Nookracia

Stojí veda mimo hodnôt? Je neutrálna voči morálnym a právnym zákonom a vyjadrovať sa k nim nie je v jej kompetencii? Nesú bádatelia zodpovednosť nielen za výsledky svojho výskumu, ale aj za ich využitie? Je v demokracii starostlivosť o veci verejné len povinnosťou politikov, ktorým občania zverili vo voľbách vládu nad sebou, alebo aj vedcov v tých záležitostiach, ktoré sú schopní expertne posúdiť? Možno vývoj bádania a jeho aplikácie kontrolovať a usmerňovať? Ak áno, kto to má robiť? Samotní vedeckí pracovníci? Politici? Laická verejnosť? Alebo všetci dohromady?

Staronové otázky. Doteraz bez jednoznačných odpovedí. Odpovede na ne sú však naliehavo potrebné. Ony určia povahu 21. storočia. Zdá sa, že v ňom sa rozhodne, či a ako ľudstvo skončí. A ak neskončí, akým smerom sa bude jeho evolúcia uberať.

Zvláštne postavenie biológie

Veda mení život človeka. Zasahuje do jeho duchovného bytia: búra uspokojujúce istoty, ktoré interpretáciám sveta dávali mýty. Bez toho, aby bola schopná ponúknuť svetový názor, ktorý by vysvetľoval všetko a všetkému pridával zmysel. Mení aj materiálne bytie: prostredníctvom techniky poskytuje čoraz účinnejšie nástroje pretrvávania v boji o život, zmenšovania utrpenia a neobmedzeného zabávania. Ale aj nástroje ničenia. Biológia má z tohto hľadiska výsadné postavenie. Poznatky fyziky o kvarkoch a superstrunách či kozmológie o Big Bangu a tmavej energii sú iste impozantné. Ale svoju každodennosť žije každý z nás vo svojom životnom priestore, v Lebenswelte, vo svete osobných radostí a trápení, túžob a sklamaní. Ten nás zaujíma nadovšetko. A do neho bezprostredne a stále viac vidí biológia.

Sotva sa ľudstvo, či aspoň jeho časť, akotak zmierilo so svojím evolučným pôvodom z nižších foriem života – nezabúdajme, že jedno z najväčších organizovaných náboženstiev, katolícka cirkev, prijalo Darwinov výklad evolúcie ústami pápeža až v roku 1996 – biológia na prahu 21. storočia prichádza s novou ranou jeho sebavedomiu. Svojimi génmi sa človek od iných organizmov v podstate nelíši; má ich len niekoľkonásobne viac ako kvasinka, ovocná muška a červík; a od šimpanzov je človek génovo takmer na nerozoznanie. Svojou biologickou podstatou, prírodnosťou, nie sme kvalitatívne iní ako ostatné organizmy. Sme iba jeden z miliónov biologických druhov. Druh, čo bol evolúciou prirodzeným výberom optimálne uspôsobený – a majme na pamäti: doteraz je – iba na existenciu v ekologickej nike špecifickej pre tento druh: pre život v savane, v malých sociálnych skupinách sexuálne dimorfných živočíchov, ktoré sa živia mäsom zvierat, čo ulovili samce, a plodmi rastlín, čo nazbierali samice. Možno náhodou, možno nevyhnutne – zatiaľ to nevieme – vyvinula sa v podmienkach života v savane ľudská schopnosť artikulovanej reči. A tá otvorila cestu novému typu evolúcie, kultúrnej evolúcii.

