i

Aktuální číslo:

2018/10

Téma měsíce:

Navigace

Prečo vznikol pancier korytnačiek

 |  9. 1. 2017
 |  Vesmír 96, 6, 2017/1

Možno to na prvý pohľad znie čudne, ale pancier korytnačiek sa nemusel primárne objaviť ako antipredačná ochrana. Nová štúdia publikovaná v časopise Current Biology naznačuje, že pancier mohol vzniknúť ako adaptácia na hrabavý spôsob života predkov korytnačiek. Ochrannou pomôckou sa zrejme stal až neskôr.

Pancier korytnačiek je neobyčajne zaujímavou štruktúrou. Napríklad na rozdiel od väčšiny ostatných živočíchov sa vytvára netradičným rozširovaním rebier. To so sebou nesie značné množstvo obmedzení vrátane zvýšených nákladov na pohyb a dýchanie. Ale na druhej strane, rozšírené rebrá môžu byť rigidným základom mohutného hrabavého aparátu. Takýto veľký prielom v náhľade na evolúciu korytnačieho panciera súvisí s objavením nového druhu fosílnej protokorytnačky, pomenovanej Eunotosaurus africanus, v oblasti Juhoafrickej republiky. Podľa autorov štúdie tento druh je zrejme najstarším doteraz objaveným predkom súčasných korytnačiek. Množstvo s hrabaním asociovaných štruktúr na tele tohto tvora ich priviedlo k nevšednému názoru, že rozširovanie rebier korytnačiek sa začalo objavovať práve ako adaptácia na fosoriálny, podzemný spôsob života. Autori okrem toho dokumentujú, že značnú časť týchto znakov nájdeme naprieč bazálnymi, ako aj vývojovo modernými skupinami korytnačiek. To indikuje, že aj telesná stavba moderných korytnačiek je do značnej miery ovplyvnená pôvodným telesným rozvrhom. Čudujete sa, prečo tak veľa dnešných korytnačiek žije vo vodnom prostredí? Hrabanie aj pohyb vo vode využíva podobnú motoriku a s hrabaním asociovaný telesný aparát mohol teda poslúžiť ako výborná preadaptácia na život vo vode. Ako čerešnička na torte vyznieva ďalšie tvrdenie autorov, že záľuba v hrabaní mohla tejto fascinujúcej skupine plazov dokonca zachrániť krk v priebehu najväčšieho masového vymierania v dejinách pozemského života na prelome permu a triasu (približne pred 250 miliónmi rokov). Vtedy sa z povrchu zemského vytratilo asi 70 % všetkých druhov suchozemských stavovcov.

T. Lyson et al., Current Biology 26, 1, 2016 July 25, DOI: 10.1016/j.cub.2016.05.020

Ke stažení

OBORY A KLÍČOVÁ SLOVA: Evoluční biologie
RUBRIKA: Mozaika

O autorovi

Peter Mikula

Peter Mikula (*1990) je študentom doktorského programu na katedre zoológie Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe. V súčasnosti sa zaoberá makroekológiou vtáčieho spevu.

Doporučujeme

Jsme na vrcholu, další vývoj je na nás

Jsme na vrcholu, další vývoj je na nás

Ondřej Vrtiška  |  12. 10. 2018
Co nám studium zaniklých civilizací může říct o té naší? I tomu se bude věnovat přednáška Učené společnosti ČR, kterou v úterý 16. října přednese...
Velké umění astronavigace: Od astrolábu po sextant

Velké umění astronavigace: Od astrolábu po sextant

Petr Scheirich  |  1. 10. 2018
Staří mořeplavci prý určovali polohu své lodi podle hvězd. Tato rozšířená romantická představa je ale nesprávná. Metoda astronavigace nikdy nebyla...
Jak se neztratit na moři

Jak se neztratit na moři

Petr Scheirich  |  1. 10. 2018
Dle znamenitého pozorování Slunce a Měsíce shledávám naši zeměpisnou délku 178° 18' 30" západně od Greenwiche. Zeměpisná délka dle logu je 175°...

Předplatným pomůžete zajistit budoucnost Vesmíru

Tištěná i elektronická
verze časopisu
Digitální archiv
od roku 1994
Speciální nabídka
pro školy a studenty

 

Objednat předplatné