Aktuální číslo:

2026/4

Téma měsíce:

Radioaktivita

Obálka čísla

Príbeh zrodenia hadov sa zrejme blíži ku koncu

 |  1. 11. 2012
 |  Vesmír 91, 621, 2012/11

Hoci sú hady najdiverzifikovanejšou skupinou plazov, ich raná evolúcia je dodnes zastretá rúškom tajomstva. Podrobnejšie štúdie sú skôr výnimkou, v dôsledku čoho sa značne líšia názory na ich evolúciu. Nejasné ostáva napríklad prostredie, v ktorom sa hady vyvinuli, ako aj vznik unikátneho mechanizmu ich potravnej ekológie. Kriedový Coniophis precedens bol jedným z prvých objavených hadov z obdobia druhohôr, ale až teraz sa pozornosť odborníkov zamerala na jeho stavce, ktoré sa v diskusiách o evolúcii hadov dlhodobo prehliadali. Svetlo do tejto problematiky vniesla nedávna vedecká štúdia, ktorá zverejnila dosiaľ nepopísaný materiál z organizmu tohto prehistorického plaza vrátane čeľuste, sánkových kostí a ďalších stavcov. Z nasledujúcich fylogenetických analýz vyplynulo, že Coniophis nepatrí do skupiny Aniloidea, ako sa doteraz predpokladalo, ale že ide o najprimitívnejšieho hada. Práve preto sú jeho morfológia a ekológia dôležité na pochopenie evolúcie hadov. Tento primitívny had sa vyskytoval v prostredí kontinentálnych lužných lesov, ktoré je skôr terestrického ako morského pôvodu. Navyše, jeho malé rozmery a redukcia tŕňovitých výbežkov poukazujú na život pod zemou. Tieto nálezy podporujú hypotézu, že hady sa vyvinuli z jašterov žijúcich v podzemných skrýšach. Lebka tohto tvora sa vyznačuje spoločnými znakmi pre jašterice a hady. Hákovité zuby a stavba intramandibulárneho kĺbu naznačujú, že Coniophis sa živil relatívne veľkou korisťou s mäkkým telom. Horná čeľusť bola pevne spojená s lebkou, čo poukazuje na akinetické rostrum. Preto Coniophis pôsobí navonok ako chiméra – má telo hada, ale jašteričiu lebku. V nadväznosti na kľukaté telo a mäsožravosť sa vyvinul u tohto druhu vysoko špecializovaný typ kinetickej lebky, nasledovala rýchla adaptívna radiácia v období ranej kriedy. Na modeli prezentovanom v tejto štúdii vidno, že kinetická lebka bola zrejme kľúčovou inováciou, ktorá umožnila diverzifikáciu plazov až do takej miery, ako ju poznáme dnes. (doi: 10.1038/nature11227)

Ke stažení

OBORY A KLÍČOVÁ SLOVA: Zoologie
RUBRIKA: Aktuality

O autorovi

Peter Mikula

RNDr. Peter Mikula, Ph.D. (*1990) vystudoval zoologii na Přírodovědecké fakultě UK v Praze. V současnosti působí na Fakultě životního prostředí ČZU v Praze. Zabývá se behaviorální a urbánní ekologií ptáků z makroekologické a komparativní perspektivy. V rámci postdoktorandských stáží působil na Kalifornské univerzitě v Los Angeles (Fulbrightovo stipendium), Technické univerzitě v Mnichově a v Ústavu biologie obratlovců AV ČR.
Mikula Peter

Doporučujeme

Ničí ozon choleru?

Ničí ozon choleru? uzamčeno

Iva Hůnová, Libor Elleder  |  30. 3. 2026
Pražská klementinská observatoř patří k těm, které mají nejdelší řadu nepřetržitých hydrometeorologických pozorování na světě. To se všeobecně...
Jak se člověk stává biologem

Jak se člověk stává biologem

Jan Černý  |  30. 3. 2026
Biologem se člověk nerodí, biologem se člověk stává. Ne jednorázovým rozhodnutím nebo náhlým osvícením, ale pomalým vrůstáním do světa, který je...
Patnáct let Fukušimy

Patnáct let Fukušimy uzamčeno

Vladimír Wagner  |  30. 3. 2026
Nejsilnější zemětřesení v dějinách přístrojového měření lokalizovaly seismografy v pátek 11. března 2011 pod mořským dnem nedaleko Japonska....