Paul Thagart: Úvod do kognitivní vědy

Keďže v česko-slovenskom prostredí doteraz chýbal zasvätený pohžad na jednu z dozaista najzaujímavejších disciplín súčasnej vedy, vydanie Thagardovej práce treba privítať. Je iste chvályhodné, že sa začína zapĺňať obrovská medzera, ku ktorej sa naši psychológovia, lingvisti, informatici a filozofi (zatiaž) stavajú chrbtom. Otázkou však zostáva, či práve Thagardova kniha predstavuje najlepší spôsob prieniku do problematiky.

Najprv sa pristavím pri pozitívach publikácie. Autor sa hneď v úvode celkom otvorene priznáva k sympatiám voči komputačno-reprezentačnej teórii mysle (CRUM). Z tejto pozície potom komentuje všetky ostatné prístupy a problémy z nich vyplývajúce. Čitatežovi tak predstavuje najrozšírenejšiu a najrozpracovanejšiu koncepciu prístupov k mentálnym procesom a nevenuje sa obskúrnym a mätúcim teóriám. To je pre prvé uvedenie do novej problematiky vždy vežmi dôležité. Diskusiám o povahe, pravdivosti a užitočnosti konkrétnych vysvetlení a experimentov sa môžeme venovať až po zvládnutí všetkých základných východísk kognitívnej vedy. Pozoruhodné je aj autorovo rozvrhnutie učebnice. V každej z kapitol 27 predstavuje konkrétny model fungovania mentálnych reprezentácií a hodnotí ho podža vopred stanovených kritérií. Medzi kritériá patria výpočtové a reprezentačné schopnosti teórie, jej psychologická a neurologická prijatežnosť a nakoniec praktická použitežnosť pri modelovaní. Pri zachovaní vyváženého hodnotiaceho prístupu si ťažko predstaviť výstižnejší a zároveň nápaditejší spôsob predstavenia pomerne zložitej problematiky. Tu sa však výpočet pozitív končí. Napriek vežmi zaujímavému rozvrhu tento úvod nespĺňa viaceré kritériá bežných úvodov do akejkožvek disciplíny.

Základným nedostatkom je skutočnosť, že autorov špecifický záujem o problémy analógie a konekcionizmu sa až príliš odráža v štruktúre textu. Kapitoly venované týmto dvom témam sú oveža fundovanejšie než ostatné, obsahujú vežmi dobré ilustračné príklady (časť o analógiách) alebo majú väčší rozsah (konekcionizmus). Na jednej strane je pochopitežné, že Thagard najviac píše o tom, čomu najlepšie rozumie, ale na druhej strane je disproporcia k ostatným kapitolám až príliš vežká. Čitatež takto nadobudne mylný dojem, že práve spomínané dva prístupy, resp. iba jeden z nich – konekcionizmus – tvorí jadro kognitivizmu. Konekcionizmu je venovaný neúmerne vežký priestor, čo zrejme súvisí so súčasnou, takpovediac sociologickou štruktúrou kognitívnej vedy. O vodcovskú paradigmu v kognitivizme bojujú dve silné skupiny priaznivci pravidiel (napr. N. Chomsky, J. A. Fodor, E. Spelke) a konekcionisti (D. E. Rumelhart, J. L. Elman, R. L. Goldstone). Thagard nadŕža jednej skupine, a tým jeho úvod do disciplíny stráca nestrannosť. Hoci konekcionistické riešenia viacerých problémov v lingvistike alebo teórii vnímania predstavujú významný paradigmatický posun, prírodné kognitívne systémy (napr. žudský mozog) podža jeho princípov zrejme nefungujú. Ako pripúšťa aj sám autor, spätné šírenie vzruchov (backpropagation) sa pri neurónoch v mozgu vôbec nevyskytuje. Čitatež sa o dôležitej výmene názorov medzi konekcionistami a priaznivcami pravidiel temer nič nedozvie. Táto skutočnosť je o to zarážajúcejšia, že obe súperiace školy v podstate súhlasia s modelom CRUM, a teda východiská knihy neodmietajú. Ak sa autor nevenuje prístupom namiereným proti CRUM, je to celkom pochopitežné. Tieto prístupy väčšinou nie sú natožko rozpracované a chýba im široká empirická báza verifikujúcich faktov. Thagard sa väčšieho prehrešku dopúšťa tým, že neberie dostatočne vážne konkurenčnú teóriu.

