Aktuální číslo:

2017/12

Téma měsíce:

Kontakty

Temno v pralese a vojna vedcov

Ad Výlety zvídavého laika mezi zabijácke indiány Vesmír 81, 407, 2002/7
 |  5. 10. 2002
 |  Vesmír 81, 549, 2002/10

Som rád, že môj priatež Anton Markoš z Karlovej univerzity upozornil na dôležitú knihu nezávislého investigatívneho žurnalistu Patricka Tierneyho Temnota v El Doráde (Vesmír 81, 407, 2002/7). Prečítanie tejto knihy spôsobilo, že v súvislosti so sociobiológiou si namiesto otázky Aká teória? začal klásť otázku Aké fakty?

[...] akého charakteru sú fakty, ktoré sa v týchto disciplínach zbierajú, usporadúvajú, štatisticky vyhodnocujú a nakoniec interpretujú v rámci určitej teórie?

Po prečítaní Tierneyho knihy si podobné otázky kládol azda každý a nepochybujem, že drvivá väčšina musela nadobudnúť dojem, že ak aj nie celá veda, tak prinajmenšom antropológia je ďalším príkladom antihumánnej imperialistickej podstaty globalizácie. (Samotný názov Tierneyho knihy je narážkou na svetoznámu novelu Josepha Conrada Heart of Darkness o hlbinách žudskej korupcie v koloniálnej Afrike.) Kniha prináša na prvý pohžad vežmi presvedčivý a obsiahly faktografický materiál o tom, ako predovšetkým americkí vedci, genetik James V. Neel a antropológ Napoleon Chagnon, zneužívali primitívnych amazonských Indiánov Janomamov pre svoje fašistické teórie, neštítiac sa ničoho od falšovania údajov až po umelo vyvolanú epidémiu osýpok, ktorá týchto Indiánov temer vyhladila z povrchu zemského.

Je tu však jeden obrovský háčik. Tierneyho kniha má slušne povedané vážne problémy s fakticitou. Pokúsme sa teda pokračovať v hžadaní odpovede na otázku Aké fakty?, ktorú položil A. Markoš, a vypočujme aj takpovediac druhú stranu tohto súdneho procesu.

Vedecký škandál

Tierneyho kniha spôsobila pravdepodobne najväčší vedecký škandál v antropológii posledných desaťročí a to ešte skôr, než sa objavila na pultoch amerických kníhkupectiev. Všetko to vypuklo pred dvoma rokmi. Začiatkom septembra 2000 dvaja americkí profesori antropológie Terry Turner z Cornellovej univerzity a Leslie Sponsel z Havajskej univerzity napísali otvorený list (ktorý v emailovej podobe bleskovo obehol celý svet) vedeniu Americkej antropologickej spoločnosti. Upozorňujú v ňom na blížiaci sa obrovský vedecký škandál, ktorý bude nasledovať po vyjdení knihy Temnota v El Doráde a bezpochyby poškodí antropológiu ako vedeckú disciplínu.

Autori listu píšu, že sa s knihou stretli pri posudzovaní v stránkových korektúrach a boli natožko šokovaní skutočnosťami, o ktorých sa v nej dočítali, že cítili potrebu okamžite reagovať (existujú však dôkazy, že nešlo o celkom bezprostrednú reakciu, že rukopis čítali už pred niekožkými rokmi, keď mal vyjsť v inom vydavatežstve). Píšu o blížiacom sa škandále, ktorý v očiach verejnosti postihne celú profesiu amerických antropológov. A dodávajú: Čo sa týka rozmerov, dôsledkov, samotnej kriminálnosti a korupcie nemá v dejinách antropológie obdobu. Podža nich Tierneyho kniha prináša presvedčivé dôkazy o tom, že genetik a lekár James Neel a antropológ Napoleon Chagnon v roku 1968 zhoršili a pravdepodobne aj spôsobili epidémiu osýpok, ktorá zabila stovky až tisíce Indiánov Janomamo tým, že ich očkovali virulentnou vakcínou Edmonston B. Opierajúc sa o Tierneyho knihu ďalej uvádzajú, že pravdepodobne ani tak nešlo o trestuhodnú nedbalosť, ako asi o cielený Neelov experiment otestovať umelo vyvolanou epidémiou medzi Indiánmi nepoznačenými civilizáciou svoje fašistické eugenické teórie. Chagnonovu antropologickú prácu interpretujú autori listu ako systematické aplikovanie Neelových myšlienok o selekcii dominantných samcov (a génov) v primitívnych spoločenstvách. Podža nich Tierney jasne dokumentuje, že Chagnonov mnohoročný výskum, ktorým sa snažil potvrdiť sociobiologické teórie o vojnychtivom charaktere Janomamov, je založený na falošných, nejestvujúcich či chybne interpretovaných údajoch. Navyše Tierney dokladá, že Chagnon nielenže falšoval dáta tak, aby potvrdzovali sociobiologické teórie, ale aj opakovane rozdúchaval konflikty medzi týmito Indiánmi, čím si údaje pre svoju teóriu vlastne sám vyrobil.

