Moderný človek v Arktíde už pred 45 000 rokmi

Nedávno zverejnený nález mamutích ostatkov zrejme prepíše doteraz známu históriu prítomnosti človeka v arktických oblastiach (t. j. za 66. rovnobežkou). Ako to v podobných prípadoch býva pomerne časté, príbeh sa začal celkom nenápadne – v roku 2012 objavil 11-ročný chlapec v okolí Jenisejského zálivu na Sibíri kostru mamuta. Po prevoze do Zoologického ústavu Ruskej akadémie vied v Petrohrade bol vek mamuta stanovený rádiokarbónovou metódou do obdobia pred 45 000 rokmi. Čo však robí tento nález skutočne výnimočným, nie je ani tak vek mamuta, ako jeho spojenie s množstvom podivných zranení identifikovaných na kostre. Ako sa neskôr ukázalo, pochádzajú od ľudských nástrojov, napríklad niekoľko poranení na rebrách spôsobili pravdepodobne kopije. Charakter zranení na spodnej čeľusti zasa naznačuje, že tomuto neborákovi vyrezali jazyk. Z jedného kla bola odstránená časť hmoty, účelom bolo zrejme získať materiál na výrobu nástrojov.

Pradávne doklady ľudskej prítomnosti v drsnej Arktíde sú vo všeobecnosti veľkou vzácnosťou. O to neuveriteľnejší je ďalší, ale už skromnejší nález vlčej kostry, ktorá rovnako vykazuje stopy ľudského rukopisu z približne rovnakého obdobia, ale z podstatne východnejšej lokality. Ak neboli tieto vzorky niečím kontaminované, znamenalo by to, že predošlý najstarší dôkaz o možnej rozsiahlej expanzii ľudskej populácie do starovekých arktických oblastí je prekonaný najmenej o 10 tisícročí. Pravekí lovci boli pravdepodobne už v tých dobách pomerne rozšírenými obyvateľmi ázijskej tundry, prispôsobenými na prežitie v drsných podmienkach. Život v takýchto nehostinných geografických oblastiach vyžadoval bezpochyby množstvo adaptácií – od teplého oblečenia až po pomerne značnú technologickú vyspelosť – a vysokú mieru kooperácie. Táto skorá prítomnosť podobných adaptácií mohla okrem iného umožniť pravekým lovcom prekonať Beringovu úžinu ešte pred nástupom posledného glaciálneho maxima.

V. V. Pitulko et al., Science 2016, DOI: 10.1126/science.aad0554