "vnútri", "v"; slovo igi "oko", "tvár" je súčasťou výrazu igi-...-ak-a "pred"; slovo eger "chrbát" je vo výraze eger-...-a(k)-še "za", "vzadu" a slovo ugu "temeno" vo výraze ugu-...-ak-še "nad".

Podobne sa využívali časti tela v akkadskom jazyku, ktorý neskôr vytlačil sumerčinu. Vynára sa otázka, či metaforické využívanie častí tela v akkadčine nie je prejavom sumerského vplyvu. Podobné frazeologizmy sú známe z novohebrejčiny.

Metaforizácia anatomických termínov je dobre známa z polynézskych jazykov, hoci sa neaplikuje natoľko dôsledne. V priestorovom význame sa najčastejšie používajú pomenovania nápadných častí tela, predovšetkým hlavy. Zo zvieracej anatómie je to pomenovanie chvosta, typického znaku zvieracieho tela.

Mnohé mýty zdôrazňujú spojitosť medzi telami bohov a svetom ako dôkaz jednoty bytia zahrnujúceho i ľudí. Ak podľa mangajských predstáv má nebo dve oči - slnko a mesiac, ak sa s touto myšlienkou stretávame v Číne, ba aj v stredovekej Európe, pohybujeme sa v rovine mytológie, no ak v indonézštine výraz "oko dňa" je neutrálnou lexémou pre slnko, máme už do činenia s lexikálnou metaforou.

Ukážkový príklad aplikácie komplexu anatomických termínov poskytuje kultúra novozélandských Maoriov. Kmeňový dom "whare whakairo" sa pokladá za reprezentáciu prapredka, jeho časti sa usúvzťažňujú s časťami tela predka a tí, čo do neho vstupujú, sa obrazne vracajú do mýtickej minulosti.

Chápanie domu ako tela poznáme z ostrova Roti v Indonézii (dokonca aj celý ostrov tu chápu ako telo). Ako model slúži zvieracie telo, nasvedčuje tomu koordináta hlava "langa" - chvost "iko". Hlava je časť domu alebo ostrova obrátená k východu "dulu", kým chvost k západu "muli". S ňou sa prekrýva koordináta svetlo "fulak", korelujúca s východom a hlavou, a tma "nggeo", zodpovedajúca západu a chvostu.

Mýtická toponymia Nového Zélandu predstavuje zaujímavý príklad premietnutia anatomických termínov na priestorový makroútvar (celý ostrov). V zhode s polynézskym motívom "Maui vylovil zem z mora" sa Severný ostrov (po maorijsky Aoteaora) v mytológii identifikuje s vylovenou rybou. Preto sa volá Te Ika a Maui (Mauiho ryba). Hlava tejto ryby "Te Upoko o te Ika" sa nachádza na juhu ostrova a náhodou sa zhoduje s hlavným mestom Wellingtonom. Wellingtonský prístav sa stotožňuje s ústami ryby "Te Whanga nui a Tara", ale tým sa paralelizmus nevyčerpáva. Jazero Wairarapa je okom ryby, jazero Taupo sa pokladá za jej srdce, Taranaki na západe a Tai Rawhiti na východe sú plutvy a krajný sever je známy ako Te Hiku o te Whenua čiže chvost zeme. Mýtický rybár Maui musel loviť "rybu" z člna, a tak dostal Južný ostrov vzletné pomenovanie Te Waka o Maui, "Mauiho čln". Kotvou Te Puka o te Waka o Maui je Stewartov ostrov na juhu a lavičkou Te Taumanu o Maui pohorie Kaikoura na severovýchode Južného ostrova.

