Prehľad marsologických období

Radarový prieskum povrchu planéty Mars sondou Mars-Orbiter priniesol detailné poznatky o reliéfe tohto povrchu. Na základe získaných poznatkov vedci študujúci Mars, marsológovia, skonštruovali históriu vývoja povrchu tejto planéty, pričom ju rozdelili do troch základných “marsologických″ období (analógia pozemských geologických období).

Noachián

je najstarším obdobím. Začína po ochladnutí marsovského povrchu, kedy sa tento stal pevným, a končí zhruba pred 2,8 až 3,8 miliardami rokov. Tento jediný časový údaj z histórie vývoja Marsu je známy zo skutočnosti, že pred 2,8 až 3,8 miliardami rokov sa skončilo bombardovanie planét Slnečnej sústavy a ich mesiacov meteoritmi. Toto bombardovanie postihlo aj Zem s Mesiacom, preto je čas jeho skončenia známy.

Keďže počas celého Noachiánu bol povrch Marsu vystavený už spomínanému frekventovanému bombardovaniu meteoritmi, tvorili sa na ňom početné impaktné krátery s priemermi v rozsiahlom diapazóne škál. Vulkanizmus bol veľmi rozšírený na všetkých vyvýšeninách. V hojnej miere sa tvorili údolia, dochádzalo k prepájaniu kráterov, hlavne na vyvýšeninách.

V období Noachiánu s najväčšou pravdepodobnosťou takmer celú severnú pologuľu Marsu pokrýval oceán (viď obrázek). Dlhodobá klíma v tomto období bola vlhká, daždivá a relatívne teplá. Zaľadnenie existovalo zrejme len v polárnych oblastiach, jeho rozsah nie je v tomto období známy.

Hesperián

Je akýmsi prechodným marsologickým obdobím. Tvorba impaktných kráterov počas tohto obdobia vo všeobecnosti nebola frekventovaná, aj keď z času na čas sa frekvencia zvýšila.

Vulkanizmus nebol až tak rozšírený, ako v Noachiáne. Vulkanická aktivita bola sústredená na vulkanických planinách. V Hesperiáne došlo k oživeniu sopečných oblastí Tharsis a Elysium. Údolia sa ďalej tvorili a vyvíjali na plášťových jednotkách a medzikráterových pláňach.

Súvislý oceán v Hesperiáne vyschol a na povrchu Marsu boli v tomto období izolované oceány, ktorých rozsah sa zväčšoval a zmenšoval tak, ako dochádzalo k záplavám. Najmä v neskorom Hesperiáne sa začali vyskytovať obdobia náhleho a rozsiahleho prúdenia vody pri epizodickom roztápaní ľadu. V tomto období sa na povrchu planéty objavuje rozsiahle zaľadnenie. Pravdepodobne boli celkom zaľadnené oblasti Argyr, Hellas a Dorsa Argentea.

Dlhodobá klíma bola chladná a suchá, len z času na čas prerušovaná vlhkými, daždivými a relatívne teplejšími medziobdobiami.

Amazonián

Je najmladším marsologickým obdobím. Tvorba impaktných kráterov v tomto období prakticky ustala. Sopečná činnosť sa takmer celá sústredila do oblasti Tharsis a Elysium.

Počas raného a stredného Amazoniánu dochádzalo k náhlym výtokom vody, ktorá prúdila hlavne výtokovými kanálmi (viď obrázek). Tieto záplavy mali katastrofický charakter. Napĺňali vodou postupne vysychajúce moria a jazerá, ktoré ešte ostali po hesperianských oceánoch. Tie po každej záplave prechodne zväčšili svoj rozsah a hĺbku.

Zaľadnené plochy sa v strednom Amazoniáne rozšírili takmer na celú južnú pologuľu. V neskorom Amazoniáne sa z prelámaných ľadovcov sformovali periglaciálne plášte a v polárnych oblastiach sa vytvorili rozsiahle, do vrstiev usporiadané zásobárne ľadu.

Dlhodobá klíma bola ešte viac chladná a suchá, ako v období Hesperiánu, hoci aj toto obdobie bolo prerušované periglaciálnymi a glaciálnymi medziobdobiami, ktoré boli vlhkejšie.

Ustávanie marsologickej aktivity

Z podaného prehľadu marsologických období je zrejmé, že marsologická aktivita postupne ustávala. Príčinu toho marsológovia hľadajú v strate povrchovej vody a tiež v postupnom vyčerpávaní sa zdrojov tepla, ktorými na Marse boli a zčasti ešte dodnes sú sopky. V období Noachiánu bolo teplo vo výraznej miere uvoľňované aj pri dopadoch meteoritov. V tomto období sa na povrchu Marsu uvoľňovalo teplo dostatočné na to, že voda sa tu nachádzala prevažne v kvapalnom skupenstve. V neskorších obdobiach dochádzalo k strate cirkulujúcej kvapalnej vody jej namŕzaním na ľadovcové príkrovy a tiež, zdá sa, aj exosférickým únikom do kozmického priestoru a hydrolýzou vyvolávanou najmä niektorými marťanskými kremíkatými povrchovými horninami.

Všetka táto strata vody spôsobila v konečnom dôsledku aj ustrnutie kváziperiodických cyklov oteplenia. Výskyt oteplení v Hesperiáne a Amazoniáne bol súčasťou marťanského hydrologického cyklu. Voda odparená z oceánu, či morí a jazier na severe namŕzala vo vyšších a chladnejších polohách južných pohorí a zvyšovala tak hmotnosť ľadovcového príkrovu. Zvyšujúci sa tlak tohto príkrovu na podložie vyvolával zvýšenie vulkanickej aktivity, následné roztápanie sa častí príkrovu a záplavové prúdy vody prúdiace výtokovými kanálmi naspäť do severných preliačin, kde dochádzalo k obnovovaniu morí. Zmenšenie sa hmoty ľadovcového príkrovu znamenalo aj menší tlak na podložie a následné prechodné zníženie vulkanickej aktivity – cyklus sa začal opakovať.

Tým, že sa kolobehu zúčastňovalo čoraz menšie množstvo vody, amplitúda cyklov sa zmenšovala, až postupne celkom ustala. Z opísaného však vyplýva, že pod marťanským povrchovým pieskom by sa ešte aj dnes mali ukrývať pomerne rozsiahle, zamrznuté močaristé terény.

Hľadanie marťanských fosílií

V súvislosti s marsologickými obdobiami si mnohí kladú otázku o možnom vzniku a vývoji marťanského života. Žiaľ marsológovia doteraz spoľahlivo nevedia, či niektoré z období teplej a vlhkej klímy trvalo dosť dlho na to, aby mohol vzniknúť aspoň primitívny život. Zhodujú sa len v tom, že vyššie formy života by neboli schopné prežiť studené a suché medziobdobia.

Ak raz budú výskumné expedície hľadať na Marse fosílie, najvhodnejšími miestami zrejme budú predpokladané vyschnuté lagúny dávnych marťanských morí, kde život, ak skutočne na Marse existoval, bol pravdepodobne najhojnejší a najdlhšie prežíval. Potešiteľné je, že NASA chystá expedície dvoch automatických sond na povrch Marsu už v decembri 1996 a v júli 1997.