Chromozóm

Tak čo sme sa vlastne dozvedeli? Pretože to už vie každý stredoškolák, nepovažuje P. Fedoročko za potrebné ani definovať, čo to chromozóm je, ako vyzerá v rôznych typoch buniek (baktérie versus eukaryoti), nehovoriac už o zložitej štruktúre tejto „organely“ (sic) a jej mieste v štruktúre chromatínu. Netreba nič povedať o segregácii chromozómov pri jadernom delení, zato autor nezabudne vyvolať z ríše duchov amitózu, ktorá ako nezmysel vymizla i z tých najkonzervatívnejších učebníc niekedy pred dvadsiatimi rokmi.

Pri takto vzdelanej populácii niet divu, že všetky tie krásne veci z posledných rokov sa dajú odbaviť konštatovaním, že „pokrok postúpil dopredu“, a ešte k tomu „skokom“. Učená verejnosť potom určite ocení, že konečne vie celé meno dávno zabudnutého Waldeyera i pol strany biografických údajov o ňom.

Akokoľvek bolo 19. storočie osvietené, ten pravý pokrok nastal až v tom našom, a to „vďaka poznatkom získaným štúdiom živých organizmov na biologickej úrovni“, takže bolo možné dospieť k trom „základným zovšeobecneniam“. Z kontextu, pokiaľ článok vôbec niečo také má, plynie, že prvým zovšeobecnením je Darwinova teória – aj keď vznikla ešte v zaostalom 19. storočí, keď nebolo zvykom študovať organizmy na „biologickej úrovni“. Tie ďalšie dve zovšeobecnenia sa akosi v texte strácajú – jedným z nich je asi bunková teória – inak tiež produkt minulého storočia.

Ak (súčasná) bunková teória „vo všeobecnosti“ niečo uznáva, tak to, že bunečné organizmy sú tu už dobré 4 miliardy rokov (miliardy, nie bilióny, pán Fedoročko, alebo sa ideme takto zviditeľniť oproti češtine a ostatným európskym jazykom?). Takže sa asi vyvinuli dosť rýchlo, ak je sama planéta stará 4,5 miliardy. A tak nám to pokračuje ďalej, cez chromozómovú teóriu dedičnosti, ktorú tiež netreba našim vzdelancom priblížiť, až k víťazným fanfáram v poslednom odstavci. Kde len sme to vídali podobný štýl?

No nič, poučí sa i vysokoškolák.