Architektúra, obraz a oko

Po celý rok sme sa na týchto stránkach zaoberali súčasnou českou architektúrou. Stavbami obývanými, navrhovanými i stavanými počas obývania, obývanými v procese výstavby: v stave zrodu. Do sveta architektonických skutočností a fikcií sme vstupovali prostredníctvom obrazov. Najmä obrazy fotografické a počítačové nám, spolu s textom, sprostredkovali skúsenosť s aktuálnymi dielami, ktoré sa stali súčasťou nášho obývaného prostredia ešte len nedávno a nie celkom. A hoci sa mnohé novostavby dnes zdajú byť často úplnými novotvarmi bez akýchkoľvek väzieb na okolité prírodné či kultúrne prostredie, postupne sa s nimi zžívame a ony nás ladia na svoj „obraz“.

Preto som záver tohto ročníka venovala tomu, čo o architektúre na týchto stránkach svedčilo predovšetkým a celkom svojbytne: obrazu. Výnimočnú príležitosť mi k tomu dáva výstava Libeňský plynojem v Dome u Zlatého prsteňa v Prahe. Kurátori Lenka Bydžovská a Karel Srp výstavou interpretujú dokumentárne obrazy novej stavby i vznik jej obrazov výtvarných a literárnych. Inštalácia výstavy približuje najskôr dobové ohlasy na novostavbu plynojemu (autor: stavebný inžinier Dr. Tomáš Keclík, 1932) v odborných a popularizačných článkoch, v dokumentárnom filme. Pred zrakom divákov vyvstáva stavebno-technický obraz progresívneho inžinierskeho diela: jasný, novotou žiariaci, oceľový zásobník plynu napojený na infraštruktúru modernej Prahy. Vedľa rozjasnených dokumentárnych fotografií kurátori inštalujú Hackenschmiedove, Sudkove, Medkovej či Hochovej voľné fotografie libeňskej periférie v rôznych obdobiach. Obrazy menej jasné, mnohoznačnejšie. Guľovitý útvar na obzore je v maľbách Františka Grossa a Kamila Lhotáka ideálnym telesom i nedostupnou nádobou, ktorá je súčasťou života periférie, najmä ako akási absolútna, neprístupná miera všetkých vecí. O veľkosti, povahe a účele nedostupnej budovy na prázdnom horizonte sa možno iba dohadovať. Stavba – zásobník tajomstva – sa tak stáva zdrojom i stelesnením najrôznejších umeleckých interpretácií: obrazov, udalostí a akcií, ktoré sú v mestskej krajine a v ľudskom spoločenstve ukotvené len čiastočne. Lhotákova maľba odkazuje na balón i budovu (Balónová ohrada, 1943), Sudkove fotografie zobrazujú stavbu aj siluetu akejsi temnej, neznámej planéty ukrajujúcej z mesačného svitu nočnej periférie. Pre symbolistu Jana Konůpku je, podľa Karla Srpa, stavba aj jednou z emanácií Božieho oka v priemyselnej krajine. Pre výtvarníka Ivana Kafku a skupinu 12/15 je už „druhou prírodou“: budovou aj obrazom hory – cieľom improvizovaného výstupu (Zdolání libeňského plynojemu, 1991). A pre výtvarníka Federica Diaza je budovou detských hier i predobrazom súčasného utopického prostredia: Holofonického priestoru (1999). Obraz stavby podnecuje nové spôsoby zobrazovania i prístupy k tvorbe jazzových (Škvorecký) a literárnych textov (Nabokov, Hrabal, Urban).

Kurátori s citom pre pôvaby aj úskalia komparatívnych výstav sledujú usadzovanie moderných obrazov architektúry v našej kultúrnej pamäti, proces vrastania novostavby do mestskej kultúrnej krajiny. I zrod modernej technicistickej estetiky. So súčasnými architektonickými novotvarmi dnes žijeme v meste a krajine podobne, ako žili generácie modernistov v moderných stavbách. Spoluutvárajú obrazy súčasného života. Ich prameňom sú i fotografie a počítačové vizualizácie publikované v tomto roku na týchto stránkach. Posúvajú zaužívanú predstavu o zobrazovaní architektúry do oblastí, kde jedno oko bdiac a druhé spiac roszudzuje, či ide o obrazy „dobré“, „ladné“, „harmonické“, alebo naopak o tie „nesúladné“, „chybné“, „neestetické“. Obe majú svoj vopred utvorený názor. No ako ukazuje inšpirujúca Bydžovskej a Srpova výstava, tretie oko, rodiace sa v momente pohľadu na aktuálny obraz, je (samo práve vznikajúce) nadané i schopnosťou postrehnúť formu práve sa rodiacu z neforemnosti. Táto forma v stave zrodu sa, spolu s tretím okom, postupne vynára z umeleckých zobrazení ako miesto premeny našej vlastnej imaginácie.

V budúcom roku táto rubrika pokračuje predstavovaním stavieb súčasných i modernej architektúry 19. a 20. storočia. Dúfam, že vás budú pohľady kolegov inšpirovať podobne, ako bola pre mňa v mnohom podnetnou príprava tohto ročníka.