Trúchliace sojky

Na svete sú isté len dve veci – smrť a dane. Takto kedysi prezentoval istoty ľudského života B. Franklin. Zvieratá sú, na ich šťastie, oslobodené od daní (ak, samozrejme, nerátame domáce miláčiky alebo iné domestifikované zvieratá, za ktoré musia platiť dane ich páničkovia), a tak zrejme ich jedinou istotou je práve to prvé. So všadeprítomnou smrťou súkmeňovcov sa ich zvierací druhovia vyrovnávajú najčastejšie s väčšou alebo menšou apatiou. Je však známych niekoľko druhov prevažne sociálne žijúcich cicavcov, ako sú napríklad šimpanzy, slony, veľryby alebo najnovšie žirafy, ktoré „trúchlia“ nad ostatkami svojich mŕtvych. Najnovšie k nim pribudol (z tohto pohľadu druh z celkom nezvyčajnej taxonomickej vetvy) aj zástupca severoamerickej avifauny – sojka Aphelocoma californica. To, či ide naozaj o akýsi smútočný akt, sa autori snažili dokázať rozdielnou reakciou sojok na prítomnosť mŕtveho súkmeňovca, nového objektu a vypchatého predátora (išlo o maketu výra virgínskeho). Z výsledkov vyplynulo, že sojky úplne ignorovali nové predmety, na prítomnosť makety dravca reagovali síce varovnými signálmi, ale inými ako pri mŕtvom jedincovi. Nález mŕtveho tela sojky bol sprevádzaný hlasnou vokalizáciou, ktorá pritiahla pozornosť ostatných sojok, a tie sa zleteli do okolia miesta „tragédie“ a podobne nahlas vokalizovali. Takisto sa v oblasti s mŕtvym jedincom znížila aktivita vtákov, ktoré prežili, pri hľadaní potravy. Niekedy neprijímali potravu aj viac ako 24 hodín. Autori sa domnievajú, že výhodnosť takéhoto správania tkvie v schopnosti upozorniť aj iné jedince na možné nebezpečenstvo a následne redukovať riziko predácie. (dx.doi.org/10.1016/j.anbehav.2012.08.007)