Aktuální číslo:

2026/11

Téma měsíce:

Černá a bílá

Obálka čísla

Hniezdne parazity to majú zasa o niečo ťažšie

 |  6. 12. 2012
 |  Vesmír 91, 694, 2012/12

Pri slovnom spojení „hniezdny parazit“ nás zvyčajne ako prvá napadne kukučka. Okrem našich kukučiek však existuje na svete veľa iných druhov vtákov, ktoré si hniezdnym parazitizmom „uľahčujú“ výchovu svojich mláďat a zbavujú sa tak náročných rodičovských povinností. Základným predpokladom prežitia cudzieho mláďaťa v hniezde je jeho schopnosť doslova „stratiť sa“ medzi jeho pôvodnými obyvateľmi. Dobré krytie chráni mláďa pred prílišnou pozornosťou adoptívnych rodičov. Koevolúcia hostiteľa a parazita to zariadila tak, že hostiteľ sa snaží byť čo najodlišnejší od parazita, príživník sa zasa snaží čo najrýchlejšie dobehnúť svoju obeť. Vo vedeckých prácach o hniezdnom parazitizme sa venovala najväčšia pozornosť mimikry vajec. Pri amerických parazitických vtákoch, akými sú vlhovce rodu Molothrus, sa vyvinuli nielen stratégie na zamaskovanie vajíčok, ale dokonca vlastných mláďat. Vedci z Univerzity v Buenos Aires sledovali vajcia a mláďatá druhov Molothrus rufoaxillaris a Molothrus bonariensis, ktoré parazitickí rodičia nakládli do hniezda vlhovcovi Agelaioides badius. Rozhodujúcim meradlom pri tomto pokuse bola úspešnosť prežitia. Výskumníci zistili, že pri druhu M. bonariensis dokázali hostiteľskí rodičia identifikovať a zbaviť sa až 83 % mláďat, pri druhu M. rufoaxillaris sa im to však nepodarilo ani raz. Z nasledujúcej analýzy operenia juvenilov vyplynulo, že mláďatá M. rufoaxillaris boli prakticky nerozoznateľné od mláďat hostiteľa. Aj žobravé hlasy M. rufoaxillaris zneli oveľa presvedčivejšie ako M. bonariensis. Tieto poznatky značne podporili názor, že existujú hniezdne mimikry parazitických juvenilov, a takisto akusticko-vizuálne schopnosti hostiteľov pri rozoznávaní cudzopasníkov. (rspb.royalsocietypublishing.org/content/early/2012/05/24/rspb.2012.0612)

Ke stažení

OBORY A KLÍČOVÁ SLOVA: Ornitologie
RUBRIKA: Aktuality

O autorovi

Peter Mikula

RNDr. Peter Mikula, Ph.D. (*1990) vystudoval zoologii na Přírodovědecké fakultě UK v Praze. V současnosti působí na Fakultě životního prostředí ČZU v Praze. Zabývá se behaviorální a urbánní ekologií ptáků z makroekologické a komparativní perspektivy. V rámci postdoktorandských stáží působil na Kalifornské univerzitě v Los Angeles (Fulbrightovo stipendium), Technické univerzitě v Mnichově a v Ústavu biologie obratlovců AV ČR.
Mikula Peter

Doporučujeme

Jakou barvu má vesmír

Jakou barvu má vesmír

Soňa Ehlerová  |  2. 11. 2026
Černá a bílá jsou pro mnoho lidí i barvami vesmíru (kosmu). Z pohledu člověka naprosto oprávněně: s výjimkou nejjasnějších objektů není lidské oko...
Jak mozek reguluje růst nádorů

Jak mozek reguluje růst nádorů uzamčeno

Mozek je nejvyšším řídicím centrem lidského těla. Zpracovává smyslové vjemy, vznikají v něm emoce, myšlení, řídí náš pohyb, ale také funkci...
Rostliny a dějiny

Rostliny a dějiny

Martin Soukup  |  2. 11. 2026
Koně, kozy, skot, také pšenice, ječmen, kukuřice a další domestikované druhy fauny a flóry. Nejen tomu se věnuje kniha Rostliny a rozkvět a pád...