Aktuální číslo:

2017/12

Téma měsíce:

Kontakty

Malá esej o pravde

 |  5. 12. 1994
 |  Vesmír 73, 697, 1994/12

Zdá sa, že spomedzi všetkých definícií pravdy je najprijateľnejšia stará Aristotelova: Pravda je zhoda rozumu s vecou, myslenia so skutočnosťou. Čo je však skutočnosť? Podľa bežného názoru je ňou to, čo nezávisí od našich vnemov, predstáv, citov a myšlienok, teda od nášho subjektu.

Mnoho argumentov však hovorí za to, že túto skutočnosť samu osebe nepoznáme a že naopak, skutočnosťou je pre nás práve to, čo závisí od nášho subjektu, čo je v ňom samom. O inej skutočnosti nevieme. Poznanie je zložitý psychofyzický proces, poznávacia aparatúra je médium, ktoré, tak ako každé iné, mení prijatú informáciu, vtláča jej svoju pečať, takže medzi prijatým-vstupujúcim a odovzdaným-vystupujúcim je rozdiel. A vystupujúcim je práve náš subjekt, obsahy nášho vedomia. Bezprostredne poznáme len ich a nič iné, aj samo vstupujúce je nám neznáme a usudzujeme naň len analogicky s médiami, danými v skúsenosti (prizma). Možno, že vstupujúceho ani niet, že splýva s vystupujúcim, a že teda niet ani vystupujúceho, že sú len obsahy nášho vedomia a nič viac. Aj táto hypotéza sa dá obhajovať, hoci má svoje slabiny. Môžem pochybovať o samostatnej existencii svojho priateľa, s ktorým debatujem?

Tak či onak, skutočnosť, o ktorej sme schopní kompetentne, na vedeckej úrovni hovoriť, je uzavretá do nášho subjektu, len v ňom ju môžeme hľadať a nájsť. Prečo ju však treba ešte hľadať? Nie je ňou potom azda už všetko v subjekte? Je ešte aj v ňom niečo, čo ju zahaľuje a čo ňou nie je? Dozaista. Vieme, ako ťažko dokazujeme, že niečo je skutočné na rozdiel od fantazijného, iluzorného, predsudkového. V subjekte je veľa hlušiny a málo rudy, ktorá sa namáhovo doluje. Skutočnosť je vzácnou hodnotou. A s ňou aj pravda.

Ako sa teda hľadajú?

Skutočnosť hľadáme predovšetkým v zmyslovej skúsenosti, z ktorej vychádza a ku ktorej sa vracia veda, a konštatujeme, ba tvoríme ju pravdou. Úlohou pravdy je adekvátne, pomocou všetkých overovacích metód, ktoré sú v danej skúsenosti naporúdzi, spoznať určité vzťahy a fomulovať ich súdom. Pravda je teda overený vzťah, ktorý nachádzame aspoň medzi dvomi predmetmi svojej skúsenosti a ktorý tým robíme zároveň skutočnosťou. Takto je pravda zhodou myslenia so skutočnosťou, lepšie povedané je totožnosťou myslenia a skutočnosti. Keď Aristoteles, popredný starogrécky biológ, konštatoval, že najmenší živočích je roztoč syrový, ktorého ešte videl voľným okom, a keď mu túto skúsenosť nič nevyvracalo, mal pravdu. Svojím súdom vytvoril skutočnosť, vzťah medzi roztočom a určitou veľkosťou.

Skúsenosť je však historická kategória, v prírodných vedách sa ustavične rozširuje a prehlbuje. A s ňou sa mení aj pravda, lebo sa mení aj obsah pojmov a predmet skúmania. Aristotelova pravda platila až do Leeuwenhoeka, ktorý by bol mohol pomocou svojho optického mikroskopu pravdivo konštatovať, že najmenším živočíchom je nálevník, prípadne baktérie, ktoré ešte videl. Dnešné elektronové mikroskopy nás informujú o najmenších živočíchoch celkom inak.

Pravda je dcérou doby, hovorí výstižne Leonardo da Vinci. Je to tiež historická kategória, tak ako jej zodpovedajúca skúsenosť. Omyl je stará, prekonaná pravda, ktorá už v novej skúsenosti neplatí a ktorá sa naň zvrátila. Tým sa zvrátila aj stará skutočnosť na neskutočnosť.

