Smrtiaci vírus Ebola

O zemepise štátu Zair (bývalé belgické Kongo) vie priemerný človek asi toľko, že sa nachádza v Afrike, jeho najväčšia rieka je Zair (Kongo), prípadne ho napadne názov hlavného mesta, Kinshasa (do roku 1964 Léopoldville). Pred devätnástimi rokmi sa stal známy severný prítok Zairu – rieka Ebola, ktorej meno dnes naháňa strach. Je po nej totiž nazvaný vírus, ohrozujúci obyvateľstvo tohto afrického štátu a čiastočne aj celý svet.

História choroby spôsobenej vírusom Ebola (choroba ešte nedostala zvláštne pomenovanie) sa začala písať roku 1976. Dodatočne sa však objavil jeden lekár, ktorý sa roku 1972 nakazil od pitvanej mŕtvoly. To, že ochorel, je v protiklade s názorom hlásaným médiami, že smrť pacienta znamená koniec rozširovania sa choroby.

V juhozápadnom Sudáne, pri hraniciach so Zairom (v okolí osád Nzara, Maridi a Juba) a v okolí severozairskej rieky Ebola (prvý pacient pochádzal odtiaľ z dedinky Yambuku) sa objavila infekčná choroba s vysokou úmrtnosťou. Odvtedy vieme, že chorobu spôsobil vírus Ebola a ochorelo na ňu v Sudáne 284, v Zaire 318 ľudí. V Sudáne zomrelo 151 (53 %), v Zaire 280 postihnutých (88 %). Obzvlášť ten posledný údaj naznačuje, že tento vírus je jedným z najnebezpečnejších. Nasvedčuje tomu aj terajšia epidémia, počas ktorej za niekoľko dní zomrelo takmer sto ľudí.

Epidémia roku 1976 sa nerozšírila do takej miery, ako odborníci pôvodne predpokladali. Na území Sudánu sa nakazilo 3 – 15 ľudí na 1 000 obyvateľov, v Zaire 1 – 8 ľudí.

V nasledujúcich rokoch sme o víruse Ebola veľa nepočuli. Roku 1977 asi 300 km od rieky Ebola sa objavili dvaja pacienti – 9ročné dievča a 46ročný muž – ich chorobu však nediagnostikovali správne. Za príčinu úmrtia považovali maláriu, ale neskoršie vykultivovali z ich krvi vírus Ebola. Dva roky potom sa objavilo v Sudáne niekoľko ochorení, nakazilo sa 34 ľudí, z toho 22 (65 %) zomrelo. Odvtedy väčšia epidémia neprepukla.

Latentná nákaza bez príznakov

O tom, že vírus nezmizol, svedčí to, že na určitých územiach sa objavila u obyvateľstva latentná infekcia. V krvi niektorých ľudí totiž našli protilátky proti vírusu Ebola, a to nielen v Zaire, kde sa infikovalo 4 – 10 % obyvateľstva (podľa prítomnosti protilátok), ale aj v Sudáne, Nigérii, Kamerune, Keni a Libérii.

Za tejto ustálenej situácie vypukla terajšia epidémia v Zaire. Začala sa tiež ďaleko od rieky Ebola, v Kikwite, blízko hlavného mesta. Keďže doteraz narastá počet chorých a mŕtvych, ešte sa nedá určiť, koľko obetí si vírus Ebola vyžiada. Prvý pacient bol 36ročný laborant, jeho chorobu opäť nesprávne diagnostikovali: na základe horúčky a hnačiek predpokladali lekári dyzentériu. Čoskoro však prišli na to, čo mu je, pretože, ako to udávali, „z jeho telesných otvorov sa začala valiť krv“ a nakoniec zomrel.

Terajšiu epidémiu spôsobilo vlastne chybné diagnostikovanie choroby. Keďže v Zaire nemajú zdravotníci zvláštne obavy pred dyzentériou, od umierajúceho sa nakazila jedna zdravotná sestra a jedna mníška. Mníška ešte v ten deň odcestovala do osady 70 km vzdialenej od Kikwitu, kde nakazila ďalšie tri mníšky (odvtedy aj ony zomreli). Smrteľná choroba sa však začala šíriť veľmi rýchlo aj v nemocnici, a obyvatelia, keď sa o tom dopočuli, začali z mesta utekať. Takto sa objavovali nakazení ľudia v susedných dedinách a vytvorili sa nové ohniská choroby. Vtedy zairská vláda zakázala cestovanie, v snahe zabrániť tomu, aby sa vírus Ebola dostal do štyriapolmiliónového hlavného mesta. Ale keďže zákazy sa nedajú v plnej miere dodržať, v postihnutých dedinách a v hlavnom meste upozorňujú obyvateľov cez amplióny, aby sa nepohli z bezpečia domova.

