i

Aktuální číslo:

2025/7

Téma měsíce:

Umění

Obálka čísla

Prečo vznikol pancier korytnačiek

 |  9. 1. 2017
 |  Vesmír 96, 6, 2017/1

Možno to na prvý pohľad znie čudne, ale pancier korytnačiek sa nemusel primárne objaviť ako antipredačná ochrana. Nová štúdia publikovaná v časopise Current Biology naznačuje, že pancier mohol vzniknúť ako adaptácia na hrabavý spôsob života predkov korytnačiek. Ochrannou pomôckou sa zrejme stal až neskôr.

Pancier korytnačiek je neobyčajne zaujímavou štruktúrou. Napríklad na rozdiel od väčšiny ostatných živočíchov sa vytvára netradičným rozširovaním rebier. To so sebou nesie značné množstvo obmedzení vrátane zvýšených nákladov na pohyb a dýchanie. Ale na druhej strane, rozšírené rebrá môžu byť rigidným základom mohutného hrabavého aparátu. Takýto veľký prielom v náhľade na evolúciu korytnačieho panciera súvisí s objavením nového druhu fosílnej protokorytnačky, pomenovanej Eunotosaurus africanus, v oblasti Juhoafrickej republiky. Podľa autorov štúdie tento druh je zrejme najstarším doteraz objaveným predkom súčasných korytnačiek. Množstvo s hrabaním asociovaných štruktúr na tele tohto tvora ich priviedlo k nevšednému názoru, že rozširovanie rebier korytnačiek sa začalo objavovať práve ako adaptácia na fosoriálny, podzemný spôsob života. Autori okrem toho dokumentujú, že značnú časť týchto znakov nájdeme naprieč bazálnymi, ako aj vývojovo modernými skupinami korytnačiek. To indikuje, že aj telesná stavba moderných korytnačiek je do značnej miery ovplyvnená pôvodným telesným rozvrhom. Čudujete sa, prečo tak veľa dnešných korytnačiek žije vo vodnom prostredí? Hrabanie aj pohyb vo vode využíva podobnú motoriku a s hrabaním asociovaný telesný aparát mohol teda poslúžiť ako výborná preadaptácia na život vo vode. Ako čerešnička na torte vyznieva ďalšie tvrdenie autorov, že záľuba v hrabaní mohla tejto fascinujúcej skupine plazov dokonca zachrániť krk v priebehu najväčšieho masového vymierania v dejinách pozemského života na prelome permu a triasu (približne pred 250 miliónmi rokov). Vtedy sa z povrchu zemského vytratilo asi 70 % všetkých druhov suchozemských stavovcov.

T. Lyson et al., Current Biology 26, 1, 2016 July 25, DOI: 10.1016/j.cub.2016.05.020

Ke stažení

OBORY A KLÍČOVÁ SLOVA: Evoluční biologie
RUBRIKA: Mozaika

O autorovi

Peter Mikula

RNDr. Peter Mikula, Ph.D., (*1990) vystudoval zoologii na Přírodovědecké fakultě UK v Praze. V současnosti působí v Ústavu biologie obratlovců AV ČR. Zabývá se behaviorální ekologií ptáků z makroekologické a komparativní perspektivy. Od října 2022 do března 2023 působil v rámci Fulbrightova stipendia na katedře ekologie na evoluční biologie Kalifornské univerzity v Los Angeles.
Mikula Peter

Doporučujeme

Najít své těžiště kontroly

Najít své těžiště kontroly uzamčeno

„Svobodu, nebo smrt je návod, jak vyhrát bitvu, ale zároveň recept na rozchod,“ říká bývalý hlavní armádní psychiatr Jan Vevera. Faktory, které...
Věstonická superstar

Věstonická superstar video

Soška tělnaté ženy z ústředního tábořiště lovců mamutů u dnešních Dolních Věstonic pod Pálavou je jistě nejznámějším archeologickým nálezem...
K čemu je umění?

K čemu je umění? uzamčeno

Petr Tureček  |  7. 7. 2025
Výstižná teorie lidské evoluce by měla nabídnout vysvětlení, proč trávíme tolik času zdánlivě zbytečnými činnostmi. Proč, jako například lvi,...