Kritériom pravdy je prax, presnejšie povedané skúsenosť, z ktorej vznikla, alebo nová skúsenosť, vytvorená kvôli nej, vždy však obmedzená. Pravde v nej nesmie nič protirečiť. Ďalšia skúsenosť s novými verifikačnými metódami ju môže potvrdiť, vyvrátiť, alebo modifikovať. To isté platí o hypotézach a teóriách, ktoré vychádzajú z právd a chcú sa nimi stať.

Historickou kategóriou je teda aj sama skutočnosť, ktorú príslušná pravda vytvorila zo skúsenosti a ktorá nie je so skúsenosťou totožná. Podľa verifikačných možností príslušného autora je pravda zbavená všetkého nekritického, fantázijného, mýliaceho. Bežne sa myslí, že takto je zbavená aj všetkého subjektívneho, že je to sama desubjektizová, objektívna, od subjektu nezávislá skutočnosť, s ktorou sa potom zhoduje rovnako nezávislá objektívna pravda. Každý autor si myslí, že jeho pravda je taká. Je to však naivnorealistický predsudok.

Pravda je len subjektívna. Keďže je však každý subjekt (človek) čiastočne iný než druhý, každý má svoju pravdu, lebo má svoju skúsenosť a svoju skutočnosť. Je toľko skúseností, právd, skutočností, koľko je ľudí. Ako je však potom možné vzájomné dorozumenie, veda ako kolektívny výtvor? Našťastie nie sme Leibnizove monády bez okien. Pravda sa zväčša rodí doslova ako subjektívna, individuálna pravda jedného autora, ktorý nemusí mať hneď prívržencov, ba zväčša má odporcov. Má totiž inú skúsenosť než oni. Môžu však získať takú istú skúsenosť, akú má on, a potom sa môžu presvedčiť o jeho pravde a osvojiť si ju. Subjektívna pravda sa stane intersubjektívnou, odkiaľ je už len krok k tomu, aby sa stala objektívnou, t.j. v danej dobe všeobecne platnou. Už zajtra sa však môže stať omylom a len vtedy naivný realista zisťuje, že pravda sa nezhodovala s akousi od neho nezávislou skutočnosťou, ale len so skúsenosťou, ktorá sa zmenila a s ňou aj jej pravda, kým domnelá nezávislá skutočnosť sa vôbec nezmenila.

V každej dobe sú pravdy, ktoré si navzájom aj príkro protirečia. Dodnes vraj existujú kmene, ktoré si zatmenie Slnka vysvetľujú tak, že Slnko požiera drak. Aby ho odohnali, začnú tancovať a spustia taký rámus, že drak vskutku odletí. Ich prax je perfektným kritériom ich intersubjektívnej pravdy. S naším výkladom slnečného zatmenia by sme u nich sotva pochodili, vnútiť im našu skúsenosť by bolo veľmi náročné.

A kam sa vyvíja pravda? K ideálnej poslednej, poslednú, už nemennú skúsenosť vysvetľujúcej, absolútnej pravde. Bude však zase len subjektívna. Nie je vylúčené, že naša skúsenosť, a teda aj pravda vskutku odrážajú nejakú od nás nezávislú skutočnosť, ako to tvrdia rôzne teórie odrazu. Nemáme však žiadne možnosti presvedčiť sa o tom, lebo sa nemôžeme vyzliecť zo svojho subjektu a zistiť, ako to vyzerá mimo neho. Ak niekto hovorí, že pravda odráža takúto skutočnosť, tak potom musím konštatovať, že ešte nikto nikdy pravdu nepovedal, lebo si ju nemohol overiť. A nie je vylúčené ani to, že vyvíjajúcim sa vedeckým poznaním sa vskutku približujeme k nejakej nezávislej skutočnosti. Podľa akých kritérií to však máme zistiť? Overiteľné však je, že sa vyvíjame ku stále širšej a hlbšej skúsenosti a k jej zodpovedajúcim pravdám.

Sme hrdí na desubjektivizovanosť, objektívnosť, kvantifikovateľnosť našich právd v prírodných vedách, ktoré radi nazývame exaktnými. Ani ich pravdy nie sú však zbavené rôzných neuvedomených predsudkov, apriórnych postojov, lebo ich nie sú zbavení ich autori metódy. V uvedenej Aristotelovej pravde sa odrazili jeho predsudky: Nevidím nič menšie a teda to neexistuje; moje poznanie nie je zaťažené ničím subjektívnym, a preto poznávam samu objektívnu skutočnosť. A viaceré ďalšie. To však patrí k faktu, že pravda je subjektívna. Keby vedec bol hyperkritický, tak by po celý život mlčal a zase by dodnes žiadna pravda neuzrela svetlo sveta. To sa nedeje. Pravdy sa vyslovujú a sú ozajstnými pravdami aj so všetkým subjektívnym, čo obsahujú.

