Zánik tatranských plies

Pred tisíckami rokov zanechali ľadovce posledného zaľadnenia v dolinách Vysokých Tatier stovky plies rôznej veľkosti a hĺbky. Dnes ich je okolo 220. Hoci podobných vysokohorských ľadovcových jazier existujú vo svete tisícky, tatranské plesá sú jedinečné. Dlhodobé systematické vypĺňanie jazerných paniev horninovým alebo organickým materiálom z okolia totiž v mnohých prípadoch spôsobuje viditeľné úbytky ich plochy i objemu. Takéto zmeny sú súčasťou prirodzeného starnutia plies smerujúceho k ich postupnému zániku.

Počas posledného tatranského zaľadnenia (würmu) bolo iba vo Vysokých Tatrách približne 30 horských ľadovcov, ktoré pretvárali doliny približne 60 000 rokov. Ich zvyšky sa definitívne roztopili pred 10 000–8500 rokmi po skončení poslednej doby ľadovej. Po ústupe ľadovcov sa objavili na dnách dolín desiatky priezračných jazier. Plesá vznikali väčšinou buď vo vyššie položených ľadovcových kotloch, ktoré vyplnila voda z roztopeného ľadovca, alebo v ľadovcom uložených sedimentoch (morénach). Morény sú nánosy materiálu rôznej veľkosti, ktoré ľadovce kedysi mechanicky presúvali po dnách dolín. Najlepšie si ich možno predstaviť ako mohutné násypy a kopy sutín. Pozostávajú z veľkých balvanov, kameňov, štrku, drobnej sutiny a piesku. Keď sa ľadovec začal v dôsledku klimatických zmien roztápať, nesený materiál natrvalo zostal v mieste posledného výskytu vo forme rôzne veľkých kôp – morénových valov. Morénové plesá sa vytvorili akumuláciou vody za nepriepustnými morénovými valmi, no aj v terénnych zníženinách ležiacich priamo v morénach.

Trojrohé pleso (Dolina Bielych plies) zarastá rašelinníkmi, ktoré na niektorých miestach sčasti „plávajú“ na jeho vodnej hladine.

Snímek Juraj Kapusta

Dve najväčšie tatranské plesá – Morskie Oko a Wielki Staw – sa nachádzajú na poľskej strane, každé z nich má plochu zhruba 0,3 km². Známe Štrbské pleso a Veľké Hincovo pleso, v slovenskej časti pohoria, iba 0,2 km². Najhlbším jazerom (približne 80 m) je Wielki Staw. Najmenšie tatranské plesá majú v porovnaní s nimi doslova miniatúrne rozmery. Čo sa týka plochy, iba pár desiatok m², a podobne je to aj s hĺbkou – najplytšie sú hlboké len niekoľko metrov, niektoré dokonca iba pár desiatok centimetrov. Celková plocha tatranských plies dosahuje 3,2 km². Na porovnanie – každé z najväčších himalájskych vysokohorských jazier má väčšiu plochu ako všetky tatranské plesá dohromady.

Prirodzené starnutie a geomorfologické procesy

Posledné ľadovce ustúpili z tatranských dolín dávno, a tak aj plesá na ich dnách sú už pomerne staré. Ich vek sa vo všeobecnosti pohybuje v rozmedzí 16 000–7000 rokov. Vyššie položené jazerá sú spravidla mladšie (vo vyšších zatienených častiach dolín pod skalnými stenami sa ľadovce roztápali neskôr). V porovnaní s nimi vznikli himalájske jazerá len nedávno – pred desiatkami či stovkami rokov a stále sa ešte vyvíjajú. Plesá v Tatrách to majú už dávno za sebou a dnes možno hovoriť o ich prirodzenom starnutí a zmenách v dôsledku postglaciálneho vývoja pôsobením vonkajších geomorfologických prírodných procesov vo vysokohorskej krajine. Sú priamym vedeckým dôkazom postupného a prirodzeného zanikania. Vskutku ojedinelé je však to, že takéto zmeny sme mohli zaznamenať aj len nedávno – za posledných 60–70 rokov. Z hľadiska existencie horských ľadovcových jazier ide totiž o veľmi krátke obdobie. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sú práve tatranské plesá výnimočné.

Do Malého Žabieho Javorového plesa priniesli v období 1933–2016 sutinové prúdy vyše 4200 m³ sedimentov. Jeho plocha sa zmenšila o vyše 40 %.

Snímek Juraj Kapusta

Po ústupe horských ľadovcov z tatranských dolín a nasledujúcom „odľadnení“ reliéfu začali na skalné svahy naplno pôsobiť vonkajšie geomorfologické procesy. Aj v tatranských dolinách ide od konca poslednej ľadovej doby už niekoľko tisícročí o neustály kolobeh zvetrávania, erózie a transportu hornín zo strmých svahov, ktorý vrcholí ich hromadením na dnách dolín. Tieto procesy sú v dôsledku extrémneho výškového rozpätia a veľkej polohovej energie reliéfu oveľa intenzívnejšie ako v iných pohoriach. V podmienkach Tatier sú navyše koncentrované na veľmi malé územie (v rámci jednej časti doliny). Uvoľneným sutinám zo strmých svahov tak stačí „prejsť“ iba krátku vzdialenosť, aby mohli zasypávať plesá s nevídane vysokou efektivitou.