Vedecká ilustrácia v paleontológii

Vedecká ilustrácia zohráva v paleontológii dosť významnú rolu. Aj keď sa to zdá nepravdepodobné, často má výtvarný prejav vplyv na vizuálnu predstavivosť vedeckých pracovníkov, ktorí pod vplyvom ilustrácií z rôznych publikácií formujú svoje názory a hypotézy. Tento jav je bežný a elegantne sa dá predviesť na čisto dokumentaristických ilustráciach, ktoré ukazujú základný tvar skúmaného objektu, ako napr. lebka, alebo celá kostra. Kategórie, ktoré sa tu podieľajú na deformácii vnímania sú idealizácia, reštaurácia a rekonštrukcia. Pojmom deformácia vnímania mám na mysli ako pozitívnu, tak aj negatívnu variantu. V tejto súvislosti prebieha v súčasnosti jeden zaujímavý spor. Ide o dve živočíšne skupiny, ktoré sa vyznačujú určitými anatomickými, čiže tvarovými znakmi. Sú to plazy a vtáky. Medzi nimi sa nachádza skupina Dinosauria, v ktorej sa prelínajú ako plazie, tak aj vtáčie štruktúry a spôsobujú vo vedeckej sfére názorový dualizmus. Niektorí vedci preferujú plazí charakter dinosaurov a iní presadzujú dinosaurí charakter vtákov. Dochádza tak k urputnému predháňaniu sa v nachádzaní anatomických znakov, ktoré by nahrávali tomu či onomu názoru. Nemám v záujme znehodnocovať túto metódu súperenia, ale vo vzťahu k vedeckej ilustrácii je potrebné poukázať na skutočnosť, že zmienené kategórie majú na tento typ ilustrácie vplyv. Výtvarná idealizácia tvaru kostí a celých kostier je ľahko ovplyvniteľná spomínaným názorovým dualizmom, čo sa potom odzrkadlí v ilustrácii ako násilné vnucovanie subjektívneho presvedčenia, no prezentuje sa už ako objektívne.

Idealizácia

Je všeobecne známe, že z dôvodov perspektívy sa všetky objekty z pohľadu pozorovateľa zbiehajú. Tejto skutočnosti je podriadená aj výuka akademického kreslenia na školách výtvarného zamerenia. Vedecká ilustrácia núti naopak objekty, aby sa mierne rozchádzali a to kvôli tomu, aby bolo možné na dorzálnom, ventrálnom, laterálnom (z hora, zo spodu, z boku) atď. pohľade namerať reálne rozmery aj na tých anatomických štruktúrach, ktoré sú na objekte vzdialené od priestorovo prednej časti objektu na kresbe. Dochádza tak z pozície výtvarníka k náročnému úkonu násilnej deformácie tvaru, ktorý napriek tomu, že sa na predlohe zbieha, treba roztiahnuť do reálnych rozmerov. Tento jav spôsobuje výtvarnú plochosť kresby.

Ďalší typ idealizácie nastáva napr. pri imitovaní symetrie stvárňovaného objektu. Výrazný idealizačný vklad tohoto typu nachádza uplatnenie pri ilustrovaní modelov jednotlivých štádií ontogenetického vývoja. Nežiadúce vplyvy pri výrobe modelu spôsobujú časté deformácie, ktoré musí výtvarník eliminovať a jednotlivé anatomické štruktúry napraviť aspoň v princípe do osi súmernosti.

Tretí typ idealizácie sa vyskytuje pri anatomických tvaroch, zdeformovaných geologickými tlakmi vrstiev. Ide o tvary, vyplývajúce z funkčného účelu objektu, napr. ramenná kosť.

Štvrtá idealizácia je tvarová zmena v rámci sexuálneho dimorfizmu, cez rasy, poddruhy, druhy, až po živočíšne triedy. Názorný príklad sa vyníma v probléme dinosaurov. Či sa majú stvárňovať tak, aby bola jasná ich príslušnosť k živočíšnej triede plazov – Sauria, alebo tak, aby bola zrejmá ich anatomická a teda aj taxonomická špecifičnosť (viz obrázok stegosaura).

Reštaurácia a rekonštrukcia

Vyšším stupňom idealizácie je reštaurácia a rekonštrukcia. Tieto kategórie sa používajú v literatúre od buka do buka a prakticky neexistuje presne vymedzený a definovaný rozdiel vo významoch týchto dvoch pojmov. Skúsme si predstaviť jednu veľkú kocku, zloženú z ôsmych malých kociek. Rozhodíme ju po stole a prizveme nezúčastneného dotyčného, ktorý popri rôznych variáciách zistí, že sa z roztrúsených kociek dá zložiť jedna veľká. Potom realizujeme podobný pokus s malou zmenou a to tak, že jednu malú kocku schováme do vrecka a zvyšok rozhodíme po stole. Opäť príde nezúčastnený dotyčný, ale v snahe zložiť jednu veľkú kocku zistí, že jedna malá chýba. Musí ju teda domodelovať a doplniť do celkového tvaru kocky. Naskýta sa nám tak otázka, ktorý z vykonaných aktov odpovedá rekonštrukcii a ktorý reštaurácii? Priznám sa, že som teraz situáciu zámerne skomplikoval. Jeden príklad je totiž naservírovaný rovno z reality. Prelínajú sa v ňom oba úkony, rekonštrukčný i reštaurátorský. V princípe ide o to, že rekonštrukcia je proces skladania a reštaurácia proces dopĺňania. Je ale potrebné podotknúť, že sa jedná o vyabstrahované výroky, ktoré v skutočnosti neexistujú. Z teoretického hľadiska totiž reštaurácia, čiže proces dopĺňania, svojim spôsobom zahŕňa v sebe aj skladanie. Toto skladanie, na rozdiel od skladania v rekonštrukčnom ponímaní neskladá súčasti známe, čiže tie, ktoré sú k dispozícii, ale tie, ktoré sme museli vytvoriť na báze korelačných vzťahov a doplniť na chýbajúce miesto.

Vedecká ilustrácia ako výtvarná oblasť nie je schopná obsiahnuť všetko, čo vzniklo na základě procesu skladania. Záleží na tom, čo je vlastne skladané. Ak skládame úlomky z kosti, alebo celé kosti do tvaru kostry, potom svaly, až nám vyplynie celkový tvar živočícha, tak sa jedná o rekonštrukciu, ktorá patrí do sféry dosahu vedeckej ilustrácie, ale skúsme si predstaviť, že vždy nemusíme skladať konkrétne anatomické štruktúry. My môžeme skladať aj imaginatívne vízie a postupným racionálnym dopracúvaním sa k ideálu spáchať tvorivý akt na princípe indukcionalistickej tvorivosti. Tento druhý typ rekonštrukcie patrí už do oblasti čistej umeleckej tvorivosti, kde všetci tí neandertálci slúžia ako vyjadrovacie prostriedky a nie ako hlavný námet obrazu.