Sýkorky štebotajú v jednoduchých vetách

Vetná skladba alebo syntax sa tradične považovala za výlučnú vlastnosť ľudských jazykov. Štúdia publikovaná v prestížnom časopise Nature Communications však prvýkrát experimentálne dokumentuje podobnú vlastnosť pri divo žijúcich zvieratách, konkrétne japonských sýkorkách Parus minor. Tento druh malého spevavca je známy diverzifikovaným spevným repertoárom plniacim najrôznejšie socioekologické funkcie. Rozvinutá hlasová komunikácia mu často pomáha vyrovnať sa s rôznymi životnými nástrahami. Napríklad pri ohrození predátorom detegovali pri týchto sýkorkách volanie označené „ABC“, niečo ako „hľadaj nebezpečenstvo“. Oproti tomu signál „D“ znamená „poď sem“ a najčastejšie ho používajú pri objavení nového zdroja potravy alebo na privolanie zatúlaného partnera. Okrem samostatného používania oboch signálov sú japonské sýkorky schopné tieto dva druhy volaní kombinovať podľa špecifických pravidiel. Ak zaznela kombinácia „ABC-D“, pokusná sýkorka sa priblížila k zdroju zvuku a začala sa rozhliadať po potenciálnom predátorovi. Ak však vedci prehrali sýkorkám zvukovú sekvenciu s prehodeným poradím volaní, nedostali žiadnu odpoveď. Kým prvý signál zrejme znamenal pre ne zrozumiteľnú radu ako sa v danej situácii správať, druhej kombinácii signálov pravdepodobne veľmi nerozumeli. Výsledky experimentov naznačujú, že schopnosť odvodzovať význam v závislosti od skladby signálu sa zrejme vyvinula u ľudí i zvierat viackrát nezávisle od seba. Podobné závery sú zaujímavé aj z hľadiska nášho druhu: odhalenie kognitívnych mechanizmov a funkcie syntaktickej komunikácie pri pomerne jednoduchých zvieracích modeloch by mohlo viesť aj k osvetleniu pôvodu kvetnatej ľudskej reči.

Toshitaka N. Suzuki et al., Nature Comm.,

DOI: 10.1371/journal.pgen.1005926