Hniezdne parazity to majú zasa o niečo ťažšie

Pri slovnom spojení „hniezdny parazit“ nás zvyčajne ako prvá napadne kukučka. Okrem našich kukučiek však existuje na svete veľa iných druhov vtákov, ktoré si hniezdnym parazitizmom „uľahčujú“ výchovu svojich mláďat a zbavujú sa tak náročných rodičovských povinností. Základným predpokladom prežitia cudzieho mláďaťa v hniezde je jeho schopnosť doslova „stratiť sa“ medzi jeho pôvodnými obyvateľmi. Dobré krytie chráni mláďa pred prílišnou pozornosťou adoptívnych rodičov. Koevolúcia hostiteľa a parazita to zariadila tak, že hostiteľ sa snaží byť čo najodlišnejší od parazita, príživník sa zasa snaží čo najrýchlejšie dobehnúť svoju obeť. Vo vedeckých prácach o hniezdnom parazitizme sa venovala najväčšia pozornosť mimikry vajec. Pri amerických parazitických vtákoch, akými sú vlhovce rodu Molothrus, sa vyvinuli nielen stratégie na zamaskovanie vajíčok, ale dokonca vlastných mláďat. Vedci z Univerzity v Buenos Aires sledovali vajcia a mláďatá druhov Molothrus rufoaxillaris a Molothrus bonariensis, ktoré parazitickí rodičia nakládli do hniezda vlhovcovi Agelaioides badius. Rozhodujúcim meradlom pri tomto pokuse bola úspešnosť prežitia. Výskumníci zistili, že pri druhu M. bonariensis dokázali hostiteľskí rodičia identifikovať a zbaviť sa až 83 % mláďat, pri druhu M. rufoaxillaris sa im to však nepodarilo ani raz. Z nasledujúcej analýzy operenia juvenilov vyplynulo, že mláďatá M. rufoaxillaris boli prakticky nerozoznateľné od mláďat hostiteľa. Aj žobravé hlasy M. rufoaxillaris zneli oveľa presvedčivejšie ako M. bonariensis. Tieto poznatky značne podporili názor, že existujú hniezdne mimikry parazitických juvenilov, a takisto akusticko-vizuálne schopnosti hostiteľov pri rozoznávaní cudzopasníkov. (rspb.royalsocietypublishing.org/content/early/2012/05/24/rspb.2012.0612)