Deti majú zmysel pre čísla

Z experimentov vyplýva, že máme akýsi „...zmysel pre kvantitu“¹⁾ už od veľmi útleho veku (možno dokonca od narodenia), dávno predtým, ako sme sa mohli o číslach čokoľvek naučiť.

Azda každý človek má určitú predstavu o tom, čo je to číslo. Naučili nás ho používať ako neoddeliteľnú súčasť počítania. Stretávame sa s ním denne, a na rozdiel od reči, mnohí z nás takpovediac zdieľajú „rodný jazyk čísel“. Ale čo ak by sme mali objasniť, čo je to číslo, niekomu, kto sa s ním nikdy nestretol? Vieme si vôbec predstaviť človeka bez konceptu čísla? Len veľmi ťažko. Hlavnou prekážkou by bolo vysvetliť, čo vlastne určuje, že tri mačky a tri jablká reprezentujú rovnaké číslo. Zdá sa nám neprirodzené skúmať čísla takýmto spôsobom, pretože sme s nimi akosi vnútorne spojení a nezamýšľame sa nad ich podstatou. Avšak podobne ako v iných oblastiach, to, že vieme, ako niečo použiť, ešte nevysvetľuje, čo to je a odkiaľ sa to vzalo…

Skôr, ako nadšene uzavrieme, že čísla sú a vždy boli skryté v nás, nazrime spolu do ich zákutí, ktoré preskúmala kognitívna veda.

Čo sa vieme dozvedieť od batoliat?

Aby sme lepšie pochopili základnú povahu vzťahu medzi nami a číslami, musíme sa vyhnúť všetkému naučenému a odpovede hľadať takpovediac u batoliat. V odbornej literatúre sledujeme neutíchajúci boj medzi dvoma ideami: 1. deti sa už rodia s istými vedomosťami, 2. rodia sa nepopísané ako tabula rasa (v antike čistá vosková tabuľka používaná na písanie). Prvá idea predpokladá, že deti od narodenia disponujú istými základnými znalosťami a ich úlohou je postupne zistiť, ako ich vo svete používať a ďalej na nich stavať. Druhá idea naopak odmieta akúkoľvek vrodenú vedomosť, deti sa musia naučiť všetko od úplných základov. Ja osobne sa prikláňam k jednej z miernejších verzií prvej idey, ktorá tvrdí, že deti sa rodia s akýmisi mechanizmami či modulmi na korektné spracovanie informácií z okolia. Rovnaký názor zastávam aj v problematike pojmu čísla a prvotných schopností detí počítať.