Je to dosť zjavné v niektorých humanitných vedách, ktoré už nenazývame exaktnými, ba niekedy ani nie vedami, ako historiografiu. Minulosť nie je predmetom našej skúsenosti, nemôžeme o nej vytvárať pravdy a teda ani nazývať ju skutočnosťou. Skutočnosťou je kniha O galskej vojne, ktorá leží predo mnou, nie však jej autor Cézar. To isté platí o prognostike. Budúce skúsenosti nemáme a tak ani budúce pravdy.

Takto sa dostávame k pravdám denného života, predvedeckým, mimovedeckým, nevedeckým a iným. Žeby mala pravdy len veda a okrem nej nič? Nebuďme dogmatici a aristokrati! Aj nevedec má svoje skúsenosti, svoje názory a svoje pravdy, ktoré na nich buduje. Každý chce a musí mať pravdu, chce byť zajedno so skutočnosťou a ťažko znáša omyl, rozdvojenosť. Bez pravdy sa žiť nedá! Ibaže takéto pravdy a ich verifikačné metódy sú zväčša zaťažené celkom viditeľnou, neskrývanou subjektívnosťou a popudzujú najmä kritického vedca, ktorý ich rád odsúva do oblasti mienok, vier a povier. Pritom sú pre život dotyčného dôležitejšie než odťažité vedcove pravdy (ktorý ich však má mimo vedy tiež). Vedú ho životom, pomáhajú mu žiť a potvrdzujú sa v jeho praxi, sú úspešné, tak ako aj vedcove pravdy. Širokospektrálne chápaná praktická úspešnosť ako kritérium pravdy počíta aj s takýmito pravdami ako s celkom legálnymi. Pre svoju subjektívnosť a častú neschopnosť stať sa čo len intersubjektívnymi zvyknú sa priliehavo nazývať osobnými. „Piatok trinásteho je môj neúspešný deň,“ hovorí takáto pravda. „Mne sa v boji nemôže nič stať,“ hovorí osobná pravda frontového vojaka. On to vie, on túto pravdu cíti, vychádza z jeho skúsenosti a rozum mu ju formuluje. A má pravdu, nič sa mu nestane.

Napokon svoju pravdu má aj nábožensky veriaci človek, ktorý sa inak vierou povznáša nad rozum a jeho obmedzenia. Svojho boha nevidí a nepočuje, ale cíti jeho prítomnosť vo svojom vnútri, pomáha mu v živote, a pravdivo tvrdí, že existuje. Pre neho, v jeho skúsenosti, ktorá mu je skutočnosťou. Ani veriaci nemôže žiť úplne bez pravdy, sama viera nestačí. Viac-menej aj diskutuje, argumentuje a až potom prechádza k viere.

Hoci je teda pravda veľkou hodnotou, nie je až takou vzácnosťou, ako by sme mysleli. Pravdy je na svete dosť, len ju treba správne chápať.

OBORY A KLÍČOVÁ SLOVA: Filozofie
RUBRIKA: Eseje

O autorovi

Teodor Münz

PhDr. Teodor Münz, CSc. (*1926) vyštudoval filozofiu na Filozofickej fakulte UK v bratislave. Vo Filozofickom ústave Sav spracovával dejiny slovenkskej a europskej filozofie.

Doporučujeme

Tajemná „Boží země“ Punt

Tajemná „Boží země“ Punt uzamčeno

Břetislav Vachala  |  4. 12. 2017
Mnoho vzácného zboží starověkého Egypta pocházelo z tajemného Puntu, kam Egypťané pořádali časté obchodní výpravy. Odkud jejich expedice...
Hmyz jako dokonalý létací stroj

Hmyz jako dokonalý létací stroj

Rudolf Dvořák  |  4. 12. 2017
Hmyz patří k nejdokonalejším a nejstarším letcům naší planety. Jeho letové schopnosti se vyvíjely přes 300 milionů let a předčí dovednosti všech...
Hranice svobody

Hranice svobody uzamčeno

Stefan Segi  |  4. 12. 2017
Podle listiny základních práv a svobod, která je integrovaná i v Ústavě ČR, jsou „svoboda projevu a právo na informace zaručeny“ a „cenzura je...

Předplatným pomůžete zajistit budoucnost Vesmíru

Tištěná i elektronická
verze časopisu
Digitální archiv
od roku 1994
Speciální nabídka
pro školy a studenty

 

Objednat předplatné