Orientovanie stavieb v starovekom Egypte

Na území Egypta nachádzame pozostatky stavieb, ktoré vykazujú znaky veľmi presného orientovania, či už ide o svetové strany, alebo iné smery, v ktorých sa nachádzali dôležité stavby, významné body na horizonte, nebeskej klenbe a pod.

Asi najznámejším symbolom presnosti orientácie sú pyramídy, hlavne jedna z nich, a zhodou okolností práve tá najväčšia, Veľká pyramída v Gíze. Odchýlky strán štvorcovej základne tejto jedinečnej stavby od hlavných zemepisných smerov sú až neuveriteľne malé. Najmenšiu odchýlku vykazuje južná strana s hodnotou len 1 oblúkovej minúty a 57 oblúkových sekúnd.

Pre nedostatok prameňov sa nedá povedať presne, akým spôsobom Egypťania orientovali svoje stavby. Možno však predpokladať s pomerne vysokou mierou pravdepodobnosti, že pri tom využívali skúsenosti a zručnosti, ktoré sa dedili z generácie na generáciu, pravdepodobne poznatky z pozorovania nebeských telies a ich zdanlivých pohybov po nebeskej klenbe. Tento spôsob ponúka niekoľko metód, pomocou ktorých by sa pomerne jednoduchými prostriedkami a pomôckami dali zistiť napríklad svetové strany. Dôležitú úlohu pri orientovaní zohrávalo nepochybne aj dôkladné poznanie okolitého prírodného prostredia.

Hoci sa nedochovali žiadne konkrétne informácie o metódach orientovania stavieb, steny egyptských chrámov a ďalšie pamiatky obsahujú hieroglyfické texty alebo reliéfne vyobrazenia náboženského charakteru, ktoré hovoria o tzv. zakladacích obradoch. Tieto slávnostné ceremónie pozostávali z niekoľkých etáp, jednou z prvých bol tzv. obrad „napínania lana“, pri ktorom je znázornený samotný faraón a bohyňa Sešat s tajuplným znakom na hlave, patrónka pisárov a písomností. Stoja oproti sebe, pričom každý drží v jednej ruke zvislú tyč a v druhej akýsi mlat, ktorým obaja udierajú na tyč. Medzi tyčami je ovinuté prstencové lano. Egyptológovia nevedia túto scénu celkom presne interpretovať. V každom prípade išlo v náboženskej rovine o symbolický akt, na ktorom sa pravdepodobne zúčastňoval panovník. Samotný proces orientovania a vytýčenia základov stavby musel nepochybne pozostávať z konkrétnych krokov, ktorých výsledkom malo byť dosiahnutie požadovaných smerov a proporcií stavby. Pozostatky monumentálnej architektúry nás presviedčajú, že egyptskí architekti a remeselníci v tom boli majstri.

Názory egyptológov na interpretáciu obradu napínania lana sa rôznia. Podľa amerického bádateľa Martina Islera, autora nedávno vydanej knihy, ktorá sa venuje spôsobom stavby egyptských pyramíd, obrad napínania lana vyjadruje v podstate predlžovanie už vytýčených smerov do vopred určených vzdialeností bez veľkej straty presnosti. Závery iných bádateľov vychádzajú zo štúdia rovnakých prameňov, ale z mladšieho obdobia, ktoré obsahujú aj zmienky o pozorovaní hviezd. Podľa nich ide o vytyčovanie smerov pomocou pozorovaní pohybov nebeských telies.

Z praktického hľadiska ide pri napínaní prstencového lana medzi dvoma tyčami zrejme o využitie efektu dotyčnicového kontaktu lán a povedzme gnómu s pomocným kolíkom s kruhovým prierezom nachádzajúcim sa medzi tyčami. Táto metóda umožňuje na odchýlkach lana sledovať umiestenie tyčí a gnómu s pomocným kolíkom v jednej priamke, prípadne predĺženie takejto priamky tak, ako o tom hovorí Isler. Napnuté lano však stabilizuje gnómon len v jednej rovine, dvojica lán by mala v priesečníku umožniť stabilizovať gnómon vo vertikále. Takýto spôsob fixovania gnómu možno overiť praktickými pokusmi, ako vidno na jednotlivých obrázkoch. Z výsledku týchto experimentov vyplynulo, že dvojica napnutých lán umožňuje fixovať tyč vo vertikálnej polohe relatívne presne. Kolmosť takejto tyče možno dodatočne preveriť pomocou olovnice.

Viz také článek v tomto čísle Vesmíru (83, 562, 2004/10)