Tridsať rokov po

Rozsiahle využívanie jadrových elektrární vo svete vyvoláva obavy z rádioaktívnej kontaminácie okolitého prostredia. Nie je všeobecne známe, že pred tromi desaťročiami vážna havária ukončila prevádzku prvého československého reaktora v Jaslovských Bohuniciach. Až o tri roky neskôr (v marci 1979) sa stala prvá svetoznáma havária tohto druhu v Three Mile Island neďaleko mesta Middletown (v Pennsylvánii, USA) a o ďalších sedem rokov (v apríli 1986) doteraz najhoršia havária spôsobená kolapsom jadrového reaktora v Černobyle na Ukrajine.

Koniec prevádzky reaktora

Projekt A1 pre Jaslovské Bohunice bol ako prvý v Československu navrhovaný na domáce podmienky s využitím prírodného uránu, chladenia oxidom uhličitým a moderovaný ťažkou vodou. Od projektových prác v roku 1956 do spustenia prevádzky uplynulo pre zložitosť a novosť stavby až šestnásť rokov. Aj po spustení sa prejavovali problémy, najmä v súvislosti s tesnosťou parogenerátorov, takže jadrová elektráreň bola často odstavená v dôsledku opráv. Výhodou mala byť možnosť výmeny paliva počas prevádzky reaktora, ale práve tu nastali najväčšie zlyhania.

Prvá vážna nehoda sa stala 5. januára 1976, keď pri výmene jedného z palivových článkov zlyhal blokovací mechanizmus. Čerstvý palivový komplet bol vymrštený do reaktorovej sály a nasledujúci únik CO₂ spôsobil smrť dvoch pracovníkov, ktorí nereagovali včas na vyhlásenie evakuácie.

Kontrola potom zistila, že v dôsledku absencie chladenia sa vážne poškodilo pokrytie na 29 palivových článkoch, ktoré vymenili. Jedenásť z nich prehliadli v horúcej komore elektrárne. Po nevyhnutných úpravách pokračovala jadrová elektráreň v prevádzke.

Príčinou druhej vážnej havárie 22. februára 1977 bola opäť výmena paliva. Nedostatočné očistenie palivového článku od silikagélu, určeného na pohlcovanie vlhkosti pri transporte, spôsobilo po zasunutí článku do aktívnej zóny výrazné zníženie prietoku chladiaceho média, nastalo lokálne prehriatie a článok sa v dolnej tretine roztavil. Tavenina prepálila stenu technologického kanála, do chladiaceho okruhu sa dostala ťažká voda a nasledovalo silné poškodenie pokrytia viacerých palivových článkov. Rádioaktivita prenikla do celého primárneho okruhu a cez netesniace parogenerátory aj do sekundárneho okruhu.

Po zvážení všetkých následkov bolo rozhodnuté ukončiť tento experiment, pretože rozsah poškodenia bol na rekonštrukciu priveľký a princíp tohto typu reaktora prekonaný. Od roku 1979 sa reaktor A1 postupne vyraďoval z prevádzky a v areáli neskôr nainštalovali štyri reaktory typu VVER-440s.

Dosah na životné prostredie

Hygienická služba tu vykonávala kontroly priebežne už od roku 1965, pričom obsah stroncia ⁹⁰Sr v kravskom mlieku bol pred spustením A1, paradoxne, sedemkrát vyšší ¹⁾ a od začiatku prevádzky jadrovej elektrárne si udržiaval stabilne nízku hladinu. Podobne to bolo s obsahom stroncia ⁹⁰Sr a cézia ¹³⁷Cs v pšenici, lucerne aj pôde. Až do novembra 1989 nemala verejnosť k výsledkom meraní žiadny prístup. ²⁾ Preto Ministerstvo životného prostredia SR od roku 1990 iniciovalo hneď niekoľko štúdií. Najrozsiahlejší a najpodrobnejší výskum kontaminovaných plôch iniciovala IAEA (International Atomic Energy Agency) v spolupráci s VÚJE (Výskumným ústavom jadrových elektrární), vďaka čomu sa podarilo zmapovať 19 km dlhý úsek kanálov a riečnych tokov, ktorými pretekala voda z elektrárne. Táto štúdia potvrdila, že po haváriách v rokoch 1976 a 1977, ale najmä pri manipulácii a skladovaní kvapalných rádioaktívnych odpadov, ako aj vypúšťaní odpadovej vody elektrárne, bolo kontaminovaných viac ako 67 000 m² pôdy dávkou vyššou ako 1 kB/kg zeminy, najmä na brehoch spomínaných tokov [1].

Najvyššia bodová kontaminácia sa zistila na svahoch odpadového kanála, pravdepodobne po mechanickom čistení dna po záplavách v roku 1980. Vtedy boli zatopené prie story s uskladneným rádioaktívnym odpadom z odstaveného reaktora A1 a časť z tohto odpadu sa tak dostala do odpadového kanála.

Na tieto miesta sa zamerali aj testy vplyvu rádioaktivity na divorastúce rastliny, keďže tie ostávajú v takto kontaminovanom prostredí zo živých organizmov najdlhšie – mesiace až roky. Vďaka spolupráci Ústavu bunkovej biológie UK a Katedry botaniky Prírodovedeckej fakulty UK prebiehali tieto testy na divorastúcich aj laboratórnych druhoch rastlín od roku 1994 až do roku 2004. Predbežné výsledky boli publikované už v roku 1996 za účasti rakúskych kolegov z Institute of Tumor Biology Viedenskej univerzity. V záverečnej správe publikovanej začiatkom tohto roku v Journal of Environmental Radioactivity [2] sa konštatuje, že žiadny negatívny vplyv na flóru okolia Jaslovských Bohuníc nebol zaznamenaný. Potvrdila sa tak predošlá dlhodobá štúdia výskytu rakoviny u ľudí v Trnavskom kraji z rokov 1980 až 1990, ktorá nezaznamenala zvýšenie výskytu či urýchlenie priebehu ochorení. [3]

Tridsať rokov po osudnej havárii môžeme, našťastie, konštatovať, že nespôsobila trvalé ohrozenie životného prostredia, ani zdravia obyvateľstva.