Tento príbeh je zlým snom je to ozajstné antropologické ,centrum temnoty heart of darkness prekračujúce dokonca aj imagináciu Josepha Conrada a bude vnímaný (podža nás oprávnene) verejnosťou aj väčšinou antropológov ako obvinenie celej disciplíny.

V liste citujú iného anonymného recenzenta knihy: Tierneyho analýza je prípadovou štúdiou ohrozenia vedy nekontrolovatežným egom, absenciou úcty k životu, ukážkou chamtivosti a sebectva Táto kniha by mala otriasť samotnými základmi antropológie. Mala by túto disciplínu priviesť k pochopeniu, ako mohli jej skorumpovaní a mravne skazení protagonisti šíriť svoj jed tak dlho a súčasne si získať v západnom svete vežkú úctu a ako mohli generácie študentov dostávať ich lži ako podstatnú časť úvodu do antropológie. Už sa nikdy nesmie pripustiť, aby sa to opakovalo.

Po tomto liste nabrali udalosti rýchly spád. Ako prvý priniesol senzačnú správu pod titulkom Vedci zabíjali amazonských Indiánov, aby otestovali svoju rasistickú teóriu britský The Guardian. V podobnom duchu referovali o vedeckom škandále médiá na celom svete. Prestížny americký časopis The New Yorker uverejnil v októbri 2000 ukážky z pripravovanej knihy. Zmobilizovala sa aj vedecká komunita predovšetkým univerzity, na ktorých kritizovaní vedci pôsobili (Neel na Michiganskej a Chagnon na Kalifornskej univerzite v Santa Barbare). Neel začiatkom roka 2000 zomrel, preto sa voči vážnym obvineniam nemohol brániť. Chagnon, vtedy už na dôchodku, bol taký znechutený prístupom médií, že sa rozhodol úplne prerušiť s nimi kontakt. Napriek upozorňovaniu odborníkov, že ide o neserióznu a rafinovanú manipuláciu s faktmi a nepodložené obvinenie rešpektovaných vedcov, stala sa Tierneyho kniha mediálnou senzáciou, bestseller bol na svete. Významné médiá (vrátane BBC, CNN a TIME) na celom svete referovali o bezcharakterných amerických vedcoch, ktorí pre svoje výskumné ciele bezohžadne priviedli pôvodných obyvatežov amazonského pralesa na pokraj vyhynutia.

Reakcia vedcov

V novembri 2000 sa Tierneyho kniha, ktorá dovtedy kolovala medzi vedcami v stránkových korektúrach, konečne objavila na pultoch kníhkupectiev. Ukazuje sa, že Tierney na poslednú chvížu pozmenil v rukopise formulácie niektorých najkontroverznejších obvinení. Na podstate knihy to však pramálo zmenilo. Patrik Tierney sa stal horúcim kandidátom na udelenie prestížnej americkej ceny National Book Award za rok 2000 v kategórii literatúra faktu. Našťastie pre komisiu cenu udelili inému nominantovi, Nathanielovi Philbrickovi, za knihu o tragédii vežrybárskej lode, ktorá inšpirovala Hermana Melvilla k napísaniu Moby-Dicka (mimochodom v kategórii beletrie dostala cenu Susan Sontagová).

