Funkcia nadočnicových oblúkov v evolúcii človeka

Výrazné nadočnicové oblúky má mnoho našich primátich príbuzných, nevynímajúc vymretých zástupcov línie homininov, vedúcej až k anatomicky modernému človeku. Vystúpené nadočnicové oblúky samcov primátov slúžia najmä ako indikátor sociálneho statusu, a ich tvorbu silno ovplyvňovali hormonálne faktory. Prečo potom dnešní ľudia nemajú takéto výrazné znaky? Na zodpovedanie tejto otázky sa autori nedávno publikovanej štúdie v časopise Nature Ecology & Evolution zamerali na lebku a nadočnicové oblúky predpokladaného priameho predka moderného človeka, archaického Homo heidelbergensis (konkrétne jedinca Kabwe 1, ktorý žil pred 125–300 tisíc rokmi). Virtuálnou manipuláciou morfológie oblúkov vedci vylúčili dve hlavné hypotézy vzniku týchto výrazných znakov: nadočnicové oblúky H. heidelbergensis boli omnoho väčšie, ak by podľa očakávania vznikli len ako výplň prázdneho priestoru medzi mozgom a očnicami, podobne aj ich úloha v procese hryzenia a žutia potravy bola zanedbateľná. Vedci tak nepriamo poukázali na to, že výrazné nadočnicové oblúky mali inú funkciu, podľa autorov štúdie hlavne v sociálnej komunikácii, podobne ako je to v prípade iných primátov. Nadočnicové oblúky sa v hominidnej línii zrejme začali zmenšovať až počas posledných stotisíc rokov. Subtílnejšie nadočnicové oblúky s pohyblivejším obočím mohli, napríklad, umožniť vyjadrovať širšie spektrum emócií, ktoré mohli byť užitočné na zakladanie a udržovanie väčších sociálnych sietí. Možno že jemnejšia škála vyjadrených emócií, na ktorej sa moderný človek mohol pohybovať, prispela k lepšiemu pochopeniu a kooperácii medzi zástupcami posledného žijúceho hominina.

Lebka Homo heidelbergensis uložená ve valencijském Muzeu prehistorie pochází z naleziště nedaleko severošpanělské vesnice Atapuerca.Snímek Dorieo, CC BY-SA 3.0

Godinho R. M. et al., Nature Ecol. Evol., DOI: 10.1038/s41559-018-0528-0