Asteroid Chicxulub a skaza lesných vtákov

Približne pred 66 miliónmi rokov dopadol na územie dnešného polostrova Yucatán v Mexiku obrovský asteroid Chicxulub (Vesmír 80, 216, 2001/4 a 88, 92, 2009/2). Spôsobil pravdepodobne jedno z najväčších masových vymieraní v dejinách biosféry, ktorým skončila éra dinosaurov. Aj keď nie celkom. Malá skupina dinosaurov túto katastrofu prežila a stala sa základom v súčasnosti jednej z evolučne najúspešnejších skupín stavovcov – vtákov. Predkovia dnešných vtákov (Neornithes) však neboli jedinými operenými lietajúcimi dinosaurami na konci druhohôr. V skutočnosti druhovo najpočetnejšiu a najrozšírenejšiu vetvu druhohorných „vtákov“ predstavovala skupina dinosaurov známa pod názvom Enantiornithes. Ako je možné, že predkovia dnešných vtákov zničujúci efekt asteroidu prežili, kým iné, v tom čase úspešnejšie skupiny lietajúcich dinosaurov takéto šťastie nemali? Možnú odpoveď priniesla nedávna štúdia kombinujúca vtáčiu paleontológiu, molekulárno-evolučnú biológiu a paleobotanické a palynologické dáta. Z rekonštrukcie ancestrálnych stavov vyplynulo, že prapredok všetkých moderných vtákov pravdepodobne žil aj hniezdil na zemi. Aj väčšinu bazálnych vetiev moderných vtákov predstavujú pozemné formy. Avšak zástupcovia vyhynutej skupiny Enantiornithes vykazovali viaceré ekomorfologické adaptácie na život v korunách stromov. Posledným dielom tejto skladačky bola analýza peľových zŕn stromov a spór papradí zo Severnej Dakoty (USA). Z tejto analýzy vyplynulo, že svetové lesy boli krátko po dopade asteroidu masívne zničené, pravdepodobne v dôsledku častých požiarov, kyslých dažďov a veľkého množstva popola cirkulujúceho v atmosfére. Tento atmosférický popol niekoľko rokov obmedzoval fotosyntetickú aktivitu rastlín a spôsobil aj globálne ochladenie. Lesné porasty nahradili paprade, ktoré dominovali terestrickým ekosystémom ďalších 1000 rokov. V dôsledku silnej selekcie proti lesným druhom vtákov sa treťohôr dožili hlavne pozemné skupiny neornithnej avifauny: Palaeognathae (pštros, emu, tinamy atď.), Galloanserae (zástupcovia huso- a kurotvarých vtákov) a Neoaves (dnes zahrňujúca všetky ostatné moderné skupiny vtákov, od lelkov a holubov cez tučniaky až po dravce a spevavce). Postupne zregenerované lesy neskôr poskytli vtákom, ktoré prežili, veľké množstvo nových habitatov, čo sa odrazilo v ich rýchlej kolonizácii a nasledujúcom prudkom náraste diverzity lesných vtákov. Moderné skupiny lesných vtákov sa preto objavujú sekundárne až v priebehu paleocénu a eocénu (t. j. pred 66–34 miliónmi rokov).

Model zástupce rodu Iberomesornis ze skupiny Enantiornithes.Snímek Locutus Borg, volné dílo

Field D. J. et al., Current Biology, DOI: 10.1016/j.cub.2018.04.062