Objavili sa prvé oficiálne reakcie vedeckej komunity a predbežné výsledky overovania faktov, na základe ktorých Tierney vzniesol desiatky až stovky vážnych obvinení. Najjednoduchšie to bolo v prípade odborných kníh a článkov dostupných v knižniciach, ťažšie až nemožné v prípade Tierneyho rozhovorov s žuďmi žijúcimi priamo v pralese. Už vtedy predbežné zisťovania hovorili jednoznačne Tierney svojich čitatežov rafinovane klame a zavádza.

Oficiálne vyhlásenie ku knihe vydala začiatkom novembra 2000 americká Národná vedecká akadémia (National Academy of Sciences), ktorej bol Neel členom. Prezident akadémie Bruce Alberts knihu v úvode charakterizuje týmito slovami: Hoci Darkness in El Dorado budí dojem dobre urobeného výskumu, vo viacerých prípadoch sú autorove tvrdenia buď v rozpore, alebo nie sú podporené odkazmi, ktoré cituje. Vyhlásenie Akadémie sa sústredilo na Tierneyho nepravdivé informovanie o postavení a činnosti Komisie pre obete atómovej bomby (ABCC) a jej vzťahu k Americkej komisii pre energiu (AEC).

O pár dní neskôr, v polovici novembra, prišlo oficiálne vyhlásenie Michiganskej univerzity: Univerzita pozorne a podrobne preskúmala viaceré z dôležitých tvrdení v knihe Temnota v El Doráde a dôkazový materiál, ktorý sme získali, svedčí o tom, že tieto tvrdenia sú nepravdivé. ... Domnievame sa, že pán Tierney neštudoval pôvodný materiál, ktorý bol k dispozícii. Analýza tohto a ďalších zdrojov od osôb dobre oboznámených s predmetnými expedíciami, epidémiou osýpok a vakcínou proti nim, vyvrátila vznesené obvinenia. Vážne faktické chyby, ktoré sme našli, spochybňujú dôveryhodnosť celej knihy, ako aj autorovu interpretáciu.

Uveďme niektoré z výsledkov tejto správy. Napríklad k Tierneyho obvineniu, že použitie nevhodnej vakcíny iniciovalo vznik epidémie osýpok. Podža zistenia odborníkov epidémia osýpok vypukla v novembri 1967, teda pred príchodom Neelovej a Chagnonovej expedície (v januári 1968). Osýpky priniesla do oblasti skupina brazílskych misionárov. James Neel z vlastnej iniciatívy oslovil farmaceutické spoločnosti a získal od nich 2000 dávok vakcíny Edmonston B a gamaglobulínu. Nie je pravda, že očkovanie s nikým nekonzultoval konzultoval ho s odborníkmi z Centre for Disease Control (CDC) v Atlante. Očkovacia látka bola aplikovaná v súlade s vtedajšími medicínskymi znalosťami. Keď sa Neel dozvedel, že v oblasti sa vyskytli osýpky, začal okamžite s očkovaním, podávaním antibiotík a poskytovaním lekárskej pomoci. Inicioval rozsiahly očkovací program a sám aplikoval 1000 dávok vakcíny, ostatné poskytol misionárom a pracovníkom venezuelskej vlády. Všetky dávky (okrem prvých 40) boli aplikované spolu s gamaglobulínom a nebol zaznamenaný nijaký prípad úmrtia či vážneho ochorenia u tých, ktorí vakcínu dostali či už s gamaglobulínom, alebo bez neho. Odborníci tvrdia, že až na niekožkých mladých žudí, ktorí sa liečili na leukémiu či aids, nebola žiadna z desiatok miliónov aplikácií tejto vakcíny spojená s úmrtím.

Rovnako nie je pravdivé tvrdenie, že James Neel odmietol poskytnúť lekársku pomoc, aby mohol pozorovať šírenie epidémie. Záznamy dokladajú, že vedci konali práve naopak snažili sa urobiť všetko preto, aby epidémii zabránili. Nepoužité vakcíny dávali k dispozícii misionárom. Fakty svedčia o tom, že očkovanie malo pozitívny vplyv. Predikovaná úmrtnosť neočkovanej populácie predstavuje 3036 %. Pri tejto epidémii osýpok u Janomamov bola úmrtnosť 8,8 % (neplatí teda tvrdenie, že epidémia zabila pätinu populácie).