Kvalitatívne odlišnými od všetkých ostatných živočíchov nás urobili produkty kultúrnej evolúcie: mýty, umenie, ideológie, inštitúcie a materiálne artefakty. A veda. Ony utvorili z človeka živočícha odprírodneného, „denaturovaného“. Dynamika kultúrnej evolúcie, autonómna, nezávislá od našich zámerov a želaní, nás preniesla do novej ekologickej niky, do ktorej biologicky nepasujeme. Obklopila nás mašinami, veľmi účinnými na lov a zber, zábavu a masové zabíjanie. Neustále rastie ich výkonnosť, ale aj zložitosť. Väčšina z nás sa v princípoch ich fungovania nevyzná. Kultúrna evolúcia nás preniesla do prostredia komplikovaných sociálnych inštitúcií, tak isto málo zrozumiteľných, čo zabezpečujú individuálne prežívanie vo veľkých, nadbiologických sociálnych skupinách. Vytvorila konceptuálne prostredie čoraz sofistikovanejších vedeckých teórií. Aby sme sa v nich orientovali a aspoň čiastočne chápali ich výpoveď, pomáhali sme si metaforami prevzatými z nášho Lebensweltu. No dnes nám už takéto metafory na porozumenie prestávajú stačiť.

Lenže práve toto konceptuálne prostredie vedy, čoraz menej pochopiteľnej a pre väčšinu – prečo si to nepriznať?! – čoraz menej zaujímavej, má paradoxné dôsledky. Dáva možnosť aj tým ľuďom, čo mu vôbec nerozumejú, ba vari hlavne im, do sveta, čo nás obklopuje, zasahovať a stále rýchlejšie ho meniť. Prostredníctvom techniky. Práve biológia cez biotechniky (biotechnologies) sa môže pyšne predvádzať: ponúka potraviny na báze geneticky modifikovaných organizmov (GMO), chystá sa odstraňovať choroby výmenou chybných génov, dokáže pestovať nové orgány z kmeňových buniek, je schopná nahradiť sexuálnu reprodukciu klonovaním, začína syntetizovať nebývalé jednoúčelové organizmy skladaním z génových modulov. V polovici 20. storočia sa človek začal hrať s jadrom atómu – a bola z toho atómová bomba. Hra s jadrom bunky môže byť ešte nebezpečnejšia. Popri génových manipuláciách nastúpia čoskoro techniky ovplyvňovania mozgu, a teda riadenia správania, vhodne zacielenými chemikáliami. Korunu tomu všetkému ale nasadzujú výhľady zhotovovania nových životov, iných než je ten, ktorý jediný sme zatiaľ poznali a sme jeho súčasťou – prirodzený život (n-life). Na programe dňa je syntetický život (s-life), o ktorom bola zmienka. Virtuálnemu (v-life) životu sa už dnes darí na obrazovkách počítačov. No celkom blízko je doba zhotovenia a rozvíjania umelého života (a-life). Kontrola umelého života sa môže vymknúť z ľudských rúk. Niektorí vedci (optimisti? pesimisti?) sa domnievajú, že práve umelý život v priebehu tohto storočia nahradí človeka. Do kompetencie novej biológie patrí už nie iba n-, ale aj s-, v- a a-life.

Aký div že tento stav, a tým viac jeho vyhliadky, vyvoláva v spoločnosti na jednej strane fascináciu, na druhej strach!

Európska skupina pre biologické vedy

Keď sa v roku 1999 stal komisárom Európskej únie pre vedecký výskum belgický politik Philippe Busquin, uvedomoval si tento dramatický stav. Vymenoval expertnú skupinu zloženú z popredných európskych biológov (EGLS), aby mu radila v záležitostiach modernej biológie. [1] Jedinečnosť výzvy, akú pre európsku vedu predstavuje biológia, je zrejmá aj z toho, že expertná skupina pre biologické vedy bola jediná, čo si komisár vytvoril.

