Rozhranie medzi mestom a krajinou

Architektonická kancelária Romana Kouckého sa okrem navrhovania stavieb dlhodobo venuje aj tvorbe územných plánov miest. Medzi nimi sú štúdie ďalšieho rozvoja miest Šternberk (1993), Ústí nad Labem (1993), České Budějovice (1995), Hradec Králové (1997), Liberec (1998), Nejdek (2002), a najmä územný plán mesta Teplice (1999–2004). Niektoré z týchto štúdií neboli schválené. Architekt Koucký o tom hovorí: Chybí osobnosti, které by chtěly vidět svěřené území z hlediska jeho dlouhodobého vývoje. Vize se nedá uskutečnit za čtyři roky. Na schválenie čaká aj projekt parkových úprav v meste Sokolov nazvaný Na hrane okolo Sokolova (2004), ktorým tvorbu kancelárie architekta Kouckého predstavujeme. Na schválenie a financovanie čaká aj napriek tomu (či práve preto), že ponúka dlhodobú víziu kultivovania zdevastovanej krajiny v okolí „vyťaženého“ banského mesta…

Kancelária architekta Kouckého v spolupráci so záhradnou architektkou Milenou Novákovou formulovala svoju architektonickú úlohu komplexnejšie, než znelo zadanie. Zaoberala sa vzťahom medzi podhorskou krajinou a mestom so zanikajúcim ťažobným priemyslom. To, čo dnes eufemisticky nazývame „útlm a zastavenie ťažby“, má aj radikálne ekologické, sociálne i architektonické dôsledky: dlhodobú rekultiváciu devastovanej krajiny, rekvalifikáciu nezamestnaných obyvateľov, adaptáciu uzavretých podzemných i nadzemných banských diel. Akákoľvek čiastková parková úprava nemá šancu reagovať na celkovú meniacu sa situáciu mesta a okolitej krajiny. Prijatie čiastkového zadania by znamenalo rezignáciu na kriticky a synteticky chápanú architektonickú úlohu. Tá v tomto prípade zahŕňa najskôr analýzu celého územia. Vyhodnotenie plôch zanedbanej aj obnovenej krajiny a mestských parkov, doplnenie existujúceho chodníka okolo Sokolova, utvorenie okružnej hrany medzi mestom a prírodou. Túto hranu Koucký interpretuje ako vyhliadkovú trasu, náučný chodník, spojnicu aj oddelenie urbanizovanej od neurbanizovanej krajiny. Z tejto vyhliadkovej trasy navrhuje ďalšie radiálne cesty (chodníky nazvané podľa patrónov dnes už historických baní: Antonína, Medarda, Viléma, Marie atď.). Pozdĺž týchto radiál spájajúcich vnútro mesta s obnovovanou krajinou by mohli vzniknúť aleje, záhrady, parky, arborétum i výletné stavby, pričom špeciálna pozornosť by sa mala venovať vyčisteniu rieky, potokov a ich brehov. Projekt vlastne smeruje k utvorenie a označeniu trás a miest budúceho rozvoja územia.

Hoci sa tvorba architekta Romana Kouckého neriadi formulovaným „programom“, aj v tejto štúdii možno rozpoznať niektoré jeho autorské postupy. Územný plán mesta, ktorý má byť založený viac na iniciačných, než na regulačných trasách, vzniká okolo čiary „oddělující zastavitelné a nezastavitelné území“. Táto čiara vymedzuje „kam se město smí ,rozlézt‘ a kam už nesmí; jinými slovy, kde končí území ,recyklace‘ a začíná území ,rezervace‘“. Tým do súčasného urbanizmu Koucký opäť vnáša i klasický nárok: „Chci mít kompaktní město a volnou krajinu. Zahradní město je pro mě hybrid (…) Jakmile ho připustím, tak připouštím ,totální pokrytí‘. “ Navrhovaná čiara (hrana) okolo mesta s parkmi nie je klasickou ani modernou stavbou – nie je to priekopa, mestské opevnenie ani Berlínsky múr. Je to skôr medza, rozmedzie, trasa cesty obyvateľov okolo sídla. V modernom urbanistickom rozvrhu bodov, čiar a nekonečne rastúcich pásov mestskej zástavby opäť utvára a označuje nielen miesto a jeho okolie, ale aj ich rozhranie. Či sa Kouckého cesta v rozhraní skutočne stane iniciačnou trasou, zostáva otvorenou otázkou. Ale je zrejmé, že Sokolov má aj vďaka nej šancu stať sa záhradným mestom v kultivovanej podhorskej krajine.