Nie je pravda ani to, že Neel zastával extrémne eugenické názory. Dokumenty dokazujú, že Neel bol už od svojich študentských čias v 30. rokoch 20. storočia kritikom eugeniky a obhajcom zachovávania bohatej diverzity žudského genofondu. Zastával názor, že každý jednotlivec musí byť schopný maximalizovať svoj genetický potenciál teda pravý opak eugeniky.

Najjednoduchšou úlohou bolo ukázať nepravdivosť tvrdenia, že Chagnon bol priamo či nepriamo príčinou endemických vojen medzi Janomamami. Prvé správy o vojnychtivých Janomamoch pochádzajú ešte z druhej polovice 19. storočia, v roku 1931 bola zaznamenaná vojna medzi dvoma kmeňmi Janomamov, v roku 1935 vojna medzi inými kmeňmi atď.

Začiatkom novembra 2000 sa na internete objavil aj výsledok predbežného skúmania odborníkov z Kalifornskej univerzity v Santa Barbare (UCSB), ktoré viedol antropológ a známy evolučný psychológ John Tooby, Chagnonov kolega z katedry antropológie.

Na tomto mieste sa musím krátko zastaviť. Asi treba dodať, že Tooby bol v tom čase prezidentom Spoločnosti pre žudské správanie a evolúciu (HBES), podža mnohých spoločnosti dnešných sociobiológov. Čím sa asi chce povedať, že postoj týchto vedcov nemusí byť tak celkom nestranný. Pre úplnosť teda musím dodať, že členom tejto medzinárodnej vedeckej spoločnosti som niekožko rokov aj ja. Nechávam iným na posúdenie, či táto skutočnosť nejakým spôsobom ovplyvňuje moju snahu o čo najkomplexnejšie a najobjektívnejšie (s plným vedomím problematickosti tohto termínu) prezentovanie kauzy. Hlavné posolstvo správy z UCSB je, že Temnota v El Doráde nepatrí do kategórie literatúry faktu, ale fikcie. Správa vedcov zo Santa Barbary má temer 150 strán a jej aktualizovanú verziu zo začiatku októbra 2001 možno nájsť na internete.

S ďalšími faktmi o nepodloženosti Tierneyho tvrdení prišla Susan Lendeeová z Katedry histórie a sociológie vedy na Pennsylvánskej univerzite, ktorá mala možnosť preštudovať všetky Neelove pracovné poznámky z roku 1968, ako aj archívny materiál CDC o Neelovej konzultácii týkajúcej sa aplikovania vakcíny proti osýpkam. Rovnako jeho vtedajšiu korešpondenciu s misionármi, venezuelskými úradníkmi a Chagnonom. Ukázalo sa, že jednoducho nie je pravdivé Tierneyho tvrdenie, že Neel nemal povolenie venezuelskej vlády na očkovanie Indiánov (existuje telegram s takýmto povolením). Denníky dokumentujú, že epidémia zjavne narušila Neelov výskum, čo ho aj dosť štvalo. Evidentne jeho výskumu nijako nepomohla.

V polovici novembra sa v San Franciscu konala pravidelná výročná konferencia amerických antropológov. Na pozvanie sprostredkované Turnerom a Sponsellom sa na panelovej diskusii zúčastnil aj Tierney, pochopitežne za obrovského záujmu nielen stoviek vedcov, ale aj médií (napr. CNN). Odborníci boli sklamaní Tierneyho práca s faktmi, slušne povedané, vyvolala vážne pochybnosti o ich pravosti. Vedenie Americkej antropologickej spoločnosti (AAA) sa rozhodlo celú vec preskúmať vo vlastnej réžii. Začiatkom februára 2001 ustanovilo päťčlennú komisiu popredných antropológov (prepadovú jednotku El Dorádo AAA El Dorado Task Force), ktorá mala preskúmať najvážnejšie obvinenia vznesené voči Neelovi a Chagnonovi.