Busquinovým zámerom bolo získať rady expertov ako čo najefektívnejšie rozvíjať európske biotechniku. Predstavitelia Európskej únie si v Lisabone v roku 2000 stanovili ambiciózny cieľ: urobiť európsku ekonomiku najkompetitívnejšou ekonomikou zemegule. Biotechniky spolu s informačnými technikami a nanotechnikami sú na dosiahnutie tohto cieľa rozhodujúce. Avšak v podpore výskumu biotechnik i v ich aplikácii Európa zaostáva za Amerikou. Preto prvé odporúčania expertov i prvé konferencie organizované EGLS sa týkali biotechnik. EGLS usporiadala konferenciu o genetike a budúcnosti Európy, ďalšiu o terapeutickom využití kmeňových buniek, nasledujúcu o úlohe médií v informovaní verejnosti o biotechnikách. Poučná bola veľká konferencia, ktorá sa konala v januári 2003 s názvom Za udržateľné poľnohospodárstvo v rozvojových krajinách: opcie z biologických vied a biotechnik. Konferencia ukázala, že rozvoj a aplikácia biotechnik nie je iba technickou a ekonomickou záležitosťou, ale hlavne záležitosťou kultúrnou. Európska verejnosť, napriek argumentom biológov a naliehaniu politikov, stavia sa proti zavedeniu geneticky modifikovaných organizmov (GMO) do poľnohospodárstva, odmieta akceptovať predaj potravín z geneticky manipulovaných rastlín alebo živočíchov, má výhrady k používaniu klonovacích techník. [2] Pritom napríklad odborníci z Afriky na konferencii dokazovali, že problém hladu či podvýživy na tomto kontinente nie je riešiteľný bez GMO. Afričania sa však obávajú pestovať GMO, pretože časť poľnohospodárskej produkcie musia vyvážať do Európy výmenou za priemyselné výrobky. Európa, nepriateľská k GMO, by mohla ich export blokovať i zruinovať. Prednáška popredného čínskeho biológa zas ukázala, ako sa ekonomicky rýchlo rastúca Čína vrhá do výskumu i aplikácie najodvážnejších biotechnik. Ťažko sa vyhnúť dojmu, že ak niekto Ameriku v biotechnikách predbehne, bude to Čína s kapitalistickou ekonomikou a komunistickou centralizáciou politickej a duchovnej moci, a nie Európa.

Čo potom s Európou? Jej šance sú, zdá sa, inde. Nie v technickej a ekonomickej prevahe. Sú v jej kultúrnom polymorfizme, v bohatstve ideí, ktoré dokáže vytvárať, sú v jej duchovných tradíciách, ktoré treba regenerovať a rozvíjať. Sú vo vede, ktorá nebude len zdrojom technických inovácií, sestrou a či priam slúžkou techniky, ale úsilím o pochopenie súčasného stavu sveta v celej jeho komplexnosti. Namiesto knowledge-based economy by sa Európa mala skôr usilovať o vytvorenie knowledge-based society – a to je niečo iné. Tento názor, s ktorým sa stotožnili viacerí členovia EGLS, začal postupne meniť povahu expertnej skupiny, jej zameranie i poslanie.

Riešenia hlavných problémov súčasného sveta nie sú technického charakteru. Čo už to mohlo ukázať lepšie, než technicky perfektná vojna v Iraku, ktorej vznik i dôsledky zároveň ale ťažko nazvať inak než politickým a duchovným zlyhaním Západu? Pocit pohody a zmysluplného života nie je priamoúmerný počtu technických vymožeností, čo má spoločnosť k dispozícii, ale je spojený s pocitom bezpečia, sociálneho ukotvenia, slobodného konania a so stabilitou hodnôt. Z prieskumu „sociálneho pokroku“ v jednotlivých štátoch sveta vyplynulo, že najvyššiu kvalitu života dosahujú obyvatelia škandinávskych krajín. Krajín s najvzdelanejšou populáciou, so sekularizovanými spoločnosťami založenými na tolerancii a solidarite. Technicky najvyspelejšie USA sú v tomto rebríčku až na 27. mieste, na úrovni Poľska.

