Latiméria v Ázii

Starobylá latiméria – jediný žijúci predstaviteľ triedy násadcoplutvových rýb (Sarcopterygii) – pripravila ichtyológom nové prekvapenie. V septembri 1997 boli na svadobnej ceste v Indonézii americký zoológ Mark Erdmann z Kalifornskej univerzity v Berkeley a jeho manželka Arnaz Mehta. Pri návštěve rybieho trhu v Manado (na severe ostrova Celebes) zrak pani Erdmannovej padol na podivnú, vyše metra dlhú rybu, ktorú práve privážali na ručnej káre. Keď ju Mark Erdmann uvidel, ostal užasnutý stáť. Na káre ležala latiméria! O tejto živúcej fosílii, objavenej až r. 1938, bolo totiž známe, že sa vyskytuje iba pri Komorských ostrovoch, vzdialených od Indonézie takmer 11 000 kilometrov. Skôr ako sa ryba predala, Markovi sa podarilo zhotoviť niekoľko fotografií. Erdmannovci sa o náleze latimérie príliš nerozširovali. Niektorí ichtyológovia (medzi nimi bol aj známy profesor Eugen Balon z kanadského Guelphu), s ktorými o náleze konzultovali a ukazovali im aj fotografie, pochybovali o jeho indonézskom pôvode, a dokonca pripúšťali aj možnosť podvodu. Napriek tomu však Marka Erdmanna upozornili na závažnosť nálezu, s poukazom na jeho nesmierny vedecký význam. To napokon objaviteľa podnietilo, že sa v sprievode Roye Caldwella z Berkeleyské univerzity vrátil do Indonézie v lete minulého roku a pokúsili sa o latimérii získať viac informácií. Šťastie im prialo, pretože 30. júla 1998 sa im podarilo nielen vidieť, ale aj nafilmovať živú latimériu. V tomto prípade išlo o jedinca dlhého 142 cm a vážiaceho 29,2 kg. Bol ulovený v ten deň ráno a žil ešte tri hodiny. Keď potom fotografie tohto úlovku ukazovali celebeským rybárom, s prekvapením konštatovali, že latiméria, aj keď nesmierne zriedkavá, je im predsa len známa. Rybári informovali, že radža laut – kráľ mora, ako ju nazývajú –, sa občas zapletie do žiabrových sietí, do ktorých lovia žralokov. Erdmannovi a Caldwellovi sa napokon podarilo zistiť, že latiméria v Indonézii sa vyskytuje na troch miestach. Jej biotop je podobný ako v prípade latimérie Komorských ostrovov. Ide o strmé steny ostrovov sopečného pôvodu s veľmi členitým reliéfom, mnohými puklinami a jaskyňami. Spomenutý druhý úlovok zamrazili a použijú ho na podrobnejší výskum vrátane molekulárnej analýzy. Predovšetkým treba totiž zistiť druhovú príslušnosť indonézskej latimérie. Vzhľadom sa nápadne podobá druhu Latimeria chalumnae, má však celkom iné sfarbenie.

O tomto významnom náleze bola informovaná indonézska vláda a prezident, ktorí prisľúbili pomoc. V súčasnosti sa pripravujú opatrenia, ktoré majú zabrániť problémom, aké sa vyskytli po objave latimérie na Komorách, totiž nadmernému lovu pre vedecké účely rôznymi vedeckými inštitúciami. Kvôli malej početnosti, ktorá sa odhaduje na 500 kusov, a prehnanému lovu bola latiméria zaradená do červeného zoznamu IUCN (Medzinárodnej únie ochrany prírody).

Nedostatok bližších informácií a veľká vzdialenosť medzi obidvomi náleziskami je živnou pôdou pre vznik rôznych hypotéz. Podľa jednej z nich je zriedkavosť latimérie zapríčinená tým, že ide o kompetične slabý druh, ktorý je nútený vyhľadávať vzdialené a novo vytvorené prostredie, akým sú práve mladé sopečné ostrovy. Podľa inej hypotézy je latiméria hlbokomorská ryba s veľkým rozšírením. To údajne vysvetľuje absenciu mladších fosílií rýb tejto vývojovej línie, nakoľko paleontologické nálezy rýb v hlbokomorských usadeninách sú extrémne zriedkavé. Táto hypotéza je však neopodstatnená – latiméria nie je hlbokomorská ryba, čo dokazuje aj fakt, že po ulovení žila ešte tri hodiny. Navyše z doterajších poznatkov vieme, že výskyt latimérie je obmedzený na vrchné vrstvy vody s teplotou pod 18 °C, a do hĺbky 150–200 m, maximálne do 400 m. Potvrdili to nielen úlovky, ale aj priame pozorovanie z výskumnej ponorky uskutočnené Frickem v rokoch 1986 a 1987. Domnievam sa však, že nález a výskyt latimérie v Indonézii je skôr ďalším potvrdením Wegenerovej teórie kontinentálneho driftu. Latiméria zrejme vznikla a mala centrum rozšírenia v prapevnine Gondwane. Po jej rozčlenení na Afriku a Indiu nastalo aj rozštiepenie tohto zrejme pôvodne malého areálu na dve postupne sa vzďaľujúce časti. Prví zástupcovia násadcoplutvovcov sa objavili v paleozoiku, v devónskych vrstvách, približne pred 360 miliónmi rokov. Pôvodne boli známi len z paleontologických nálezov, na základe ktorých sa odhadovalo, že celá skupina vymizla ešte v mezozoiku, vo vrchnej kriede, pred asi 80 miliónmi rokov. Náhodný úlovok prvej latimérie, ktorá bola nota bene len raz a nikdy viac ulovená v ústí rieky Chalumny pri pobreží Južnej Afriky, teda ďaleko od Komorských ostrovov, vzbudil dramatický rozruch. Ten, ako vidno, pretrváva až do súčasnosti.