Vurony viedli nočný spôsob života

Vurony¹⁾ (Aepyornithidae), zástupcovia nedávno vyhynutej skupiny vtákov endemickej pre Madagaskar, patrili k vtáčím obrom (Vesmír 77, 615, 1998/11). Napríklad, zmienka o jednom z nich, Vorombe titan,²⁾ nedávno obletela svetové médiá, pretože bol pasovaný za najväčšieho známeho vtáka vôbec. Aj napriek rešpekt budiacemu vzhľadu, o spôsobe života vuronov vieme pramálo. Veľkým prínosom je preto nedávna štúdia, ktorá sa zamerala na výskum ich neuroanatómie, konkrétne dvoch druhov – väčšieho Aepyornis maximus a menšieho A. hildebrandti. Autori štúdie najprv digitálne zrekonštruovali výplň mozgovne oboch druhov, a potom ich porovnali s anatómiou mozgu ďalších zástupcov súčasných aj nedávno vyhynutých paleognátnych vtákov (pštrosa, emu, kazuára, tinamy, kivi či moa). Z komparačnej analýzy vyplynuli rozdiely vo veľkosti čuchového bulbu (veľkosť súvisí s typom obývaného habitatu) medzi oboma druhmi vuronov – A. maximus mal veľký čuchový bulbus, ktorý napovedá na život v lesoch, kým malý čuchový bulbus A. hildebrandti indikuje, že druh žil v otvorenej krajine. Najzaujímavejšie ale je, že vurony mali oproti ostatným paleognátnym vtákom extrémne zmenšené optické laloky. Podobný prípad redukcie optických lalokov sa vyskytuje pri vtákoch kivi, ktoré predstavujú sesterskú skupinu vuronov. Tieto nočné tvory majú slabý zrak, na druhej strane sa vyznačujú veľmi rozvitnuým čuchom, sluchom a chuťou, čo využívajú pri love potravy. Konvergentné zmenšenie optických lalokov oboch príbuzných skupín teda autori interpretujú ako nepriamy dôkaz, že vurony, podobne ako kivi, boli prevažne nočné živočíchy.

C. R. Torres et al., Proc. R. Soc. B, DOI: 10.1098/rspb.2018.1540