Oheň a voda lotosovej Chanky

Amur – otec riek – pod tiažou vlastných nánosov zmenil tok a odklonil sa z juhu ku chladnému Ochotskému moru a ostrovu Sachalin. Veľkoryso však za sebou zanechal najväčšie jazero Ďalekého východu – Chanku. V priemere je len štyri metre hlboké, ale vďaka svojim trávnatým brehom predstavuje najdôležitejšie oddychové miesto pre tie najvzácnejšie vtáky Ázie. Žeriavy čierno-biele ¹⁾ , bielokrké ²⁾ aj čierne ³⁾ , bociany Ciconia boyciana ⁴⁾ a vzácne fúzatky Paradoxornis heudei ⁵⁾ , ale aj monarchy rajské (Terpsiphone paradisi) ⁶⁾ sú však úplne odkázané na človeka, aby ich ochránil pred uhynutím.

Chanka (44° 53' N, 132° 26' E) so svojimi 310 000 hektármi je skutočne najväčším jazerom Ďalekého východu. Tunajšia situácia sa však nápadne začína podobať na ostatné ekologické katastrofy. Aj keď časť Chanky je už od r. 1976 tzv. ramsarskou lokalitou (t. j. územím, na ktoré sa vzťahuje Ramsarský dohovor o mokradiach medzinárodného významu, najmä biotopov vodného vtáctva, 1971), jediná rezervácia – Chankajskij zapovednik – bola vyhlásená až r. 1990.

Hladina Chanky neuveriteľne kolíše, rozdiel medzi najvyšším a najnižším stavom hladiny predstavuje až tretinu objemu jazera. Plytčina kolíše až v rozmedzí 2 m a 25ročné maximá často zahladia stopy po neúrode. Medzi najnešťastnejšie patril rok 1999. Rekordné suchá sa stretli s najnižšou hladinou jazera a tragédii sa nedalo zabrániť. Vznikli požiare, aké jazero nepamätalo za posledných 100 rokov. Podobné tragédie v menšom sa však opakujú takmer každoročne.

Suché trsy tráv tvorené najmä smlzom Calamagrostis ⁷⁾ a ostricou Carex ⁸⁾ (ostatné porasty najmä trsť Phragmites communis ⁹⁾ , zizánia širokolistá Zizania latifolia ¹⁰⁾ , škripina Scirpus ¹¹⁾ a pálka Typha ¹²⁾ ) sa rozhoreli aj s pomocou ľudí, ktorí vraj vypaľujú trávy na Chanke od nepamäti.

Typický je prípad roľníka, ktorého sa pýtali, prečo vypaľuje trávu:

„Robili tak moji starí rodičia – je to tradícia.“

„Ale prečo vypaľovali trávu?“

„Aby mali voľnú pôdu.“

„A načo im bola voľná pôda?“

„Aby mohli siať pšenicu.“

„Aj vy sejete pšenicu?“

„Nie.“

Tento dialóg by znel smiešne zrejme všade na svete, ale nie tu, kde ani len na poludnie cez kúdoly dymu nevidno slnko.

S profesorom Glušenkom sa po zadymených planinách Chanky potulujeme už druhý týždeň, obaja so zápalom pľúc. Všadeprítomný prach nám úplne pokryl ústa aj pľúca a dýchanie je nadľudsky ťažké. Profesor mlčí. Neskôr sme zistili, že s ním máme úplne zhodné myšlienky, možno preto, že sa narodil len pár kilometrov od niekdajších československých hraníc.

V močariskách nachádzame medzi vypálenou trávou vyschnuté jazierka, na ich dnách sa povaľujú kostry mŕtvych rýb. Všetko šťúk. Je to zvláštny, ale ľahko vysvetliteľný jav. Ryby, predovšetkým karasy, sa do jazierok dostali rôznym spôsobom, niektoré ako ikry prilepené na nohách vodných vtákov. Ako jazierka postupne vysychali, požierali ich šťuky. Väčšia šťuka napokon zožrala menšie, a keď ostala sama v jazierku, umrela od hladu.

Na týchto miestach, kde zvyčajne rastie posvätný lotos, sa všade povaľujú zvyšky vybielených kostí alebo čierne uhlíky zhorených zvierat. Je to naozaj deprimujúci pohľad a jediné, čo nás v tejto krajine drží, je nádej na život tých pár vtákov, plazov a cicavcov, čo katastrofu prežili.

Áno, podarilo sa nám, pracovníkom rezervácie aj armáde a hasičom, odkloniť požiar mimo najcennejších oblastí Chanky. Tie sa však scvrkli na pár hektárov živej zeme, kde sú teraz sústredené všetky zvieratá. Ich hustota sa stáva kritickou a aj najvzácnejšie z ázijských vtákov – fúzatky ⁵⁾ – stretávame doslova na každom kroku.

Jurij Glušenko – profesor Ussurijskej univerzity – spolu s Jurijom Šibnievom prvý objavil tohto naozaj bizarne vyzerajúceho vtáka. Pozná ho ako nikto iný a vie neuveriteľne imitovať hlas samčeka – votrelca. Po pár hvizdoch prilieta naraz niekoľko párov a opatrne si obzerajú jeden druhého. Zisťujú, že im nič nehrozí, a tak ich môžeme pokojne pozorovať. Sú jediné zo spevavcov, čo menia perie. Vlastne sa na spevavce vôbec nepodobajú. Spôsobil to život v trstinách, kde sa živia prevažne larvami hmyzu uväznenými v tvrdých steblách. Na to potrebujú mocný zobák, vďaka ktorému vzhľadom pripomínajú papagája.