Záverečná správa tejto komisie bola dokončená a zverejnená na internete len nedávno 18. mája tohto roku. Má 304 strán a člení sa na dve časti. Je to vežmi zaujímavé čítanie. V úvode sa hovorí, že komisia mala snahu vidieť problém z viacerých uhlov a dbala na dialogický charakter zisťovania. Na základe námietky Toobyho a ďalších, že v komisii nie je antropológ hlásiaci sa k princípom evolučnej antropológie (rozumej sociobiológie), bola komisia dodatočne rozšírená o ďalšieho člena, Raymonda Hamesa, Chagnonovho žiaka a dlhoročného spolupracovníka, ktorý mal zastupovať práve tento prúd (neskôr na členstvo v komisii rezignoval). Pri všetkej komplexnosti správy, ktorá v úvode deklaruje, že nie je v žiadnom prípade vyšetrovaním a rozhodne nechce byť považovaná za dôkazový materiál, predsa len v niektorých prípadoch bolo podža nej možné naznačiť niečo o pravdivosti či neoprávnenosti obvinení (či aspoň približne lokalizovať ich polohu v rozsiahlom pásme, ktoré sa rozprestiera medzi týmito dvoma pólmi).

Nádherná postmoderná formulácia, však? Čím sa ešte táto správa podstatne líši od predošlých, je skutočnosť, že uvádza záznamy rozhovorov s Janomamami ich občianskymi aktivistami. Správa sa však o ne nijako zvlášť neopiera, čo je napokon v  súlade s jej metodikou referovať a nekomentovať (neinterpretovať). Osobne som nemal z týchto rozhovorov najlepší pocit a vážne pochybujem, do akej miery ich možno považovať v súvislosti so vznesenými obvineniami za hodnoverné. Dôležitejšie je azda konštatovanie, že správa prepadovej jednotky antropológov potvrdila mnohé z tvrdení predchádzajúcich správ, predovšetkým zistenia vedcov z Michiganskej univerzity. Na otázku, či očkovanie Janomamom nejakým spôsobom ublížilo, odpovedá, že bez akýchkožvek pochybností očkovací program Neelovej expedície zachránil veža indiánskych životov. V súvislosti so Chagnonom táto správa, na rozdiel od predošlých, predsa len nachádza niečo, v čom možno s Tierneym súhlasiť ide o jeho kontakty so skorumpovanými venezuelskými politikmi a podnikatežmi, ktoré mu umožnili dostať sa do inak zakázaných indiánskych lokalít a pokračovať tak vo výskume, avšak za cenu, že prinajmenšom poskytoval týmto žuďom určitú medzinárodnú kredibilitu. Aj táto správa sa vežmi kriticky stavia k etickému aspektu Chagnonovho terénneho výskumu a otvára otázku dobre známu v bioetike informovaného súhlasu (informed consent) týkajúceho sa odberu biologických vzoriek od Indiánov. Podža tejto správy Indiáni neboli dostatočne informovaní o tom, na aký výskum budú biologické vzorky slúžiť. Otázkou zostáva, kožko antropologických terénnych výskumov by spĺňalo kritériá informovaného súhlasu, ktoré prepadová jednotka aplikovala na Chagnonov výskum. Na druhej strane správa uznáva, že Chagnon o svojich omyloch v terénnom výskume referuje v publikáciách mimoriadne úprimne.

Zistenia, ktoré uvádza táto správa, v mnohom vypovedajú ani nie tak o Tierneyho knihe, Neelovi či Chagnonovi, ako o občianskej vojne antropológov. Vlastne ide o akúsi formu vojny vedcov, ktorá je najviditežnejšia práve v antropológii. O akej vojne je tu reč?

