Stratený raj Berberov

V srdci Tuniska, v nehostinnom kraji kamenistej púšte dokázali ľudia nájsť pokoj a svoju zasnúbenú zem. Kde niet oáz a len miestami vyrastá z vyprahnutej zeme zopár ďatlovníkov, storočia prežíva tajomný, povesťami opradený národ púšte – Berberi.

Na pokraji ľudských možností, v krajine škorpiónov a púštnych zmijí sme objavili ľudí, z očí ktorých sála úprimnosť a jedinečnosť každého dňa prežitého pod horúcim africkým slnkom.

Krajina je neúprosná a na prvý pohľad sa zdá, že pre človeka tu niet miesta. Strohá pustatina s polosuchými krami nie je Európanovi blízka, ale po dôkladnejšej analýze sa do duše vkráda pocit, ktorý má každý Berber v krvi – sloboda ohromných priestorov planín. Prírodovedca si táto krajina získa už po prých dotykoch s na vodu chudobnou pôdou, z ktorej kde-tu vyrastá kvet krásou zrovnateľný s tropickými orchideami. Tu je stretnutie s krásou zážitkom neporovnateľne väčším. Pod kameňmi rozrušenými eróziou a vetrom driemu škorpióny veľké i do 12 cm a atmosféru napätia kedy-tedy dotvára zatúľaná vretenica alebo kobra. Pohľad na púštne jašterice bežiace po rozpálenej zemi rýchlosťou porovnateľnou s letom lastovičiek ukľudní a všadeprítomná pohoda človeka presvedčí, že by v tejto “pustatine″ chcel aspoň nachvíľu žiť po boku domorodých Berberov a skúsiť ovocie tvrdo vydobytej každodennej poživne.

Berberi sami sa nazývajú “Imazighen″ – muži zeme. Neďaleko Matmaty si naozaj hĺbia obydlia do zeme. Z kruhovitej jamy vedú chodby pod zem a v nich, chránený pred slnkom, trávia krátke hodiny odpočinku popíjajúc pre nich tak typický mätový čaj. Samotný vchod do týchto troglodytických obydlí, podobne ako vchod do spálne je orientovaný na východ a tak dotyky ranných lúčov sú ich každodenným budíčkom. Vo vnútri, priamo v ‘’obývačke’’ je vegetácia najbujnejšia, zásobená trusom domácich zvierat poskytuje výživnú stravu pre malé kozy. Ťaví trus slúži taktiež ako palivo, drevo je v týchto končinách veľmi vzácne.

Tamazight – reč Berberov je našincovi nezrozumiteľná, ale aj napriek bariére, ktorú medzi nás a Berberov civilizácia postavila, sme sa dorozumeli a pochopili, že sa od nich môžeme všeličo naučiť, no ťažko im darujeme niečo užitočné.

200 míľ južnejšie, na hranici 33° rovnobežky, v pohorí Veľký východný erg sa človeku otvorí pohľad na prekrásnu scenériu kaňona storočia hĺbeného dnes už vyschnutou riekou.

Uprostred púšte, vystačiac s vodou, ktorej posledné kvapky ukryté pod dnom niekdajšej rieky dávajú vlahu plodom ďatlí, a tým život novému pokoleniu Berberov, vyrástlo skalné mesto Cheniny. Dotvárajúc atmosféru beztak krásneho, takmer kilometer širokého kaňona, skalné mesto patrí k najkrajším ľudským výtvorom v severnej Afrike.

Ak po dôkladnom pohľade krajina kamenistej púšte skrýva bohatstvo života, v oblasti Shott el Jerridu treba životné prejavy hľadať pod mikroskopom. Pod škrupinou kryštalickej soli, na ílovitej pôde soľou presýtenej môžeme nájsť niektoré špecializované sinice a prvoky.

Toto najväčšie severoafrické soľné jazero, zbytok treťohorného mora je ozajstnou pustatinou. Typická mirage (fatamorgána) človeku vsugeruje predstavu, že sa všade naokolo nachádza voda, dojem dokonale dotvárajú hory, ktorých odraz na “hladine″ nenechá nikoho na pochybách, že kraj nedostatkom vody netrpí, no fakt, že oblasť patrí medzi najteplejšie a najsuchšie v severnej Afrike človeka z omylu rýchlo vyvedie.

Zem Berberov je naozaj krutá. Krajinu nekonečnej soli i kamenistú púšť lemovanú iba niekoľkými vysychajúcimi korytami – Vádí strieda pustatina najväčšia – Sahara.

Arídna oblasť je domovom niekoľko málo živočíchov, získavajúcich vodu z vlhkosti, ktorá sa tvorí nad ránom pri zmene teploty. Príkladom sú chrobáci z čeľade Tenebronidae, ktorým rosa steká po zadočku priamo do úst.

Na konci oázy nás sledujú iba veľavraviace pohľady krkavcov, akoby tušili, čo sa skrýva tam v diaľavách za veľkými dunami tvorenými zrnkami piesku jemnými ako sama príroda púšte. Tu nachádzame iba pocit slobody a púštnych bežcov – pútnikov púšte, rastliny, ktoré odlúčené od vody merajú cesty ľuďom neprístupné. Po nepatrnom znamení vlahy však rozprestrú svoje zelené listy, pretvárajúc slnečné lúče v ďalšiu generáciu poslov života.

Na poludnie sa tieň kráti a slnko s vodou berie i život osamelým krovinám. Ale i pod vysušenými konármi sukulentov život nájde svoj kúsok zeme. Dravé bystrušky striehnu na svoju korisť v podobe drobného hmyzu, samy sa stávajúc ľahkou korisťou púštnych plazov. Mravce, podobne ako ľudia, sa pred slnkom ukrývajú pod zem. Život je v neustálom pohybe, piesočné duny denne presunú spolu s pieskom všetko, čo im stojí v ceste, mnohokrát zahľadiac stopy po tragédiách, ktoré pochovala noc.

Na väčšine zemského povrchu sa ľudstvo podieľa na redukcii prírodného bohatstva, v púšti človek zväčšuje rozmanitosť rastlinných aj živočíšnych druhov, preto sa niet čo diviť, že Berberi si svoju strohú prírodu vážia. Dúfajme, že v oázach púští opäť nájdu svoj stratený domov.