Prvky anatomického modelu v priestorovej terminológii sa vyskytujú aj v jazykoch nám blízkych. Dokazujú to príklady zo slovenčiny, ako temeno, úpätie alebo bok hory (angl. side of a mountain), čelo doliny, priečelie budovy (angl. front of a building), ústie rieky (angl. mouth of a river). V slovenčine i češtine možno však pozorovať postupné odpútavanie od zjavnej antropologizácie priestoru derivačnými zmenami, v dôsledku ktorých sa priestorové termíny líšia od pôvodných anatomických termínov (priečelie verzus čelo, ústie verzus ústa a pod.) V našich jazykoch sa stretávame s vyššou mierou abstrakcie a nižšou mierou neurčitosti v porovnaní s anglickými ekvivalentmi front (of a building) alebo mouth (of a river) - čo si nevysvetľujeme ako nadradenosť našich jazykov, ale ako dôsledok ich väčšej derivačnej pružnosti.

Nerovnorodosť jazykového priestoru zdôrazňuje hodnotová asymetria dvoch geometricky rovnocenných polovíc priestoru - prednej a zadnej. Predná polovica priestoru je privilegovná najmä preto, že do nej sa upierajú naše zmysly, predovšetkým zrak. Privilegovaný štatút prednej polovice priestoru ilustrujú príklady metaforických vyjadrení niektorých sociálnych vzťahov: byť na chvoste (hnutia, vývinu), postaviť sa do čela, pokrivkávať za, anglické lag behind. V jazyku maori slovíčko mua "pred", "predná časť" označuje aj sakrálne miesto, kým slovo muri "za", "vzadu" sa vzťahuje na profánnu sféru (miesto, kde sa pracuje, netabuizovaná časť obydlia).

Ak rozdelíme priestor na hornú a dolnú polovicu, zistíme, že ani tieto dve časti nie sú psychologicky rovnocenné. S hornou polovicou sa spájajú kladné a so spodnou záporné asociácie. Súvisí to so všeobecne známym protikladom aktivity a pasivity, sily a slabosti, rastu a zániku, so vzťahom dravca a koristi, víťaza a porazeného, vládcu a poddaného.

Hodnotiace momenty sa uplatňujú, keď sa členenie priestoru na hornú a dolnú polovicu prenáša do iných pojmových oblastí, napríklad: povstávať (vo význame vznikať) - upadať, stúpať - klesať, vyzdvihovať - ponižovať, nadradený - podradený, nemecké Aufstieg - Untergang, anglické arise - go down, superior - inferior, superstrát - substrát...

Protiklad hore - dolu sa používa v elementárnej stratégii zdvorilosti a úcty. Hovoriaci môže váženú osobu situovať do vyššej sféry a osloviť ju Ihre Hoheit v nemčine, Your Highness v angličtine, Vaše prevoschoditeľstvo v ruštine. Veď i bohovia sídlia na nebesiach, prípadne na vysokých horách, chrámy a veže sa týčia do výšky a ľudia vzdávajú božstvám úctu klaňaním, kľačaním alebo poležiačky.

Náznaky asymetrie sa vyskytujú aj pri členení priestoru na ľavú a pravú polovicu. Obvyklá je sociálna preferencia pravej ruky pred ľavou (porov. Bibliu), to sa premieta do frazeológie: mať obidve ruky pravé (ľavé).

Na mimojazykový (alebo dokonca predjazykový) základ hodnotiacich aspektov priestorového členenia poukazujú G. Lakoff a M. L. Johnson. Zohnuté držanie tela je príznačné pre skleslosť a smútok, vzpriamené súvisí s povznesenou náladou. Vážna choroba, únava, spánok, porážka sa asociuje s ležaním; zdravie, bdelosť, či víťazstvo so vztýčenou pózou. Korene tohoto protikladu nachádzame ešte vo zvieracom svete.

Kategória času sa na rozdiel do kategórie priestoru nedá vnímať priamo zmyslami, vnímame iba následky plynutia času. Je nesporné, že v jazyku sú termíny umožňujúce orientáciu v čase odvodené od termínov opisujúcich priestor. S tým súvisí cyklické, v zásade reverzibilné chápanie času v mnohých kultúrach. Tak ako sa možno vrátiť späť v priestore, v súlade s logikou tohoto naivného "časopriestoru", sa nevylučuje návrat v čase, ba ani panchrónia. Večné obdobie snenia, ústredná koncepcia austrálskej mytológie, znamená, že mytologická minulosť existuje v prítomnosti a bude existovať aj v budúcnosti. Mytologické bytosti nezomierajú, hoci žijú v inej podobe alebo na inom mieste.

