Mendel a mandelinka

Zaujala ma nová kniha o zakladateľovi teórie dedičnosti z pera nanajvýš povolaného autora, ktorý bol v rokoch 1965–1991 vedúcim Mendeliana. Tento znalec diela Johanna Gregora Mendela (1822–1884) v nej zhrnul výsledky svojho celoživotného výskumu, takmer štyridsaťročnej vedeckej, publikačnej a organizačnej práce. Je to prvá monografia od Mendelovho úmrtia, ktorá vyšla v českom jazyku.

Knižka približuje osobnosť bádateľa, o ktorom sa stále málo vie. Ako píše autor v predslove, Mendel bol v Brne známy ako radový kňaz, ktorý vyučoval na reálke fyziku a prírodopis a vo voľnom čase robil v kláštornej záhrade pokusy s krížením rastlín. Neskôr bol vplyvným opátom starobrnianskeho kláštora. Na mimoriadny význam jeho výskumnej práce upozorni-li zahraniční vedci až 16 rokov po jeho smrti.

Ku knihe si nájde cestu český i slovenský čitateľ, ktorého zaujíma osobnosť tohto vedca, význam jeho výskumu, či to, ako ovplyvnili jeho názory vznik a vývoj genetiky.

Mimoriadne cenné sú prílohy obsahujúce doklady dotýkajúce sa Mendelovej osobnosti, jeho bádateľského a odborného pôsobenia, ktoré od r. 1965 zhromažďujú a kriticky vyhodnocujú pracovníci Mendeliana v Moravskom zemskom múzeu v Brne. V českom jazyku sú tieto doklady (spolu 25) publikované po prvý raz.

Zaujala ma piata príloha „Dopis rodičům z doby studia na univerzitě, ve kterém Mendel radil, jak postupovat při šíření škůdce mandelinky bramborové“ (s. 188). List je datovaný 28. decembra (1851?). Keďže sa už takmer dve desaťročia venujem inváznej ekológii a inváznemu správaniu zavlečených cudzokrajných organizmov, táto informácia mala pre mňa nádych senzácie.

Mandelinka bramborová, po slovensky pásavka zemiaková (lat. Leptinotarsa decemlineata SCRY), žila pôvodne v Severnej Amerike, objavili ju r. 1824 v štátoch Nebraska a Colorado. Podľa súčasných poznatkov bola až počas prvej svetovej vojny zavlečená do Európy (do západného Francúzska) s dodávkami zemiakov pre francúzsku armádu, r. 1922 ju zistili v Bordeaux. Po druhej svetovej vojne sa rozšírila po celom európskom kontinente. K hraniciam Československa dorazila r. 1945, na západe v oblasti Rudohoria, na juhovýchode prenikla z Maďarska. Stala sa postrachom pestovateľov zemiakov. Už r. 1948 vydalo Ministerstvo zemědělství ČSR brožúrku s názvom „Mandelinka bramborová a ochranná opatření proti ní“. Karanténne a iné opatrenia nepomohli, v súčasnosti je pásavka zemiaková vážnym škodcom zemiakov. Na južnom Slovensku a Morave, v Polabí a v údolí Ohře sa môžu vyvinúť počas sezóny až dve generácie. Larvy i dospelé jedince požierajú pletivá listovej čepele zemiakov a môžu spôsobiť až holožery. Prezimuje ako chrobák v pôde.

A tak sa oprávnene natíska otázka: Mohol Mendel v polovici 19. storočia písať o mandelinke – pásavke zemiakovej? Zdalo sa mi to veľmi nepravdepodobné. Ak by to bolo naozaj tak, bol by to vôbec prvý údaj z Európy. Vysvetlenie som našiel v tom istom liste. Mendel totiž ďalej píše: „S hrůzou jsem se dozvěděl, že se i u Vás rozšiřuje plíseň bramborová. Téměř v celé severní a střední Evropě natropil tento mor veliké škody na polích a ve sklepech. Rozhodně na tom mají vinu předchozí mokré roky.“ A ďalej radí, ako zabrániť šíreniu choroby: „Nejlépe je oddělit zdravé od nahnilých a zdravé dobře usušit, a pak uchovávat na studených místech. Nahnilé pak, abychom zabránili dalšímu plesnivění, přesušit, aby mohly být použity aspoň jako krmivo pro dobytek.“ Fotokópia listu je uložená v Mendeliane.

A je po senzácii. Mendel nepísal o páskovanom chrobákovi, ale o plesni zemiakovej, ktorá spôsobuje hnilobu zemiakov na poli i v skladoch. Pleseň zemiaková [Phytophthora infestans (Mont.) de Bary] je fytopatogénna huba spôsobujúca mykózy a veľké škody na zemiakoch. Napáda listovú čepeľ, stopky i stonky zemiakov, ale veľké škody spôsobuje aj na zemiakových hľuzách. Rozširuje a vyvíja sa najmä vo vlhkom a teplom počasí. Predpokladá sa, že podhubie prezimuje v hľuzách. Už r. 1845 táto pleseň zničila celú úrodu zemiakov v Írsku, čo vyvolalo v krajine hlad, ktorého dôsledkom bolo sťahovanie obyvateľov do Ameriky. O desať rokov neskôr spôsobovala problémy aj v ostatnej Európe vrátane Moravy. Dnes sa považuje za kozmopolitný patogén, ktorý sa vyskytuje vo väčšej časti sveta.