Múzeum ako cesta medzi dunami

Ľudia obývajú rôzne prostredia. Vnímajú ich geograficky, sociálne aj kultúrne. Hornatá severská krajina plná krovísk, úžin a priesmykov je v európskych básnických, maliarskych a architektonických dielach zobrazovaná ako krajina tajomná – romantická. Rovnomerne sa rozprestierajúce svahy, roviny a údolia krajiny miernej, stredomorskej, predstavujú klasickú krajinu. A púšť – rozľahlá piesočná vyprahnutá zem s oázami – evokuje krajinu kozmickú. Takto ich obraz charakterizuje aj nórsky teoretik architektúry Christian Norberg-Schulz, autor knihy Genius loci. Všíma si, že nie všetky krajiny týmto kultúrnym obrazom zodpovedajú. Niektoré sú skôr ich kombináciami. Egypt by v tejto predstave zodpovedal krajine zmiešanej. Spája v sebe rozľahlosť púšte s bohatou vegetáciou povodia Nílu, má čosi z prostredia romantického i kozmického, aj z tých, ktoré sa týmto charakteristikám vymykajú. Orientovať sa v takto hybridnej krajine znamená vnímať dominanty (nehybnosť skaly, tok rieky a pohyb oblakov, premeny rastlín) aj neprítomnosť dominánt (meniace sa piesočné duny pod bezoblačným nebom i stálymi nebeskými súhvezdiami). Znamená to osídľovať začiatky, konce a križovatky ciest, aj sledy zastavení na cestách. Predpokladá to vzťahovanie sa k postihnuteľným lokalitám prostredia, aj k jeho menej postihnuteľným trasám a smerom.

Architektúra v Egypte vzniká s ohľadom na zážitky púštnych a riečnych (predarchitektonických) kvalít krajiny, aj s ohľadom na tradície egyptského a medzinárodného stavebného umenia. Architekti, ktorí dbajú o obyvateľov aj o genia loci tejto krajiny, si kladú otázku, ako vystihnúť povahu tohto prostredia. Či budovou inšpirovanou premenlivou morfológiou zavlažovaného terénu a púštnych dún, ktorá stelesní kultúrnu interpretáciu zeme; či stavbou inšpirovanou nemennými, abstraktnými líniami súhvezdí – tá podporí postihnuteľnosť povahy nebies; prípadne dielom syntetickým, spájajúcim obe predošlé. Architekt Martin Roubík a jeho kolegovia z architektonickej kancelárie Snohetta navrhli Alexandrijskú knižnicu v Egypte najmä s ohľadom na prvý prístup. Knižnica sprístupnená verejnosti v roku 2002 obsahuje najmä priestor na koncentráciu, čítanie a štúdium v jednej rozľahlej hale (na obrázku dole). Jednoduché stĺpy s kónickými hlavicami dávajú interiéru knižnice nemennú abstrahovanú usporiadanosť, ktorá dopĺňa premenlivú rozmanitosť okolitej prírody. Novší, zatiaľ nerealizovaný Roubíkov projekt Veľkého egyptského múzea umenia a architektúry (obrázky na obálke) už kombinuje abstrakciu s inšpiráciou tokom rieky Níl. Roubík v návrhu svojej budovy nezvolil také riešenia, ako väčšina z 1557 architektov z 83 krajín sveta, ktorí sa zúčastni-li na medzinárodnej architektonickej súťaži. Nenavrhol múzeum ako obrátenú pyramídu (klasická forma otočená na hlavu), ani ako čosi zakopané pod zemou (forma, ktorá zmizla). Nezvolil si ideálnu, prísne jednoduchú formu, ani amorfnú rozmanitosť. Zvolil pohyb od prvého k druhému a navrhol múzeum ako cestu k pyramídam.

Múzeum – obostavaná cesta zapustená do zeme – smeruje pozdĺž vody od „dolného“, pravouhlého bazénu k „hornému“, amorfnému jazeru. Odbočovaním a zostupovaním pod dlažbu cesty diváci vstupujú do podzemných priestorov múzea. Do interiéru dopadá denné svetlo tam, kde to vyhovuje vystaveným dielam. Kde by svetlo exponáty poškodilo, zostáva výstavný priestor ponorený do šera. Okolie múzea tvoria parky – teda prostredia, ku ktorým obývanie povodia Nílu vlastne smeruje. Parky sú dovedna štyri: Park Nílu, Park geologický, Park tematický a Labyrint dún. Je to práve posledný z nich, ktorý je parkom a zároveň nás vracia k zážitku neosídlenej púšte – meniacich sa piesočných dún pod stálymi nebeskými súhvezdiami.