Nepresvedčivo vyznieva aj autorov pokus podrobiť jednotlivé prístupy k reprezentáciám štandardnej kritiky pomocou spomínaných jasne definovaných kritérií. Najzretežnejšie sa to ukázalo na kritériu neurologickej prijatežnosti všetkých prístupov. Pretože autor sa v príslušných vedách nevyzná, diskusia na túto tému sa v knihe neustále odkladá až tak, že sa k nej čitatež nikdy nedopracuje. Nedokážem odpovedať na otázku, prečo si autor zvolil kritérium, ktorým nevie hodnotiť.

Oveža zaujímavejšie a správne provokujúco pôsobia štyri záverečné kapitoly (9–12), kde autor opúšťa dobre myslený, ale nešťastne použitý hodnotiaci model. V týchto kapitolách hovorí o problémoch, ktoré kognitívne vedy ešte len čakajú. Kapitola o emóciách patrí k najlepšiemu, čo možno v knihe nájsť. Je provokatívna, jasná a dobre vypointovaná. Trocha zbytočne vyznieva kapitola o dynamických systémoch a matematike (11), ktorá sa jednému pomerne odťažitému problému venuje príliš nezrozumitežným spôsobom. Ide o dobre známy problém vypočítatežnosti, ktorý si od Gödela vypožičal Penrose (Makrosvět, mikrosvět a lidská mysl), aby ukázal, že komputačné systémy nedosahujú výpočtovú silu žudského mozgu. Thagard akoby sa s týmto argumentom nevedel vyrovnať, pričom existuje viacero celkom jednoznačných kritík Penrosa, dokonca jedna z nich má autora z ČR (J. Wiedermann). V inej kapitole v tejto časti (9) načrtáva autor otázku vedomia až v príliš zjednodušenej podobe. Ak by existoval elementárny konsenzus o povahe vedomých stavov, a hlavne ich fenomenálnych obsahov, potom by filozofi mysle nemali čo riešiť. Existuje však pomerne silná škola, ktorá odôvodnene považuje fenomenálne vedomie za principiálne neuchopitežné slovníkom komputacionizmu. Ale to je skôr téma na iný článok. Okrem toho, kognitívny vedec, pochopitežne, nechcel svoju knižku kontaminovať zložitými filozofickými úvahami.

Kritiku musím, bohužiaž, vzniesť aj na hlavu prekladateža. Aj keď je preklad celkovo vydarený a na viacerých miestach zdravo odžahčený, vyskytla sa v ňom jedna neodpustitežná chyba. Anglické slovo „concept“ prekladá raz ako pojem, inokedy ako „koncept“. Prekladatež to vysvetžuje poznámkou na s. 76, ktorá je pre mňa úplne nepochopitežná. „Concepts“ sú jednoducho pojmy, pretože pojem nie je jazykový výraz, ale nejazyková entita, ktorá nesie význam. Koncepty skôr odkazujú na niektoré konkrétne riešenia zložitej otázky o povahe pojmov, konkrétne teóriu prototypov. K tej sa však Thagard explicitne nehlási. Slovo „pojem“ sa v tomto význame bežne používa v logike, filozofii jazyka i v kognitívnej vede. Konzultácia s logikmi alebo filozofmi by bola podobnému prešžapu zabránila.

Vydavatežstvo Portál pripravilo na český trh knihu, ktorú sa určite oplatí prečítať. Jej obsah síce nepovažujem za úplne vyvážený, ale aj tak predstavuje dobrý vstup do problematiky. Ak sa časom podarí vydať aj iné úvody alebo regulárne monografie uprednostňujúce odlišné prístupy ku kognícii alebo neutrálnejšie hodnotenie, bude sa mať študent tejto novej disciplíny o čo oprieť. Zatiaž musím konštatovať, že kognitívnej vede u nás stále chýba kánonický text, z ktorého by sa dal tento predmet zodpovedne prednášať. Thagardov síce nateraz postačuje, na hlbší pohžad do zložitej problematiky však budeme potrebovať kvalitnejší.

P. S. Vydavatežstvo MIT Press vydalo r. 1998 čítanku primárnych textov z kognitívnej vedy, ktorej editorom je práve Paul Thagard. Tento súbor článkov a kapitol z kníh viacerých významných bádatežov bol priamo zostavený na súbežné štúdium s recenzovanou knihou. Bolo by vynikajúce, keby vydavatež doplnil Thagardovu knihu aj o tento študijný text.