V rôznych jazykoch sa na vyjadrenie toku času, minulosti a budúcnosti využíva protiklad prednej a zadnej, resp. hornej a dolnej polovice priestoru. Ak sa zamyslíme nad protirečivosťou výrazov predkovia, to tu bolo pred nami, predtým a pod. na jednej strane a výrazov máme to pred sebou, pred nami je ťažký rok na druhej strane, zistíme, že v prvom prípade sa pred (ako predložka alebo predpona) vzťahuje na minulosť, kým v druhom na budúcnosť. Priestor sa tu metaforizuje do časovej domény ako abstraktná kategória, ale vychádza sa z konkrétnej situácie. Slovo predkovia (v protiklade k potomkom) sa opiera o absolútnu časovú postupnosť, kým výraz máme to pred sebou (za sebou) vychádza z predstavy budúcnosti ako čohosi, na čo sa pozeráme, kam upierame pohľad, keď kráčame vpred.

Organizáciu makropriestoru kompletizuje členenie na svetové strany. Jeho motivácia býva odvodená od živonej praxe. Starí Egypťania si vzali za základ orientácie juh, odkiaľ pritekal Níl. Jedno zo staroegyptských pomenovaní juhu je totožné so slovom "tvár", kým sever sa označoval slovom zátylok. Platí to prinajmenšom pre staršiu dejinnú fázu vývinu. Knut Tallquist rozlišuje štyri typy orientácie: lokálnogeografickú, kiblovú, slnečnú a polárnu. Spomínaný staroegyptský spôsob orientácie je druhého typu, domnelý prameň Nílu bol pre Egypťanov "kiblou". Na polynézskych ostrovoch nachádzame príklady lokálnogeografickej orientácie, akou je rozhranie mora "tai" a súše "uta". Prvky lokálnogeografickej orientácie nachádzame i na Slovensku. Je to kontrast hôr a nížin, ktorý sa prekrýva s kontrastom sever - juh. Preto sa severnému Uhorsku (Slovensku) hovorilo Horniaky a južnému Dolniaky. Z tohoto dôvodu Slovákom znie zvláštne, že v Nemecku je to opačne - horné Nemecko je na juhu a dolné na severe. Podobne Egypťania pokladali tok Nílu z juhu na sever za čosi prirodzené a žasli nad tým, že Eufrat a Tigris tečú "naopak".

Na jednom a tom istom území môžu koexistovať dva druhy orientácie, napríklad lokálnogeografická a slnečná. Východ je tam, kde vychádza slnko (po maorijsky raa whiti, doslova vychádzajúce slnko), kým západ je miesto, kde slnko klesá za obzor (po maorijsky uru, doslova vstupovať). Obyatelia Havajských ostrovov poznali orientáciu typu kibla. Havajské slovo označujúce juh znamená totiž vľavo "hema" a slovo pre sever znamená vpravo "'akau". Kiblou Havajčanov bol teda západ "komohana", t.j. vstup, tá svetová strana, kde sa nachádzala krajina ich predkov, kým východ bol hikina (doslova vychádzanie). Pozoruhodné je, že v Polynézii nachádzame aj rudimenty polárnej orientácie. Na Novom Zélande, teda na južnej pologuli, hore "runga" znamená juh a dole "raro" sever. Na Havajských ostrovoch, teda severne od rovníka, je to presne naopak, luna "hore" znamená sever a lalo "dolu" juh.

Častá aplikácia anatomických termínov poukazuje na dôležitosť obrazu vlastného tela v poznávacom procese. Pri skúmaní týchto otázok sa stýka jazykoveda s filozofiou i s etnológiou. Toto vzájomné ovplyvňovanie a zbližovanie disciplín sa odohráva ako súčasť procesu, ktorý sa plnšie rozprúdil, keď transformačná generatívna gramatika stratila gloriolu univerzálnej platnosti, a keď sa od gramatiky začala vyžadovať nielen deskriptívna, ale aj explanatórna adekvátnosť.