Príznaky choroby

Poznajúc infekčné vlastnosti vírusu Ebola, tieto nariadenia vôbec nie sú zbytočné. Veď ani zdravotníci nie sú pred ním bezpečne chránení. Nie je náhoda, že akonáhle sa ozrejmilo, o akú chorobu ide, bol nariadený štvrtý bezpečnostný stupeň, ktorý je prísnejší aj od predpisov vzťahujúcich sa na vírus spôsobujúci aids. Nestačia rukavice a maska, je nevyhnutné používať aj ochranný skafander. Mortalita je totiž pri tejto chorobe príliš vysoká.

Po 4 – 16dňovej latentnej dobe sú príznaky také, ako keby mal pacient chrípku. Začne ho bolieť hlava (najprv čelo a spánky, potom aj zátylok), pripojí sa slabosť, bolesti svalov a kĺbov a horúčka. Čoskoro sa objavia zažívacie problémy: bolesť brucha, hnačka s kŕčami, zvracanie a pacient stráca na váhe. Najnebezpečnejší a najhroznejší symptóm je krvácanie, ktoré sa objavuje medzi 3. a 7. dňom. Najčastejšie sa jedná o krvácanie do čriev, ktoré sfarbí stolicu na červeno alebo čierno, menej časté je zvracanie krvi, krvácanie z ústnej dutiny, z ďasien, z vagíny a z nosa. Ani zápal spojiviek spojený s krvácaním nie je zriedkavý. Okrem toho môžu nastať aj bolesti hrdla, kožné vyrážky, kašeľ, edémy, zápal pankreasu, žltačka, hučanie v ušiach, závraty, problémy s močením, bolesti lymfatických uzlín, zmyslové poruchy, ľahostajnosť, zmätenosť, podráždenosť a agresivita. Vo veľmi vážnych prípadoch pacient zomrie za 1 – 2 dni, vo väčšine prípadov však skoná medzi 7. a 16. dňom choroby. Stav prežívajúcich sa zlepšuje veľmi pomaly a treba sa ich strániť ešte aj vtedy, keď sa už cítia dobre. Podľa údajov sa totiž vírus Ebola nachádza v organizme ešte aj 2 – 9 mesiacov po prepuknutí choroby. Preto je opodstatnená izolácia pacienta a dodržiavanie bezpečnostných predpisov dovtedy, kým je nositeľom vírusu a môže iných nakaziť.

Nákaza vírusom Ebola je preto taká vážna, lebo tento vírus napadne najrozličnejšie orgány. Pri pitve bola pozorovaná opuchnutá slezina, obličky a lymfatické uzliny, na koži a slizniciach krvné podliatiny a nastali aj nekrotické zmeny v pečeni, slezine, obličkách, pankrease, nadobličkách, hypofýze, štítnej žľaze a v pohlavných žľazách. Na týchto miestach sa dokázalo elektrónovou mikroskopiou veľa partikúl vírusu. Keďže vírus Ebola napadne aj bunky stien žíl a zničí ich, vzniká krvácanie. Napomáha tomu aj skutočnosť, že poklesne počet krvných doštičiek, čo spôsobuje poruchy zrážanlivosti krvi. Všetky tieto príznaky boli zistené aj na experimentálne nakazených opiciach (makaky).

Vláknovitý tvar

Čo charakterizuje tento vírus, spôsobujúci mimoriadne veľké percento úmrtí? V prvom rade je to vláknovitý tvar, vďaka ktorému je zaradený spolu s vírusom Marburg – objaveným 9 rokov pred vírusom Ebola – do čeľade filovírusov (táto čeľaď zatiaľ ani nemá viac členov). Aj keď dva vírusy a choroby nimi spôsobené sú dosť podobné, serologicky sa od seba líšia, tzn. vyvolávajú tvorbu rôznych protilátok.