Občianska vojna vo vede

Je to vojna medzi dvoma skupinami vedcov. Prvá skupina prírodovedne orientovaní antropológovia verí, že jestvuje objektívna realita, ktorú možno pomocou vedy odhaliť, druhá skupina humanisticky orientovaní antropológovia sa domnieva, že realita je relatívny pojem, že existuje niekožko realít, ktoré sú sociálne a kultúrne konštruované. Frontová línia vedie vo všeobecnosti medzi prírodovednými a humanitnými vedeckými disciplínami, no tým, že antropológia je prírodovednou aj humanitnou disciplínou, front ňou prebieha naprieč. Napoleon Chagnon je známym prívržencom prvej skupiny vedcov ba čo viac, otvorene kritizoval druhú skupinu. Napríklad v článku spred niekožkých rokov Akademická žavica a ohrozenie vedeckej antropológie kritizoval postmodernistických antropológov, ako je napr. Nancy Sheper-Hughesová, vyzývajúca k tomu, aby antropológ nebol len objektívnym pozorovatežom, ale svedkom a pomenúval neprávosti páchané na žuďoch, ktorých študuje teda skôr akýmsi aktivistom ochrancov žudských práv. Byť antropológom v teréne znamená byť svedkom na mieste zločinu. Chagnon sa pritom obáva, že neprávosti v jej interpretácii páchajú aj antropológovia v teréne, tým, že vôbec skúmajú. A pravdu povediac, aj sa čoskoro dočkal na pôde antropologickej spoločnosti od niektorých kolegov takéhoto obvinenia (dávno pred Tierneyho knihou) že výskumom Janomamov pácha na nich kriminálne činy. Kolega Turner, jeden zo spomínaných autorov listu, na konferencii antropológov v Atlante r. 1994 verejne označil Chagnona za sociopata. Chagnon poburuje aj tým, že dôsledne zastáva pozície tzv. darvinistickej antropológie, čo v praxi znamená pre mnohých neprípustné aplikovanie sociobiologických teórií v antropológii.

V postkuhnovskej a postfeyerabendovskej dobe sa drvivá väčšina humanitných vedcov pozerá na svojich kolegov, ktorí ešte veria, že odhažujú tajomstvá objektívnej reality, ako na naivných hlupáčikov v tom lepšom prípade. V horšom prípade ich vnímajú ako nástroj mocenských kruhov. Pokiaž sa prírodovedci hrajú na nejakom tom svojom piesočku a nevyjadrujú sa k problematike človeka, sú blahosklonne ignorovaní, no ak nedajbože náhodou objavia niečo, čo sa týka aj humanitných aspektov (ako napr. gén homosexuality), oheň je na streche.

A. Markoš referuje o Tierneyho knihe v kontexte diskusie o sociobiologickej interpretácii genocíd a pod vplyvom tejto knihy začína pochybovať nie už nad vierohodnosťou sociobiologickej interpretácie, ale nad samotnými faktmi, ktoré táto teória interpretuje. Čo sa týka faktov, podža antropológov, a nielen tých, ktorí sa hlásia k sociobiológii, vojnychtivosť Janomamov existovala dávno pred Chagnonovým príchodom. Čo sa týka údajného netypického postavenia Janomamov, v odbornej literatúre existuje viacero príkladov rovnako, či dokonca ešte viac vojnychtivých etník. Napr. u pôvodných horských obyvatežov Novej Guiney je frekvencia zabití približne 500 na stotisíc obyvatežov za rok, u kmeňa Hewa dokonca až 800, čo je podstatne viac než u Janomamov (166400).

Vtip je však v niečom úplne inom princípy sociobiológie nestoja či nepadajú na potvrdení alebo vyvrátení faktu, že mnohé archaické etniká, či dokonca samotná žudská podstata je vojnychtivá alebo nie. Z teórie rozšírenej reprodukčnej zdatnosti vôbec nevyplýva, že jedinou úspešnou stratégiou šírenia sebeckých génov (pozor, ide o termín ak to trochu preženiem, sebecký tu znamená sebeckosť asi tožko ako farba v termíne farebný kvark!) je sebecké správanie jedincov, teda správať sa ako vojnychtivá beštia, ktorá vyzabíja konkurentov v teritóriu a získa čo najviac manželiek, aby mohla mať čo najviac potomkov. Humanistom bude znieť možno prekvapujúco tvrdenie, že rovnako úspešnou stratégiou môže byť podža sociobiológov aj mierumilovnosť. Veď altruistické správanie jedincov je jedným z najväčších úspechov sociobiológie, spomeňme si len na jej kžúčové vysvetlenie sebaobetavého správania (nielen) sociálneho hmyzu! Záleží na špecifických ekologických podmienkach, ktorá z alternatív je výhodnejšia vlastne ide o kontinuum správania a spomínané alternatívy sú jeho pólmi. Z pohžadu sociobiológie nie je dôležité, či sú takéto stratégie geneticky zadrátované, ako je to pri evolučne primitívnejších biologických druhoch, alebo existuje určitá flexibilita až možnosť vožby optimálnej stratégie ako pri druhoch s rozvinutejším nervovým systémom vrátane nášho vlastného druhu. Sám Chagnon pripúšťa, že kmene Janomamov žijúce na výšinách v oveža menších skupinách než tie, ktoré skúmal na nížinách, sú z ekologických dôvodov oveža menej vojnychtivé.

