Koľko druhov čečetiek vlastne máme?

„Čečetky“, konkrétne druhový komplex zahrňujúci tri „druhy“: stehlíka čečetku (čečetku zimní, Acanthis flammea), stehlíka polárneho (č. bělavou, A. hornemanni) a stehlíka hnedkavého (č. tmavou, A. cabaret), sú drobné migrujúce vtáky z čeľade pinkovité (pěnkavovití, Fringillidae), ktoré obývajú severnejšie územia v celej holarktickej oblasti, t. j. v Eurázii a Severnej Amerike.

Slovo druhy som zámerne uviedol v úvodzovkách, pretože čečetky sú skupina so zaujímavou taxonomickou históriou. Morfologicky rozdielne populácie týchto stehlíkov sa opakovane rozpadali na samostatné druhy, aby sa vzápätí zasa zlúčili do jedného druhu s viacerými poddruhmi alebo formami. Hoci sa jednotlivé „druhy“ čečetiek líšia zovňajškom vrátane farby operenia či tvaru zobáka, predchádzajúce vedecké štúdie medzi nimi zaznamenali len nízku úroveň genetickej divergencie a variabilita v ich morfológii predstavuje kontinuum bez jasne vymedzených hraníc. Túto podivnosť sa pravdepodobne podarilo rozlúštiť vedeckému tímu s českou účasťou (na výskume sa spolupodieľal Tomáš Albrecht z Karlovej univerzity a Ústavu biológie stavovcov AV ČR), ako vyplýva zo štúdie nedávno uverejnenej v časopise Nature Communications.

Podľa ich názoru za veľkú škálu rozdielov vo vzhľade čečetiek je zodpovedná chromozómová inverzia veľká približne 55 megabáz. V rámci tejto inverzie identifikovali viacero kandidátnych génov spojených s tvorbou melanínových a karoténových pigmentov v operení či tvare zobáka. Inverzia preto môže plniť úlohu tzv. supergénu, ktorý kontroluje expresiu viacerých diagnostických znakov čečetiek. Z analýz okrem toho vyplynula absencia jasnej genetickej štruktúry a diferenciácie medzi jednotlivými populáciami čečetiek, ktorá by zodpovedala ich súčasnému taxonomickému zaradeniu do samostatných druhov alebo aspoň poddruhov. Zdá sa, že druhový komplex čečetiek predstavuje len jediný druh bez jasne odlíšiteľných poddruhov, ale zato s rôznymi ekotypmi (t. j. skupinami jedincov prispôsobených špecifickým podmienkam prostredia).

Čečetka ekotypu cabaret, Černá v Pošumaví.

Snímek Tomáš Albrecht

Ekotypy čečetiek vykazujú latitudinálny gradient v ich geografickej distribúcii. Môžeme preto predpokladať prítomnosť nejakej selekcie favorizujúcej pozdĺž zemepisnej šírky určitý fenotyp (resp. ekotyp determinovaný variantom genotypu). Na severe sú selekciou preferované svetlé jedince s malými zobákmi (ekotyp „hornemanni“), na juhu zasa tmavšie vtáky s väčšími zobákmi (ekotyp „cabaret“ a do určitej miery „flammea“). Medzi týmito populáciami ale prebieha tok génov (prostredníctvom migrácie a nedokonalého asortatívneho párovania), a pretože supergén sa dedí ako blok, rekombinácia tieto ekotypy úplne nezničí. Miešaním vtákov vznikajú heterozygoty vykazujúce prostredné znaky. Stále nie je jasné, aký podiel má na udržaní tohto génového polymorfizmu selekcia favorizujúca jednotlivé ekotypy, migrácia alebo asortatívne párovanie, ale simulácie vo zverejnenej štúdii naznačujú, že sú v tom pravdepodobne zainteresované všetky tri procesy.

Funk E. R. et al.: Nature Communications, 2021, DOI: 10.1038/s41467-021-27173-z