Najexotickejšie však pôsobí iný pozoruhodný ázijský vták, ktorý potvrdzuje vhodnosť prostredia, monarch rajský. Ten totiž prilieta hniezdiť na Chanku až z Bornea. Samce nadobudnú v 4.–5. roku života žiarivo modrý vzhľad. Najmä obrúčka okolo očí doslova žiari, keď sa vták vznáša povetrím a jeho dlhočizné chvostové pierka vlajú nad krajinou.

Rovnako žeriavy čierno-biele – symbol krajiny vychádzajúceho slnka – prichádzajú hniezdiť práve sem. Po zásnubných tancoch tu páry nachádzajú vhodné miesto na vyvedenie potomstva. Večer počuť z hniezd výrazné hlboké zvuky, ktoré sa rozliehajú močiarmi na všetky strany kilometre ďaleko. Nájsť hniezdo žeriava ale nie je jednoduché. Na hniezde sa striedajú samčeky so samičkami. Po vyliahnutí matere kŕmia mladé a sprevádzajú ich životom takmer po celý zvyšok roka. Dospievajúce žeriavy sa v hlúčkoch, ako deti zo škôlky, preháňajú pláňami a predierajú trstinami Chanky. Prekvapiť ich je mimoriadne ťažké, majú totiž vynikajúci zrak a už vo vzdialenosti 400 metrov miznú vzduchom do nedohľadna. Napokon sa nám ich predsa podarilo prekvapiť. Ide o jeden z najelegantnejších zjavov prírody. Žeriavy (Gruiformes ¹³⁾ ) patria k radu vtákov s estetickým vzhľadom, ktorý má 11 čeľadí. Na Chanke sa zastavuje pri svojom tisícekilometrovom prelete aj žeriav biely ¹⁴⁾ (Grus leucogeranus) a žeriav čierny ³⁾ (Grus monacha). Najkrajší zo všetkých je mimoriadne vzácny žeriav bielokrký ²⁾ (Grus vipio). Ich svadobné tance sú oslavou Chanky aj celej prírody. Samčeky a samičky, na nerozoznanie druh od druha, sú otočené k sebe, ich dlhočizné krky sa v elegantnom oblúku skláňajú a ohýbajú. Samčeky sa vznášajú okolo samičiek, obchádzajú ich neodlepiac sa od zeme. Tancujú. Samčeky i samičky začínajú poletovať v čoraz rýchlejšom rytme. Navzájom sa zaliečajú – vystavujú na obdiv žiarivo červené čiapočky alebo demonštrujú monumentálnosť a sfarbenie krídel, inokedy chytajú a do vzduchu vyhadzujú rôzne predmety symbolizujúc tým spoločné, teraz však rituálne kŕmenie. Tanec zavŕši krátky let pripomínajúci plachtenie javorového semiačka – samček sa pri tomto voľnom páde obtiera o samičku rozprestrenými krídlami. Všetko prebehlo mlčky – párik je totiž už dávno predurčený. Na horizonte však tancuje celý kŕdeľ, prekrikujúc sa navzájom.

Profesor Glušenko zaznamenal na Chanke 250 druhov vtákov, z toho 150 hniezdičov. Najpočetnejšie kŕdle môžu obsahovať až 350 000 hniezdiacich párov kačíc, 150 000 párov husí a až 10 000 páriacich sa labutí. Niekoľko desiatok druhov je trvalo ohrozených vyhynutím, niektoré už vymizli. Japonka červenozobá ¹⁵⁾ (Nipponia nippon), kedysi bežná, sa tu už posledných desať rokov nevyskytla.

Chanka je hniezdiskom vtákov z orientu, trópov, Austrálie, ale aj zo severu, treba ju chrániť nielen pre jej vlastnú hodnotu, ale aj pre Borneo, Japonsko a všetkých, čo budú obdivovať jej bohatstvá a krásu.

Tragédiou je, že všetky najdôležitejšie biotopy a vtáčie bazáre sa nachádzajú mimo chránených území, čím postupne degradujú následkom požiarov a v nemalej miere aj „zásluhou“ poľovníkov. Najväčším problémom je úplná degradácia čínskej strany jazera, spôsobená aplikáciou pesticídov na ryžových poliach. Z ruskej strany je problém presne opačný. Na tamojšie ryžové polia si zvykli prichádzať za potravou kŕdle žeriavov. Po rozpade sovietskej ekonomiky sa pestovanie ryže stalo neefektívne, a tak aj vtáky stratili krmoviská.

Ale predsa len svitá nová nádej. Je ňou čínsko-ruský projekt „Jazero Chanka“, zahrňujúci Chankajskij zapovednik z východu a čínsku rezerváciu Sinkai-Chu zo západu.

Kedysi sa tu bežne vyskytoval aj tiger ussurijský ¹⁶⁾ (Panthera tigris altaica) a leopard amurský ¹⁷⁾ (Panthera pardus orientalis). Pri požiaroch im však mizne potrava, a tak sa na Chanke vyskytujú čoraz vzácnejšie. Leopard sa sťahuje do svojho posledného útočiska v Tchai-bai-shan v Čiernych horách na juhu Ruska a v Kórei a tiger – najväčšia mačka – na sever do tajgy.

Celosvetový záujem azda pomôže vyriešiť problémy jazera a ochrániť toto vzácne územie pred požiarmi. Veď Chanka, to je klenot vtáctva Ázie. Tento zájdený klenot čaká na ozajstného milovníka, ktorý ho očistí a vystaví na pravé miesto, kde bude hrať všetkými odtieňmi dúhy. Kto vie, či to nebude v samote močarísk, kde nad hladinou jazera s lotosovými kvetmi spievajúc modlitbu Buddhovu preletujú žeriavy rozvíjajúci ďalšie dejstvo svadobného tanca Chanky.