Elektronmikroskopické sledovania ukázali, že vírus Ebola má priemer 70 – 80 nm a jeho dĺžka môže dosahovať niekoľko tisíc nanometrov (podľa amerických údajov najviac 14 000 nm). Vírusové vlákno však nemusí byť rovné, môže nadobudnúť tvar U, tvar číslice 6, alebo je kruhové, a môže sa aj rozvetviť. Na jeho povrchu sú 15 nm dlhé výbežky.

Vírus je ohraničený bunkovou membránou pochádzajúcou z tej bunky, z ktorej sa vírus uvoľnil. Pod membránou sa nachádzajú štruktúry, ktoré obsahujú dedičný materiál. Kým celý vírus môže mať molekulovú hmotnosť aj 500 miliónov daltonov, reťazec jednovláknovej ribonukleovej kyseliny (RNK – dedičný materiál) má molekulovú hmotnosť iba 4,2 miliónu. Zdá sa, že táto RNK, ktorá obsahuje kódy všetkých štrukturálnych bielkovín vírusu (všetky dedičné informácie potrebné k ich syntéze), sama o sebe nie je infekčná.

Neliečiteľná nákaza

Je prekvapujúce, že kým štruktúru a zloženie vírusu HIV dobre poznáme, o niekoľko rokov skôr objavený vírus Ebola nie je dostatočne prebádaný. Štruktúra jeho dedičného materiálu (poradie nukleotidov) nie je určená a taktiež je potrebné zaoberať sa jeho nukleoproteínmi a glykoproteínom. Nielen z vedeckého, ale aj z praktického hľadiska je dôležité vedieť, že rôzne kmene vírusu Ebola nemajú rovnakú infekčnú schopnosť a pri chorobách nimi spôsobených je rôzne vysoká úmrtnosť. V tomto ohľade je veľký rozdiel medzi sudánskym a dvoma zairskými kmeňmi (spomeňme si len na mortalitu pri epidémii v roku 1976), dokonca ani dva zairské kmene nemajú celkom rovnaké vlastnosti. O štrukturálnych rozdieloch svedčí aj to, že sudánsky kmeň má o niečo dlhší reprodukčný cyklus ako zairské kmene.

Infekcia vírusom Ebola sa dá ľahko spoznať, keď sa naň myslí. Tento vírus sa dá izolovať nielen z nakazených ľudí, ale aj z morčiat alebo z bunkových kultúr infikovaných krvou chorého človeka. Okrem toho sa dajú určiť aj špecifické protilátky. To všetko je však dobré iba na to, aby lekári vedeli, s akou chorobou bojujú, pretože zatiaľ je nákaza spôsobená vírusom Ebola neliečiteľná (liečba je iba symptomatická) a prevencia je tiež v počiatočnom stave. Vakcinácia ešte neexistuje, lekári sa pokúšajú o podávanie interferónu a špecifického séra. Samozrejme veľmi obozretne liečia izolovaného  pacienta.

Veľkú pozornosť je potrebné venovať tomu, aby sa zdraví ľudia nedostali do styku s krvou alebo výlučkami chorého človeka. Nákaza môže byť prenesená aj injekčnými ihlami. Opatrnosť je na mieste aj pri súloži. Treba sa vyhýbať aj styku s krvou a výlučkami zvierat (tiež uhryznutiu nimi), pretože tie sa môžu týmto vírusom tiež nakaziť (napr. opice a hlodavce). Doteraz nie je dokázané, že by aj krvcicajúci hmyz rozširoval vírus Ebola.

Aj keď si vírus pri izbovej teplote dlho zachová svoju infekčnú schopnosť, polhodinový (alebo ešte lepšie hodinový) účinok 60 °C ho už inaktivuje. Podobne pôsobí ultrafialové a gama žiarenie, ako aj 1% roztok formalínu a betapropiolaktón.

Nakoniec by sme mali zodpovedať otázku, či táto choroba ohrozuje aj nás. Priamo nie, pretože sa u nás tento vírus nevyskytuje. Ale kvôli ochrane sa nedoporučuje (a nesmie sa) cestovať do krajín, kde je epidémia, a ľudí prichádzajúcich z postihnutých zemí – obzvlášť keď sa zdajú byť chorí – treba izolovať a nejaký čas sledovať (nedávno sa to stalo v Londýne s jednou zairskou rodinou). To sa samozrejme vzťahuje aj na import tých zvierat, ktoré môžu prenášať a rozširovať vírus Ebola.