Možnosti biológie prispieť ku kvalite života, ale aj k pochopeniu a riešeniu oných hlavných problémov, nie sú len, či najmä, v biotechnikách. Biológia nahromadila veľa poznatkov o ľudskej prirodzenosti, o spôsoboch, akými sa konštituujú a vyvíjajú spoločenstvá živočíchov, o sebectve a altruizme, o potenciáli k dobru a zlu, o dôležitosti emócií v ľudskom racionálnom konaní, o ľudskej potrebe mýtov a schopnosti transcendencie. Biológia by sa mohla stať centrálnou vedou v hľadaní odpovedí na otázky, ktoré si dosiaľ tradične – a možno neúspešne – kládli kultúrne vedy. Práve na tieto možnosti biológie sa zamerala konferencia, ktorú EGLS zorganizovala v marci 2004 v Janove.

Moderná biológia a vyhliadky ľudstva

Na janovskej konferencii s rovnakým názvom [3] sa stretli biológovia s filozofmi, kultúrnymi vedcami a literátmi. Prednášali a diskutovali za okrúhlymi stolmi v prítomnosti žurnalistov pozvaných z celej Európy. Tematické okruhy prednášok a diskusií dobre vyjadrujú náplň i poslanie konferencie: Biologické vedy a viera v pokrok, Výzvy a obmedzenia redukcionizmu v biologických vedách, Biologické vedy a demokracia, Veda a krásna literatúra: kultúrny produkt biologických vied.

Konferencia sa nezmohla na viac než na analýzu situácie a formulovanie otázok. Najzávažnejšími z nich sme uviedli tento príspevok. Samozrejme nedospela k odpovediam, na ktorých by sa všetci zjednotili. Zhodli sa na tom, že inštrumentálny redukcionizmus ako metódu skúmania nemožno stotožňovať s ontologickým redukcionizmom – zjednodušujúcim výkladom javov na jedinej, dnes v biológii najčastejšie molekulárnej úrovni. Ale ak napríklad biológ L. Wolpert prezentoval tradičné tvrdenie o hodnotovej neutralite vedy – podľa neho nie veda, ale iba technika je zviazaná s dobrom a zlom – viacerí účastníci mu oponovali. Podľa nich sa biológia a biológovia dnes nemôžu vyhýbať zodpovednosti. Proti tradičnému odvolávaniu sa na občanov, ľud, demos, ktorého väčšinovým názorom sa majú politici v demokracii vždy riadiť, viacerí poukazovali na to, že táto zásada pochádzajúca z  antickej gréckej demokracie dnes už platiť nemusí. Problémy súčasného sveta sú často také zložité, že im laici nemôžu rozumieť, a preto by o nich ani nemali hlasovať. No ani štandardná zastupiteľská demokracia už asi nepostačuje. Hovorilo sa o návrhu jedného z členov talianskej vlády, že by klasický parlament mal byť doplnený o „hornú komoru“, v ktorej by nezasadali politici, ale nezávislí vzdelanci. Lenže ako má postupovať politik, na ktorom leží váha rozhodnutia, ak ani naslovovzatí odborníci sa vo svojich expertných posudkoch nezhodnú? Na koho sa má ešte obrátiť, ak radoví občania nemajú dosť znalostí, avšak na zásadné otázky, ako je napríklad zavedenie GMO, klonovanie, manipulácie s ľudskými embryami, mu dávajú aj kvalifikovaní biológovia rozdielne, dokonca protikladné, odporúčania?

