Najstaršie dôkazy o chove divokých šeliem a dravcov v oblasti Mezoameriky

Dravé zvieratá fascinujú človeka neobyčajnou súhrou tajuplnosti, elegancie, vynaliezavosti, rýchlosti či brutálnej sily. Pravdepodobne v dôsledku toho sa čisto praktické zabíjanie mäsožravcov, hlavne kvôli ochrane svojho života a majetku, pretransformovalo v obrovskom množstve kultúr nezávisle od seba do ich cieleného lovu či držby v zajatí, často aj s nejakou náboženskou alebo kultúrnou symbolikou. Nemusíme ísť ďaleko – spomeňme napríklad nepreberné množstvo staroegyptských múmií mačiek, sokolov a krokodílov, šelmy plniace gladiátorské arény starovekého Ríma či stovky gepardov na dvore mogulského panovníka Akbara Veľkého. Podobné zvyklosti neobišli ani mezoamerické kultúry predkolumbovskej éry. Dostatočným dôkazom a zároveň donedávna najstarším dokladom podobnej činnosti v oblasti Mezoameriky sú kvetnaté opisy zoologických záhrad aztéckeho vládcu Montézuma s desiatkami zvieracích druhov z pera španielskeho dobyvateľa Hernana Cortésa zo 16. storočia. Nedávno uverejnené nálezy z vykopávok v oblasti starobylého mesta Teotihuacán ležiaceho na území dnešného Mexika však posúvajú spomínanú zvyklosť až na začiatok nášho letopočtu. V období 1998–2004 archeológovia objavili v útrobách slávnych pyramíd Mesiaca a Slnka pozostatky takmer 200 dravých zvierat, napríklad pumy, jaguáre, vlky a orly. V chodbách pod pyramídami sa našli aj ľudské kosti či obetné nástroje. Niektoré mačkovité šelmy v tých časoch pravdepodobne chovali alebo lovili na účely spojené s obetnými rituálmi, dokonca ich kŕmili časťami obetovaných ľudí. Starovekí obyvatelia Mexika sa venovali aj chovu orlov, hoci nezvyčajne vysoký počet zahojených zlomenín či iných poškodení orlích ostatkov indikuje, že to s tým odchovom nemali vôbec jednoduché. Nezanedbateľná časť zvierat nakoniec poslúžila aj ako obeť.

Sugiyama N. a kol., PLOS ONE, DOI: 10.1371/journal.pone.0135635