Spoveď tatranského hlucháňa

Už v detstve som sa vždy naobyčajne tešil na každú jar, keď som smel zasadnúť do hľadiska posvätného lesného divadla, na pódiu ktorého sa odohrávali v zlatistom jase mesačného svitu tajomné hluchánie zásnuby. Zážitky z hlucháních predstavení boli, sú a navždy ostanú v mojom vnútri najkrajším, aké bolo a ešte stále i je, ale neviem a bojím sa, ako dlho ešte bude možno zažiť v slovenských lesoch...

Rok čo rok som zavítal aj do jedného, môjmu srdcu najbližšieho lesného divadla vo Veľkej Fatre. Bolo tomu tak aj na jar roku 1989. Jedno aprílové ráno som tichúčko zaujal miesto najnedočkavejšieho, ale najvďačnejšieho diváka v hľadisku tejto odvekej smrekovo-bukovo-jedľovej scény a netrpezlivo čakal na zázračné vyznávanie hluchánej lásky. A práve v toto zatiaľ v mojom živote najneobyčajnejšie ráno som zažil v hlucháňom divadle niečo neobyčajné a pre človeka nepochopiteľné.

Z ľubostnej piesne kráľa lesného divadla sa niesli fatranským chotárom ľudské slová, ktorými sa spovedal celému človečenstvu tohto sveta. Každá veta sa mi zapisovala smútkom do môjho k hluchániemu rodu láskou presiaknutého srdca... Zdalo sa mi, že som nachvíľočku zavítal do hluchánieho královstva. Vnímal som len spoveď jeho veličenstva. Po poslednom verši sa hluchání kráľ naposledy zadíval na mňa. V jeho pohľade som cítil prosbu, aby som rozpovedal túto jeho spoveď celému svetu. Potom sa hlučným letom vzdialil do záveru jeho rodnej doliny...

/úryvek z eseje/