Hádam sa treba poučiť z toho, čo o povahe diania odhalila biológia. Biologická evolúcia využíva jedinú metódu, aby dospela k „správnym“ riešeniam: metódu skúšania a vyberania, techniku pokusov a omylov. Aj veda postupuje najmä tým, že skúša a vyberá. Možno by bolo treba túto metódu cieľavedome zaviesť aj do politiky. Hovorilo sa o tom, ako Dánsko robí pokusy s testovaním rôznych variantov hľadania zhody medzi názormi vedcov a verejnosti, na základe ktorej by potom politici mohli rozhodnúť o miere využitia biotechnik, ale aj o aplikácii iných vedeckých poznatkov. Dosiahnutá úroveň vedeckého poznania by sa mala podstatným spôsobom podieľať na politických rozhodnutiach. Kedysi Platón vypracoval predstavu ideálnej vlády: mala to byť vláda skupinky filozofov, mudrcov – sofokracia. Vieme, ako v dejinách pokusy o takúto vládu končili – diktatúrami mocichtivých jednotlivcov. Čo je asi potrebné, nie je sofokracia (vláda mudrcov), ale nookracia (vláda znalostí): nie vláda zasvätenej hŕstky Dostojevského „Veľkých Inkvizítorov“, ale kolektívna vláda nadosobného poznania, ktoré ľudstvo ako celok dosiahlo. Nookracia by mohla byť formou demokracie 21. storočia: politické zriadenie spočívajúce na systematickom sociálnom experimentovaní, ktorého pokusy by navrhovali a výsledky vyhodnocovali vedci rovnako, ako to robia vo svojich laboratóriách. Na základe takýchto predbežných skúšaní a po vyhodnotení výsledkov by potom občanmi zvolení a kontrolovaní politici prijímali definitívne rozhodnutia. Európska únia s pluralitou svojich inštitucionálnych štruktúr, predstavovaných jednotlivými štátmi a regiónmi, by sa mohla stať jedným veľkým sociálnym laboratóriom. Pionierom nookracie.

A čo my, Slováci a Česi?

Prvý máj 2004, keď sa Slovenská a Česká republika stali členskými štátmi Európskej únie, sa popri 28. októbri 1918 stal najvýznamnejším dátumom našej modernej histórie. Česi a Slováci dostali príležitosť participovať na utváraní spoločnej európskej politiky a kultúry. Kto situáciu vidí takto, dožil sa horkého sklamania hneď o mesiac po tomto dátume, keď sme volili poslancov do Európskeho parlamentu. O čom nás, slovenských občanov, kandidáti na europoslancov vo volebnej kampani presviedčali? Iba o tom, ako budú v európskom parlamente presadzovať záujmy Slovenska. Ako budú zápasiť s poslancami iných krajín o to, aby sa Slovensku dostalo čo najviac výhod, bojovať o čo najviac peňazí z eurofondov, brániť všetkým pokusom o obmedzenie štátnej suverenity Slovenskej republiky. Ani po voľbách sme od slovenských europoslancov nepočuli – aspoň autor tohto článku nič také nezaznamenal – ako sú si vedomí, že ich poslaním je nie handrkovať sa o slovenský kus z európskeho koláča, ale účasť na tvorbe spoločnej Európy. V Česku to sotva bolo inak.

Kým profesionálni politici na toto poslanie nedozrejú, možno by mala európske myšlienky avantgardne presadzovať česká a slovenská vedecká inteligencia. Louis Pasteur raz povedal: „Veda nemá vlasť, lebo vedomosti sú spoločným dedičstvom celého ľudstva; pretože veda je pochodeň, ktorá svieti celému svetu. Ale zároveň má byť veda najvyšším zosobnením vlasti, pretože vedec je zo všetkých prvý, ktorý je povinný prácou myšlienok a intelektu kráčať na čele národa.“ V identifikačnom súkruží, v ktorom sa slovenský vedecký pracovník identifikuje najprv so slovenskou, potom s československou, európskou, a napokon s celosvetovou vedou (a vlasťou), by azda na prechodnú dobu mala európska identifikácia zaujať dominantné postavenie. Treba sa nám pripojiť k tým, ktorým ide o budovanie európskej vedy ako esenciálnej dimenzie európskej kultúry. Nie z európskeho šovinizmu, ani z pocitu európskej nadradenosti či výlučnosti. Preto, aby Európa svojím špecifickým kultúrnym vkladom prispievala k vybudovaniu spoločnej, globálnej civilizácie. Znovu si pripomeňme: Je to výzva pre Európu v storočí, v ktorom sa o osude, bytí či nebytí tejto jedinej, všeľudskej civilizácie, ale s ňou aj o osude nášho biologického druhu, definitívne rozhodne.