Markoš sa pýta, ak mu správne rozumiem, či je možné vedecky falzifikovať nejakú teóriu v (novovekej?) situácii, keď teória dodáva filter, podža ktorého sa selektujú fakty. Tierneyho kniha je uvádzaná ako príklad takéhoto filtrovania skutočnosti sociobiológiou. Podža všetkého však Temnota v El Doráde dokladá iné filtrovanie skutočnosti v prospech inej teórie, samozrejme, pokiaž takýmto filtrovaním možno nazvať Tierneyho flirtovanie s faktmi. Domnievam sa, že Markoš má na mysli filtrovanie skôr v kuhnovskej tradícii a pre tento prípad máme v antropológii oveža lepší príklad Margaret Meadovú a jej Coming of Age in Samoa. To je však iný príbeh.

Markošovi sa Tierneyho kniha zapáčila tak, ako sa zapáči asi všetkým kritikom sociobiológie, a nielen im. Svoje senzačné odhalenie pravej tváre prominentného sociobiológa dokladá Tierney záplavou faktov, ktoré musia na každého urobiť obrovský dojem. Poznám Tona Markoša ako vynikajúceho prírodovedca a nemenej skvelého filozofa, ktorý sa snaží nájsť vlastnú cestu uprostred spomínanej schizmy medzi humanitnými a prírodnými vedami viem, ako mu vežmi záleží na vedeckých faktoch (napriek tomu, že ako filozof si je dobre vedomý ich hlbšej filozofickej problematickosti). Preto ho asi bude jeho prvotné nadšenie Tierneyho knihou mrzieť jednoducho naletel tak, ako mnohí z nás. Všetci sme okrem tej vežmi úzko špecializovanej oblasti, v ktorej pôsobíme, dokonca často i vo svojich vlastných disciplínach (až na pár obdivuhodných výnimiek) v pozícii zvedavých laikov, a preto nám zväčša neostáva iná možnosť, než sa spoliehať, že nás autor nepodvádza a o výsledkoch práce iných referuje korektne.

Zdroje na internete


/>

RUBRIKA: Diskuse

O autorovi

Peter Sýkora

Doc. RNDr. Peter Sýkora, PhD. (*1956) vyštudoval biológiu na Přírodovědecké fakultě UK v Prahe. Na Univerzite Komenského sa zaoberá evolučnou psychológiou, filozofiou a európskými štúdiami.

Doporučujeme

Tajemná sůva šumavská

Tajemná sůva šumavská

Jan Andreska  |  17. 12. 2017
Byl vyhuben a vrátil se. Na Šumavu lidskou snahou a do Beskyd vlastním přičiněním. Puštík bělavý teď žije opět s námi, ale ohrožení trvá.
Hmyz jako dokonalý létací stroj

Hmyz jako dokonalý létací stroj

Rudolf Dvořák  |  4. 12. 2017
Hmyz patří k nejdokonalejším a nejstarším letcům naší planety. Jeho letové schopnosti se vyvíjely přes 300 milionů let a předčí dovednosti všech...
Hranice svobody

Hranice svobody uzamčeno

Stefan Segi  |  4. 12. 2017
Podle listiny základních práv a svobod, která je integrovaná i v Ústavě ČR, jsou „svoboda projevu a právo na informace zaručeny“ a „cenzura je...

Předplatným pomůžete zajistit budoucnost Vesmíru

Tištěná i elektronická
verze časopisu
Digitální archiv
od roku 1994
Speciální nabídka
pro školy a studenty

 

Objednat předplatné